Pelíšky sú bez akýchkoľvek pochybností legendárnym českým filmom, ktorý nás baví už 24 rokov. Mnohí z nás ho sledujú práve na Vianoce, aj keď má s nimi spoločné len úvodné dejstvo. Otec Šebek (Miroslav Donutil) je prostoduchý, ale dobrácky dôstojník z povolania, je zástancom panujúceho režimu a rovnako vehementne obhajuje aj vlastnú neomylnosť v úlohe hlavy rodiny.
Otec Kraus (Jiří Kodet), ktorý má za sebou trpkú vojnovú skúsenosť, je naopak zarytý opozičník. Aj on je však presvedčený, že má vždy pravdu. Preto sa nemožno čudovať, že sa títo muži nemajú v láske. Ich deti - gymnazista Michal (Michael Beran) a jeho pekná spolužiačka Jindřiška (Kristýna Nováková) – však spolu vychádzajú celkom dobre.
Najmä Michal by bol veľmi rád, keby si ho Jindřiška viac všímala. Ona však dáva prednosť samoľúbemu spolužiakovi Elienovi (Ondřej Brousek), ktorého rodičia sú dobre situovaní, pretože pracujú v diplomatických službách. V oboch rodinách sa striedajú rodinné návštevy, oslavujú sa Vianoce, svadba i nečakaný pohreb.
Mládež zatiaľ pokukuje po lákadlách kapitalistického sveta a snaží sa žiť svoj vlastný, na rodičovských autoritách nezávislý život. V súkromí rodinných „pelíškov“ sa tak odohrávajú malé drámy názorov a vzťahov, ktorým nechýba humor, rozprávačská elegancia, dobre vypointované situácie a vynikajúci dialóg. Pre milovníkov tohto filmu sme si pripravili výber zaujímavostí, ktoré o tejto klasike jednoducho musíš vedieť.
Náročná a dlhá príprava
Aj keď je dnes film už legendárny, jeho príprava nebola žiadnou prechádzkou ružovou záhradou. Režisér Jan Hřebejk chcel pôvodne natočiť ďalšie Šakalí léta, a teda nový hudobný film o mladých ľuďoch a ich problémoch s dospievaním, akurát posunuté o 10 rokov. Nakoniec z toho nebolo ani jedno - ústrednými postavami nie sú deti, ale ich rodičia. Túto zmenu režisérovi poradil jeden z najvýznamnejších českých tvorcov Jiří Krejčík, ktorý vo filme stvárnil postavu profesora Stárka.
Hřebejk pritom len príprave filmu venoval spoločne so scenáristom Petrem Jarchovským celé štyri roky. Za ten čas sa scenár prepisoval celkom osemkrát a pôvodne v ňom nebol august 1968 a obsadenie Československa. Tvorcovia vychádzali z knižnej predlohy Hovno hoří! od Petra Šabacha. Ten priznal, že postava malého Péti je vlastne on sám ako pozorovateľ vtedajších udalostí.
Päť rokov tiež trvalo zháňanie potrebných financií na nakrúcanie. Film všetci podceňovali, takže musel byť nakrúcaný na lacnejší šestnásťmilimetrový materiál. Pôvodne dokonca ani nemalo ísť o celovečerný film, ale dvojdielny televízny projekt, ktorý by sa vysielal na Vianoce.
Pre poverčivosť si vo filme nezahrala
Film si podľa režiséra vyžadoval účasť výrazných hereckých osobností, ktoré budú nielen hrať, ale do príbehu vnesú aj svoje osobné kúzlo a skúsenosti. A to sa presne Hřebejkovi podarilo, aj keď mal dlho problém nájsť predstaviteľa Krausa. Jiřího Kodeta sa bál osloviť, pretože v minulosti sa po nakrúcaní nerozišli v dobrom.
Nakoniec však nazbieral odvahu, no Kodetovi úloha spočiatku vôbec nešla. Mal novo urobené zuby, takže šušlal, no Krejčík opäť presvedčil režiséra, aby s ním bol trpezlivý. Kodet nakoniec stvárnil jednu zo svojich najlepších hereckých úloh. Úlohu jeho ženy pritom mala hrať Iva Janžurová, kvôli poverčivosti však nechcela, aby jej postava umrela.
