Takmer 30 rokov pracovala na krčnom oddelení, momentálne pôsobí na urgentnom príjme v nemocnici s poliklinikou v Galante.
Okrem toho pracuje v zariadeniach sociálnych služieb - ako vrchná sestra, v ďalšom je garantom. Eva Gubišová prehovorila o službách v nemocnici počas sviatkov, hraniciach trpezlivosti, ale aj o pandémii.
Máte počas služby v nemocnici na Štedrý deň nejaké zaužívané rituály?
Vianočnú atmosféru je cítiť v ovzduší aj v nemocnici. Rozvoniavajú tam vanilkové rožky alebo perníky, ktoré si prinesieme.
Keď máme chvíľu čas, rozprávame sa, aké tradície udržiavame so svojimi rodinami a spomíname na pracovné i osobné zážitky.
Pacienti si však nevyberajú ani čas, ani hodinu. Veľmi radi by sme mali nejaké rituály, napríklad večeru o šiestej, no vždy to závisí od danej situácie. Pacienti sú prvoradí.
Najčastejšie s akými problémami prichádzajú počas sviatkov do nemocnice?
Takmer 30 rokov som pracovala na krčnom oddelení, najčastejšie to boli kosti z rýb v krku, nešťastné pády, rozbité nosy, ale aj nehody podgurážených pacientov.
Stretli ste sa aj s nejakými kuriozitami?
Hoci to nebolo na Vianoce, no prišli aj takí, ktorí prehltli časť ulomenej zubnej protézy, špendlíky či guličky. V prípade malých detí išlo často o mince alebo časti lega.
V súčasnosti však pracujete na urgentnom príjme. Aká tam vládne atmosféra počas Vianoc a koho najčastejšie ošetrujete?
V čase pandémie prichádzajú aj covid pozitívni pacienti, nákaza si nevyberá deň. Okrem toho, záchranná zdravotná služba priváža do nemocnice aj takých, ktorí sú na ulici, sú bez domova, sú chorľaví a nemá im kto pomôcť. Zima býva krutý spoločník.
Potom máme aj takých, ktorí si myslia, že v noci je na urgentnom príjme málo ľudí, a preto nemajú problém prísť počas sviatkov s problémami, ktoré ich trápia niekoľko dní alebo týždňov. Keď vás pacient šokuje tým, že ide o trojmesačný problém, myšlienkami vám prejde všeličo.
Mali ste počas služieb v nemocnici dni, keď ste si povedali – už stačilo?
Ako sestra pracujem od roku 1985, doposiaľ som bola raz práceneschopná, aj to išlo o pandemickú PN, keď som bola pozitívne testovaná na koronavírus. Pre mňa je práca každodenným chlebom, nepamätám si, že by som mala takéto obdobie.
Aj v nemocnici, aj v zariadeniach sociálnych služieb, kde pracujem, sú lepšie a horšie dni. Keď však vidím milých pacientov alebo to, ako sa klienti na mňa tešia, poviem si, že pre toto sa oplatí žiť a vykonávať prácu, ktorú som si zvolila.
Počas prvej vlny pandémie vám ľudia tlieskali z okien či balkónov, teraz však viacerí zdravotníci hovoria o agresivite pacientov. Vedia podľa vás ľudia ešte oceniť vašu prácu?
Žiaľ, agresivita niektorých pacientov stúpa a takéto počínanie z ich strany nie je vždy na mieste. My, zdravotníci, sme tiež len ľudia, ktorí majú svoje potreby a problémy.
Na každom oddelení je málo zamestnancov, aj my sme unavení. Napriek tomu chodíme do práce a odovzdávame svoje služby tým, ktorí ich potrebujú. Všetci sme na jednej lodi.
Ako sa agresivita niektorých pacientov prejavuje?
Neraz sa stáva, že na urgentnom príjme otvoríte dvere a pacienti na vás kričia, či nevidíte, že majú napríklad porezaný prst a vykrvácajú preto, že sa im v momente nevenujete.
Je však rozdiel medzi porezaným prstom konzervou a tým, ktorý visí na vlásku. Krik vedia narobiť aj podgurážení pacienti, alebo tí, ktorým prekážajú spoplatnené služby na urgentnom príjme, za ktoré my nemôžeme. Niektorí zas idú do slovnej agresie, ktorá môže vyústiť do fyzickej.
S akými slovnými útokmi ste sa počas vašej praxe stretli?
Od niektorých počúvame to, že máme držať ústa. Vyhrážky, aby sme oslepli, alebo aby nás zožrala rakovina, nie sú ničím výnimočným. Nechýbajú ani reči, že keď niekto z ich blízkych zomrie, nájdu si nás, počkajú a zabijú, prípadne, že zavolajú na nás televíziu. Síce sú to len prázdne slová, ale pokojne môžu zavolať televíziu, vždy sú tam svedkovia, ktorí zažili danú situáciu.
Niektorí pacienti si neuvedomujú, že oni potrebujú v danom momente nás, naše služby, nie naopak. Nikto od nich nechce, aby nám ďakovali či tlieskali, niekedy by stačilo zvoliť len miernejší tón hlasu. Každému radi pomôžeme, ale aj my máme svoje hranice.
