Debutoval filmom o vojne v Donbase, následne nakrútil dokument o vojne v Iraku. 24. februára odišiel na Ukrajinu a pravidelne sa tam vracia. Mal niekedy dilemu, či pomôcť alebo nepomôcť zraneným? Povedal si v priebehu rokov – tento príbeh mi nestojí za to, aby som riskoval svoj život? Sú nejaké situácie, ktoré sú už za čiarou, a daný záber by neodfotil? Dostal sa už do situácie, že by ho zadržali, prípadne uniesli? Dokáže sa odosobniť od toho, čo vidí? Čo cíti, keď číta konšpirácie a hoaxy o vojne na Ukrajine na sociálnych sieťach a ako vníma postoj niektorých slovenských politikov? Aj to sme sa pýtali vojnového fotografa a dokumentaristu Juraja Mravca.
Niekedy cíti hnev
Juraj má permanentne strach, no sám tvrdí, že novinári alebo dokumentaristi musia vedieť, prečo sú vo vojnovej zóne. „Strachy sú rôzne. Jednak z nebezpečenstva, ktoré môže prísť, aj keď sa zatiaľ nič nedeje, potom je to strach, keď sa už niečo deje, no v týchto situáciách pomáha adrenalín. Tam už nie je priestor na to, aby som zlyhal,“ priblížil vo videorozhovore.
To, čo prežíva, keď číta niektoré statusy o vojne na Ukrajine na sociálnych sieťach, závisí od jeho rozpoloženia. „Niekedy cítim obrovský hnev, ale väčšinou to nečítam. Prvé dni vojny som si čítal Blahove statusy, aby som vedel, čo na Ukrajine robím. Mrzí ma však, keď sa priamo v rodine stretnem s proruskými názormi. Vtedy viem byť aj zlý,“ konštatuje.
Viac sa dozvieš v priloženom videorozhovore.