Vo veku 71 rokov zomrela významná slovenská herečka Milka Zimková. O úmrtí informoval web RTVS, správu potvrdil bývalý manžel herečky Ondrej Zimka.
Jednou zo životných filmových úloh herečky Milky Zimkovej bola postava svojráznej Johany Ovšenej z dnes už legendárnych filmov Pásla kone na betóne (1982) a ...kone na betóne (1995). Aj keď sa z filmového plátna stiahla, v roku 2021 sa objavila v krátkometrážnom filme, ktorému sa podarilo dostať až na festival v Cannes. Nižšie nájdeš celý rozhovor.
Cesta na južné Slovensko
Nestáva sa často, že film zo Slovenska si odbije svoju premiéru na jednom z najstarších a najprestížnejších filmových festivalov na svete. Mladej režisérke a študentke Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave Alici Bednárikovej sa to však podarilo. Jej krátkometrážny film Chlieb náš každodenný sa zaradil do súťaže študentských filmov La Cinef na prestížnom festivale v Cannes, ktorý sa koná od 17. do 28. mája 2022.
Snímka, ktorú festival premietne v medzinárodnej premiére pod anglickým názvom Liquid Bread, zavedie publikum na južné Slovensko, do trojgeneračného domu uprostred horúceho leta. Nečakaná návšteva vnučky Zoje rozbúri hladinu pokojnej rutiny. V tichej spoločnosti Boha a alkoholu rodina rozpletá svoju tragicko-komickú minulosť a (takmer) zamlčané tajomstvá.
Film, v ktorom hrajú Milka Zimková, Ondrej Kovaľ či Karol Čálik, bol vybratý spomedzi 1 528 prihlásených snímok z celého sveta. Do finálneho výberu La Cinef sa dostalo len 16 filmov. My sme Alicu vyspovedali, a okrem samotného úspechu sme sa rozprávali aj o jej ceste k réžii, slovenskej kinematografii či jej budúcnosti vo svete filmu.
Pôvodne ťa lákalo divadlo, no nakoniec si si to nasmerovala za kameru. Čo pre teba znamená film?
Film je pre mňa nádej zdieľať osobné, príležitosť komunikovať vlastným jazykom a nachádzať spojenia medzi tvorcom a divákom, ktoré sa nedajú verbalizovať.
Ako vznikol nápad natočiť snímku Chlieb náš každodenný?
Chcela som natočiť osobný príbeh, podať výpoveď o prostredí ktoré poznám, o príbehu, ktorý mi je blízky. Zanechať nejakú časovú stopu o tom, ako veci boli kedysi a ako sa na ne pozeráme dnes, aký máme na ne názor a ako sa súčasne podobáme i líšime.
Projekt je tvojou bakalárskou prácou a vznikol aj vďaka crowdfundingovej kampani. Čo bolo pre teba najväčšou výzvou?
Najkľúčovejšou časťou celého procesu bola predprodukcia, iba vďaka nej sa mohol film uskutočniť. Crowdfunding je jednou vecou z mnohých, ktoré sme pred realizáciou riešili – robili sme rešerše doby, kostýmov, masiek, herecké a maskérske skúšky, hľadanie lokácii, obsadzovanie, skladanie tímu, zháňanie prostriedkov na to, aby sme mohli našu víziu uskutočniť. Najväčšou výzvou bolo asi popri všetkých organizačných záležitostiach zachovať nadhľad aj na umeleckou stránkou filmu.
Okrem prepájania tém, ako alkoholizmus, viera a xenofóbia, sa ti vo filme podarilo prepojiť aj niekoľko hereckých generácií. Popri Milke Zimkovej, Karola Čálika a Ondreja Kovaľa si zahrali aj začínajúce herečky Viktória Šuplatová a Patrícia Balajová. Sú rozdiely medzi generáciami citeľné? V čom sa podľa teba najviac odlišujú?