Kde sú hranice vašej trpezlivosti?
Situácie a skúsenosti vás „oplieskajú“. Niekedy si len v duchu myslím, nech ich čím skôr vybavíme a nech už zatvoria za sebou dvere, aby sme mohli v kľude pracovať ďalej.
Čo robíte v prípade, keď niekto odmietne dodržiavať nariadenia a príde na urgentný príjem napríklad bez respirátora?
Každého pacienta, ktorý prekročí dvere urgentného príjmu, sme povinní vyšetriť. Snažíme sa mu však vysvetliť, prečo je dôležité mať respirátor. Keď ho nemá, radi mu ho poskytneme.
Zatajujú ľudia aj dnes koronavírus?
Samozrejme, aj dnes sa nájdu takí, no dôležité je povedať, že ľudia sú dezinformovaní. Tvrdia, že majú výsledok testu, no nerozlišujú, či ide o antigénový, alebo PCR.
Stáva sa aj to, že pacientovi, ktorého privezie záchranka, nevyjde antigénový test pozitívny, no keď má počas vyšetrenia príznaky, nedá nám to, urobíme mu rýchly PCR test, a zistíme pozitivitu na koronavírus. Chceme chrániť nielen seba, ale aj pacientov či svoje okolie.
Najohrozenejšou skupinou sú seniori. Aká je situácia v zariadeniach sociálnych služieb?
Myslím si, že veľmi málo pozornosti sa venuje reálnym problémom, ktoré sú v zariadeniach. Teraz sa zaoberáme covidom, pričom je veľmi pekné a sme radi, že sme zásobení ochrannými pomôckami, no som zvedavá, kedy sa na Slovensku budeme zaoberať tým, čo v zariadeniach reálne chýba. Viac by možno pomohlo venovať sa aj požiadavkám, ktoré sú vznášané zo zariadení sociálnych služieb smerom hore.
Čo sa týka pandémie, mnohé zariadenia si prešli koronavírusom, minulý rok aj to naše. Boli to ťažké tri týždne. Počas ochorenia sme boli radi, keď všetci dostali stravu, vitamíny, lieky a mali zabezpečené všetky základné životné potreby.
Rešpektujú príbuzní klientov nariadenia?
Nájdu sa aj takí, ktorí robia obštrukcie, no niekedy mám pocit, že niektorí, nielen príbuzní klientov, ale vo všeobecnosti ľudia, zabúdajú na to, že svojím nezodpovedným správaním môžu nakaziť svojich rodičov či starých rodičov. Možno si to ani neuvedomujeme, ale nevieme, po kom napríklad berieme nákupný vozík v obchode, otvárame dvere na pošte, v banke, a podobne.
Myslím si, že používanie jednorazových pomôcok bolo a aj je na mieste.
Ako klienti vnímajú pandémiu a obmedzené stretnutia s blízkymi po psychickej stránke?
Odbor sociálnych vecí prednedávnom zverejnil podmienky, za ktorých môžu ísť klienti domov na sviatky. Hoci je to veľké riziko, budeme postupovať podľa stanovených podmienok. Nemala by som pokojné Vianoce, keď by som videla uplakanú starkú alebo starkého, že nemôže byť so svojimi blízkymi počas Vianoc, kým ja odchádzam domov. Nie všetci starí ľudia chápu vážnosť situácie.
Ako slávite vianočné sviatky s klientmi?
Tento rok sme oslavovali Vianoce 20. decembra. Zabezpečili sme všetko, čo k Vianociam patrí, spolu s klientmi sme si všetci urobili vianočnú atmosféru. Záleží nám na tom, aby boli spokojní a aby vedeli, že zatiaľ čo oni nám dávajú kus seba, aj my ho dávame im. Budú oslavovať aj Štedrý deň, no s tým, že už tam nebudeme všetci.
Budete aj tento rok na Štedrý deň pracovať?
Tento rok budem 24. decembra dopoludnia v zariadení sociálnych služieb, na Druhý sviatok vianočný budem celý deň pracovať na urgentnom príjme.
Do každej práce sa však teším, pretože viem, že ma tam niekto čaká. Povolanie si vyberá každý z nás, ja som už od útleho detstva vedela, že chcem pracovať ako zdravotná sestra. Všetky tri práce, ktoré mám, ma napĺňajú. Pokiaľ mi budú sily stačiť a budem zdravá, budem pracovať. Som len jedna z mnohých, ktorí by mohli rozprávať hodiny o svojich skúsenostiach. Ako sestra si vážim všetkých zdravotníkov, ale aj všetky iné povolania.
Pri akých aktivitách si dokážete oddýchnuť?
Pri bežných činnostiach, napríklad pri žehlení či pozeraní romantického filmu. S priateľom máme psy, venujeme sa im, kedysi som sa starala aj o papagáje. Teším sa aj z maličkostí.
Vianočné prianie
Všetkým, ktorí budú počas vianočných sviatkov pracovať, chcem zaželať pevné zdravie, veľa šťastných dní, úspechov, ale aj to, aby sme v blízkom období pokorili chorobu, ktorá nám znepríjemňuje životy, dodala Eva Gubišová.
