Kupovať tie najlepšie kone, tvoriť stajne a vsádzať na jednotlivé dostihy – herná stratégia, ktorá sa v roku 1984 zrodila v hlave Ladislava Mareša, píše Barbora Říhová pre iDnes.
Na prelome 60. a 70. rokov si založil malú tlačiareň v Jablonci nad Nisou. Tlačil napríklad vizitky a parte a čoskoro začal premýšľať, ako by prevádzka rozšíril. Nakoniec zohnal staré mašiny, zaobstaral si k tlačiarni ešte kartonážku a začal vyrábať hry.
„V tom čase boli len jednoduché hry ako napríklad Človeče, nehnevaj sa a boli veľmi nekvalitne spracované. Potom sme s kamarátmi zistili, že existuje hra Monopoly. Ja som ale hovoril: To nemôžeme použiť, veď tá hra je ideologicky neprijateľná,“ spomínal Mareš pred rokmi k 25. výročiu pre iDnes.
Nepopiera teda, že sa hrou, ktorá simuluje mechanizmy trhu s nehnuteľnosťami, inšpiroval. Podľa neho sú však dostihy lepšie. „Keď niekto v monopoloch vyhráva, tak už to je nuda, pretože je len otázka času, kedy získa všetko. Kde pri dostihoch sa od začiatku pracovalo s tým, že tam musí byť obranný mechanizmus, a práve systém stávkovania a protistávok vie zmeniť hernú situáciu,“ zdôrazňuje Mareš.
Potom, čo vymyslel herný princíp, nastala ďalšia fáza. „Začal som premýšľať, na čo to navliecť. No a za boľševika bolo legálne vsádzať na kone,“ vysvetľuje Mareš, prečo zvolil práve prostredie dostihov.
Potom už len stačilo si hru niekoľkokrát zahrať s kamarátmi a rodinou, vybrať z katalógov koní vhodné mená ako Napoli, Tara či Lukava, hru vytlačiť a dať do predaja.
Hra nerešpektuje socialistickú morálku
Prelomový okamih však nastal až po publikovaní kritického článku v denníku Rudé právo. Autor hru odsúdil. Poukazoval pritom na kapitalistické praktiky a nerešpektovanie socialistickej morálky. „Prinášali sme vraj kapitalistické prvky do hry, ktoré majú slúžiť na niečo iné,“ rozpráva Mareš.
Článok ale vyvolal u ľudí nečakaný záujem. Dostihy sa stali podpultovým tovarom a v noci sa vraj pred továrňou tvorili kolóny kamiónov, aby získali hru pre svoje predajne. Problémy mu ale vtedy vraj nikto nerobil. Komunisti ho z jeho pozície totiž nemohli vyhnať, pretože mal hru patentovanú.
Za 25 rokov sa predali v Česku a na Slovensku tri milióny kusov. Hoci firma Dino Toys vymýšľa stále nové hry, žiadna už nemala taký úspech. „Je to ako prskavka, na chvíľu zažiari a koniec,“ hodnotí Mareš.
Sám už je dávno na dôchodku, firmu odovzdal svojim deťom. Ešte pred pätnástimi rokmi však pracoval na verzii Dostihy a sázky Junior s jednoduchšími pravidlami. Pred rokmi prezradil, že existuje oveľa dokonalejší variant hry Dostihy a sázky. Ten ale leží roky v sejfe. „Samozrejme by som ju mohol navliecť na inú ako dostihovú tému, to sa mi ale nechce, tak tam asi ešte chvíľu zostane,“ uzavrel vtedy.
Pri príležitosti štyridsiateho výročia vznikla limitovaná retro edícia, ktorá láka nielen na úložný box v podobe kufríka, ale aj pôvodné drevené figúrky, ktoré moderné verzie neobsahujú. Vyrobených bolo len 3-tisíc kusov, pričom príprava zabrala zhruba pol roka.
„Znovu ožívajú nádherné ilustrácie, v ktorých ružovú stajňu zdobí trojica izabel, respektíve koní s výraznou žltou srsťou, a hnedú stajňu tvoria trojice bielych grošákov. Vracia sa aj dizajn dostihových peňazí a ďalších komponentov. Súčasťou je aj retro návod k hre,“ uvádza výrobca Dino.
Sám som hral len asi štyrikrát
„Koľkokrát ste hrali Dostihy a sázky vy sám?“ pýtam sa počas rozhovoru Ladislava Mareša. Odpoveď ma dosť prekvapí. „V živote som ich hral tak trikrát alebo štyrikrát.“ Čudujem sa, okrem iného preto, že pán Mareš má tri vnučky. S tými dostihy nehrá? „Nie, dievčatá tu u mňa jazdia na koňoch. Ja som starý otec od koní, nie dedko od dostihov,“ vysvetľuje.
Vraj sa bál, že na dôchodku nebude mať čo na práci, chcel byť za niečo zodpovedný. „Tak som si zaobstaral stajňu s koňmi,“ rozpráva s tým, že spojitosť medzi hrou Dostihy a stávky a jeho koníčkom hľadať nemáme. Je to náhoda.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.