Medzitým jej dokonca písal Kodet milostné SMS-ky, aby úlohu prijala. Tvorcovia však odmietli scenár upraviť a rola bola ponúknutá Emílii Vášaryovej. Paradoxom pritom je, že aj keď jej postava vo filme bojuje s ťažkou chorobu, v skutočnosti bol vážne chorý práve Kodet, ktorý zomrel šesť rokov po nakrúcaní.
Legendárne hlášky v scenári neboli
Na pľace sa okrem dobrej nálady aj vo veľkom improvizovalo. Veta „A skláři nebudou mít co žrát,” nebola vôbec v scenári, rovnako tak ani scena, v ktorej Václav zapichne horiacu prskavku do vlasov Šebkové. Improvizáciou je aj fráza „Maršal Malinovskij!” a v scenári nebola ani veta „Proletáři všech zemí, vyližte si prdel.“
Tú do filmu navrhol Krejčík, ktorý ju v roku 1968 zakričal do dverí sovietskych kasární. Ani on ju však nevymyslel. Za jej vznikom stojí herec a maliar Josef Hlinomaz, ktorý ju v roku 1968 namaľoval na svoj obraz.
V scenári pôvodne nebola ani scéna „Hledáš někoho, soudruhu?“ Tá vznikla z nápadu Donutila a Polívky, ktorí boli s divadlom Husa na provázku na zájazde v Estónsku a ich tlmočník sa rusky opýtal tunajšieho starého muža, či nevie, kde je divadlo. V otázke použil aj slovo súdruh, na čo ho starec udrel palicou.
A ako vlastne vznikol trik s horiacim pohárikom a následným plameňom? Scéna sa nacvičovala celý deň a prítomní boli aj pyrotechnici. Po niekoľkých hodinách režisér vymyslel, že za Donutilom bude celý čas stáť asistent réžie, ktorý držal horiacu sviečku, do ktorej stretol lak na vlasy. Ak si pri scéne budeš dávať pozor, uvidíš asistentovu ruku.
Kde sa nakrúcalo?
Dom rodiny Šebkových a Krausových nájdeš na pražskej ulici Schodová, hneď vedľa ulice Před Cibulkami. Domov mládeže sa nachádza na rohu ulíc U Sanopzu a U Malvazinky - v areáli momentálne sídli centrum plastickej a estetickej chirurgie.
Škola je v skutočnosti fakulta tělesné výchovy a sportu v pražských Vokovicích a objavila sa aj v predchádzajúcom režisérovom filme Šakalí léta. Celé nakrúcanie začalo 22. júla 1998 v barrandovskom štúdiu č. 4. Ďalšie interiéry sa potom nakrúcali v modřanské sokolovně.
Ďalšie krátke zaujímavosti z filmu Pelíšky:
- Keď sa Péťa pýta učiteľa biológie, či horí hovno, ide o odkaz na knižnú predlohu Hovno hoří.
- Tesne pred scénou „Víš co Sašo, jdi do prdele“ prejde po ulici biela Škoda Favorit, no toto auto sa začalo vyrábať až v roku 1988.
- Pri hádke Václava a Šebka o veľkosti medveďa kodiaka má pravdu Šebek. Kodiak dorastá do veľkosti okolo 3,2 metra a keď sa postaví na zadné, dosiahne výšky až štyri metre.
- Simona Stašová nemala ako pani Šebková ve filme žiadnu parochňu - účes vytvorili z jej vlasov.
- Režisér vo filme použil spomienku Emílie Vášáryovej na rozlúčenie so svojou matkou. Ide o scénu, v ktorej si jej filmová dcéra sadne do skrine a potichu trúchli.
-
Scéna, kde Sašovi začnú horieť vlasy, sa musela opakovať celkovo šesťkrát.
-
Hneď na druhý deň nakrúcania sa stratil scenár s režijnými poznámkami. Nakoniec sa našiel medzi rekvizitami.
-
Názov Pelíšky bol iba pracovný a nikomu okrem Kodeta sa nepáčil. Štáb ale lepší názov nevymyslel.
- Film videlo v českých kinách 1 060 375 divákov.