Hrubé zjednodušenia odbornému výkladu nesvedčia, ale pre naše potreby postačí fakt, že Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) sa na začiatku 60. rokov minulého storočia zmietal v tiesnivej neistote. Snaha o koordinovaný civilný kozmický program totiž nepochybne smerovala k tomu, aby sa do vesmíru čo najskôr dostal človek, a pokiaľ možno Američan, ktorý to stihne skôr než Soviet, píše portál iDnes.
O tom, či je let mimo planetárnej atmosféry s ľudskou posádkou vôbec realistickou možnosťou, však medzi expertmi panovali vážne pochybnosti. Jednou z neprebádaných otázok boli účinky dlhodobého stavu beztiaže na ľudské telo, a tiež to, do akej miery môže kinetóza brániť kozmonautom v plnení ich misií.
V prostredí beztiaže má väčšina ľudí tendenciu trpieť nevoľnosťou. Je to prirodzené, pretože orgány rovnováhy (gyroskop nášho tela vo vnútornom uchu) bez gravitácie nedostávajú žiadne signály. Mozog potom stráca prehľad o tom, kde je hore a kde dole. Spočiatku to môže byť dokonca zábavné, no pri dlhšom trvaní prichádza dezorientácia, silná nevoľnosť a nutkanie na vracanie. Stav, ktorý sa rozhodne nezlučuje s obsluhou zariadení za miliardy dolárov.
Preto ešte pred tým, než John Glenn vo februári 1962 uskutočnil prvý americký orbitálny let, museli sériou extrémnych testov na Zemi prejsť dobrovoľní „ľudskí pokusní králiky“.
NASA sa ich „utrpením“ snažila zistiť, čo všetko ľudské telo vydrží: ako sa zhorší zrak v stave beztiaže, aké zmyslové konflikty spôsobuje mikrogravitácia a aké následky má zlyhanie vestibulárneho systému.
Experimenty pod vedením doktorov Graybiela a Kardashiana boli mimoriadne drastické: extrémna dezorientácia, rotácie či simulácie beztiaže. Nevykonávala ich však priamo NASA, ale Námorná škola leteckej medicíny USA, ktorej NASA dodávala „zaujímavé podnety“. Cieľom bolo objaviť hranice ľudského tela vo vesmíre. Ukázalo sa však, že vybraní dobrovoľníci boli na tieto extrémy prekvapivo dobre adaptovaní.
Bolo ich jedenásť a všetci pochádzali z vtedajšej Gallaudet College (dnes Gallaudet University) vo Washingtone, jedinej vysokej školy v USA určenej pre nepočujúcich. Všetci muži vo veku 21 až 39 rokov boli nepočujúci. Takmer všetci stratili sluch v detstve v dôsledku spinálnej meningitídy, bakteriálnej infekcie, ktorá poškodzuje mozog, miechu a často aj vnútorné ucho.
Tajná skupina, ktorú nezlomila ani gravitácia
Strata sluchu je vážny hendikep, no pre vedcov sa v tomto prípade stala výhodou. Poškodenie vestibulárneho systému spôsobilo, že títo študenti boli prakticky imúnni voči kinetóze. Ich mozog už od detstva nedostával signály o polohe tela v priestore, preto boli ideálnymi kandidátmi na výskum beztiaže.
Boli mladí, vzdelaní, fyzicky zdatní, no zároveň čelili diskriminácii a minimálnym pracovným príležitostiam. Keď sa o nich zrazu začala zaujímať armáda a NASA, neváhali.
V septembri 1959 odišli do Pensacoly na Floride, aby pomohli ľudstvu priblížiť sa k hviezdam. Realita však pripomínala skôr peklo. Prvé testy prebiehali na Baranyho stoličke – rotujúcom kresle, ktoré sa otáčalo okolo viacerých osí a prudko menilo smer. Rýchlosť postupne stúpla až na 40 otáčok za minútu. Bežný človek by po 15 sekundách stratil komfort, do pol minúty orientáciu a do minúty by pravdepodobne vracal. Dobrovoľníci z Gallaudet však vydržali desiatky minút bez vážnejších problémov.
Nasledovali ďalšie experimenty, napríklad pobyt v rotujúcej miestnosti s priemerom šesť metrov, ktorá sa pomaly otáčala rýchlosťou 3 až 10 otáčok za minútu. Pre nich to bolo nudné. Pre ostatných účastníkov doslova mučenie.
Počas dvojdňového pobytu plnili úlohy ako hádzanie loptičiek, manipulácia s predmetmi či nastavovanie budíkov na stenách. Väčšinu úloh nakoniec zvládali práve nepočujúci.
Ďalšie zariadenie, Coriolisova platforma, pridávalo k rotácii aj prudké zrýchlenia a náklony. Muži v ňom dokázali fungovať až 12 dní.
Muži, ktorých telá zvládli nemožné a prekvapili aj NASA
Mozog má problém spracovať protichodné zmyslové podnety, napríklad ilúziu pohybu. Aj v takýchto testoch si však jedenástka počínala výnimočne. Dokázali chodiť po nestabilných podložkách, orientovať sa pri vizuálnych ilúziách či odolávať dezorientácii, ktorá u bežných ľudí spôsobovala kolaps.
Počas parabolických letov boli prakticky imúnni voči účinkom beztiaže aj preťaženia. Absurditu experimentov ilustruje aj jazda výťahom v Empire State Building – účastníci opakovane cestovali medzi prvým a osemdesiatym poschodím, často v tme alebo pod zábleskami svetla, pričom vedci sledovali pohyby ich očí. V jednom experimente si účastník po jazde v centrifúge sám odoberal krv.
Extrémna bola aj plavba v severnom Atlantiku počas búrky: vlny vysoké 12 metrov, vietor do 150 kilometrov za hodinu a trojnásobné preťaženie počas 28 hodín. Pre skúsených námorníkov peklo, pre nich dobrodružný výlet.
Vedúci výskumu dokonca uvažoval, či by astronautmi nemali byť výhradne nepočujúci muži, keďže v extrémnych podmienkach boli stabilnejší. Nakoniec sa ukázalo, že ich výhoda sa týka najmä zmyslovej orientácie. V psychickej odolnosti, izolácii či monotónnej práci na tom boli podobne alebo horšie než ostatní.
NASA ani neplánovala, že sa stanú astronautmi. Cieľom bolo pochopiť, ktoré problémy beztiaže sú psychické a ktoré fyziologické. Nepočujúci dobrovoľníci poskytli kľúčové odpovede.
Ich obeta pomohla vysvetliť mechanizmus kinetózy, zlepšiť výcvik posádok aj konštrukciu vesmírnych kabín. Trpeli, aby iní nemuseli. Na úspechu amerického vesmírneho programu mali obrovskú zásluhu, hoci najväčšia sláva napokon patrila astronautom.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