Každý z hercov má svojský prístup k herectvu, aj keď vychádzajú akoby z jednej „školy“ učenia. Ide skôr o to, ako sa pozerajú na svet a keď sa vieme o týchto veciach spoločne rozprávať, mám tú nádej, že vieme spolupracovať. Bola to určite veľká výzva – v jeden deň, v priebehu pár hodín, som režírovala scénu s asi päťročnými deťmi, a o chvíľu na to scénu, kde hrali tri generácie profesionálnych hercov pokope. Bolo to náročné, vedieť sa „nastaviť“ na réžiu z viacerých pohľadov naraz, no o to väčšie zadosťučinenie som pociťovala, ak sa scéna podarila.
V posledných dvoch tvojich filmoch sú nositeľkami deja ženy. Chcela by si priniesť do našej kinematografie viac ženských príbehov, alebo ide len o zhodu okolností?
Záleží mi na tom, vidieť viac žien na obrazovke. Na to však musí byť aj viac žien v pozíciách za kamerou, a to je veľká téma. Svojou troškou sa snažím skúmať potenciál, ktorý komplexné ženské postavy nesú, a aké rôznorodé vzťahy môžeme medzi nimi objavovať.
Chlieb náš každodenný bude uvedený na festivale v Cannes, konkrétne v sekcii La Cinef venovanej študentským filmom. Prihlásených bolo 1528, tvoj film vybrali medzi 16 najlepších. Ako si sa cítila, keď si sa túto správu dozvedela?
Najprv mi z Cannes prišiel iba email z poroty, že film videli, páči sa im a chcú sa spýtať, či už niekde mal premiéru. Myslela som, že pôjde o taký ten email typu - film je super, nemohli sme ho vybrať, ale len tak ďalej! Až keď som odpísala a potvrdila, že sme ho ešte nepremietali na žiadnom festivale, dostala som tú osudnú pozitívnu správu. Musela som si na to vypiť domácu od starých rodičov.
Ako vnímaš súčasnú kvalitu a smerovanie slovenskej kinematografie? Myslíš si, že tvoja umelecká kariéra bude pokračovať doma, alebo v zahraničí?
Neviem, či na to dokážem fundovane odpovedať, nemám taký dobrý prehľad, najmä nie v dokumentárnej tvorbe. Môj pohľad je, že je skvelé, že sa viac a viac točí, už len aby bolo viac príležitostí pre mladých začínajúcich filmárov. Bez remesla ako zvuk či kamera je to totiž bieda. A čo sa týka mňa a môjho smerovania, na to ešte prichádzam. Ale je stále veľa tém, ktoré ma držia „doma“ a ktoré možno súčasný slovenský film ešte nerozoberá.
Ktorých tvorcov vnímaš ako svoju inšpiráciu?
Často sa vraciam k tomu, čo ma pre kinematografiu nadchlo v minulosti. Na škole to určite bol Truffaut a Nikto ma nemá rád (čo mimochodom vyznávam ako veľmi pekný slovenský preklad). Baví ma československá nová vlna ako Chytilová a Forman, a takisto Lady Bird od Grety Gerwig. A, samozrejme, Pelíšky.
Na poli krátkometrážnych filmov sa ti mimoriadne darí. Aj tvoj predchádzajúci projekt Nuda o patologickej klamárke sa tešil slovám chvály. Premýšľala si už aj nad svojim celovečerným projektom?
Snívala, premýšľala. Drží ma pri tom aj spolupráca s ľuďmi, ktorých som počas štúdia našla, ako kameraman Roman Šupej a scenáristka Diana Dzurillová. Spolu máme štýl výroby, ktorý je veľmi kolaboratívny a na vízii sa zhodujeme. Osobne sa zamýšľam nad filmom v kontexte toho, čo by som u nás v kine chcela vidieť. Filmy o mladých ľuďoch, ktorí rozprávajú slovenčinou, ktorú naozaj používame, o dievčenských a ženských priateľstvách. Film, ktorý sa nehrá na nič. Alebo úplne na všetko.
Predpokladám, že celý tvoj život sa netočí len okolo točenia. Čo ti pomáha vypnúť a sústrediť sa na iné veci?
Priatelia. Chodenie do divadla, na kávu, bicyklovanie po meste. Chvíľky pokoja.
Chcela by si niečo odkázať mladým ľuďom, ktorí rozmýšľajú (a možno sa zdráhajú) nad umeleckou kariérou na režisérskej stoličke?
Ak máte čo-i-len na sekundu zachvenie, že máte čo povedať, stojí to za pokus.
