Cestovanie na okraj vesmíru sa tento rok definitívne stalo dostupnou možnosťou pre každého, kto má peniaze a odvážneho ducha. Vynesú ťa tam rakety SpaceX Elona Muska, Blue Origin Jeffa Bezosa či Virgin Galactic Richarda Bransona. Plány NASA a súkromných spoločností však siahajú omnoho ďalej.
Na Mars dnes hľadíme podobne ako na Mesiac v druhej polovici minulého storočia a je pravdepodobné, že v budúcnosti sa naň ľudstvo dostane. S postupným objavovaním (či dokonca kolonizovaním) vesmíru sa však vynárajú otázky, ktoré sme doteraz nikdy nemuseli riešiť.
Okrem toho, ako bude človek schopný žiť vo vesmíre, sa nám naskytá aj tá, čo sa s ľudským telom stane po tom, ako vo vesmíre zomrie, píše web The Conversation.
Popis rozkladu na našej planéte poznáme stáročia
Po smrti na Zemi prechádza telo hneď niekoľkými štádiami rozkladu. Ľudstvo má tento proces zdokumentovaný už celé stáročia. Čínsky autor Song Ci ho popisuje už v prvej príručke forenzných vied s názvom The Washing Away of Wrongs z roku 1247.
Po smrti najprv krv prestane prúdiť a začne sa hromadiť v dôsledku gravitácie, čo je proces známy ako livor mortis. Potom sa telo ochladí na algor mortis a svaly stuhnú v dôsledku nekontrolovaného hromadenia vápnika vo svalových vláknach. Toto je stav rigor mortis. Ďalej enzýmy a proteíny, ktoré urýchľujú chemické reakcie, rozkladajú bunkové steny a uvoľňujú ich obsah.
Baktérie v našom čreve zároveň unikajú a šíria sa po celom tele. Hltajú mäkké tkanivá - hnilobu - a plyny, ktoré uvoľňujú, spôsobujú, že telo začne opúchať. Rigor mortis končí, pretože svaly sú zničené, čo spôsobuje silné pachy a rozklad mäkkých tkanív.
Tieto procesy sú vnútornými faktormi, ale existujú aj vonkajšie, ktoré ovplyvňujú rozkladný proces - vrátane teploty, aktivity hmyzu, zakopania alebo zabalenia tela a prítomnosti ohňa či vody.
Mumifikácia nastáva v suchých podmienkach, ktoré môžu byť horúce alebo studené (príkladom studených je napríklad Ötzi). Vo vlhkom prostredí bez kyslíka môže dôjsť k tvorbe adipocérov, kde voda môže procesom hydrolýzy spôsobiť rozpad tukov na voskovitý materiál. Tento môže pôsobiť ako bariéra na vrchu pokožky, aby ju chránil a zachoval.
Vo väčšine prípadov mäkké tkanivá nakoniec zmiznú, aby odhalili kostru. Tieto tvrdé tkanivá sú oveľa odolnejšie a môžu prežiť tisíce rokov.
Vo vesmíre je všetko inak
„Rozdielna gravitácia pozorovaná na iných planétach bude mať určite vplyv na štádium livor mortis a nedostatok gravitácie v samotnom vesmíre by znamenal, že krv sa nebude hromadiť,” hovorí Tim Thompson, dekan zdravotníctva a biologických vied a profesor aplikovanej biologickej antropológie na britskej Teesside University.
V skafandri by stále dochádzalo k rigor mortis, pretože je to dôsledok zastavenia telesných funkcií. Aj baktérie z čreva by stále pohltili mäkké tkanivá. Tieto baktérie však potrebujú kyslík, a preto obmedzené zásoby vzduchu tento proces výrazne spomalia.
Mikróby z pôdy tiež pomáhajú rozkladu, a preto akékoľvek planetárne prostredie, ktoré inhibuje mikrobiálne akcie (napríklad extrémna suchosť), zvyšuje šance na zachovanie mäkkých tkanív.
Rozklad v podmienkach tak odlišných od prostredia Zeme znamená, že vonkajšie faktory by boli komplikovanejšie. Dobrým príkladom je kostra. Keď sme nažive, je to živý materiál obsahujúci organické materiály, ako sú krvné cievy a kolagén, a anorganické materiály v kryštálovej štruktúre.
Normálne sa organická zložka rozloží - kostry, ktoré vidíme v múzeách, sú väčšinou anorganické zvyšky. Ale vo veľmi kyslých pôdach, ktoré môžeme nájsť na iných planétach, môže dôjsť k opačnému procesu - anorganická zložka zmizne a zostanú len mäkké tkanivá.
Kľúčovým faktorom je aj teplota. Na Mesiaci sa napríklad pohybujú v rozmedzí od 120 do -170 stupňov Celzia. Telá by preto mohli vykazovať známky zmien vyvolaných teplom alebo mrazom. Podľa Thompsona je ale pravdepodobné, že „pozostatky by stále vyzerali ako ľudské, pretože by nedošlo k úplnému procesu rozkladu, ktorý vidíme na Zemi.”
„Naše telá by boli „mimozemšťanmi“ vo vesmíre. Možno by sme potrebovali nájsť novú formu pohrebnej praxe, ktorá nezahŕňa vysoké energetické požiadavky na spopolnenie alebo kopanie hrobov v drsnom nehostinnom prostredí,” dodáva Thompson na záver.
