Rozárie Haškovcová, na sociálnych sieťach aj ako @shluk.bunek, je česká influencerka, ktorá rozpráva o environmentálnej politike a radí ľuďom na ich ceste k udržateľnejšiemu spôsobu života. Myslí si, že kľúčovým je nájsť spôsob, ako ovplyvniť svoje okolie systémovo a neupínať sa len na individuálne zmeny, teda riešiť každé jedno plastové vrecko.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- Čo v Rozárií v detstve vyvolalo ekologické cítenie,
- ktoré každodenné rozhodnutia v prospech planéty jej už úplne prešli do krvi,
- prečo používa na pečivo plastové vrecká,
- prečo je podľa nej ekologický život lacnejší a zdravší.
Pamätáš si na konkrétny moment či udalosť, ktorá v tebe prebudila ekologické cítenie?
Takých momentov bolo viac, každý z nich do istej miery formoval môj pohľad, no najvýraznejšie si spomínam na jeden z detstva. Mala som asi šesť alebo sedem rokov, keď nám učiteľ pustil video o fosílnych palivách a o tom, ako sa môže skončiť svet. Bolo to apokalyptické video, ktoré vo mne vyvolalo obrovský strach. Začala som sa tým intenzívne zaoberať, no ako dieťa som ešte nedokázala úplne pochopiť, čo je príčina, čo je dôsledok a čo môžem konkrétne urobiť.
Postupne v priebehu života sa k tomu pridávali ďalšie silné momenty, ktoré prehlbovali moje porozumenie. Napríklad o fenoméne fast fashion som sa dozvedela až ako pätnásťročná a aj fosílne palivá som spočiatku vnímala len veľmi všeobecne – vedela som, že autá nie sú úplne v poriadku, ale netušila som prečo. Až časom sa ku mne dostávali informácie o tom, aké sú jednotlivé príčiny environmentálnych problémov a začala som si uvedomovať ich rozsah a vážnosť.
Zohralo to úlohu i pri tvojom výbere vysokej školy, keď si sa rozhodla pre štúdium politológie?
Určite to zohralo svoju úlohu. Už od malička som vedela, že sa chcem venovať ochrane životného prostredia, len som ešte netušila, akou formou – či to bude cez sociálne siete, vedu, podnikanie alebo politiku. Zlom prišiel, keď som mala pätnásť rokov a zúčastnila som sa simulácie OSN. Tam som si po prvýkrát uvedomila, aký veľký vplyv môže mať politika. V role zástupkyne Bolívie som videla, že aj jedno rozhodnutie dokáže ovplyvniť celý región – napríklad v otázke odlesňovania Amazonského pralesa.
Dovtedy som sa zameriavala najmä na individuálne kroky, ako je vyhýbanie sa plastom. Hoci aj tie sú dôležité, práve cez politiku môžem získať najväčší dosah. Preto som sa rozhodla ísť týmto smerom aj v štúdiu.
Ak by si mala pomenovať „najväčšiu ranu”, ktorou naša planéta dnes trpí, čo by to bolo?
Životné prostredie je nesmierne komplexné – na Zemi funguje množstvo navzájom prepojených systémov, či už klimatických, atmosférických alebo tých, ktoré sa týkajú pôdy. Všetky sú pritom do určitej miery ovplyvňované človekom. Skutočný problém nastane vtedy, keď svojimi zásahmi prekročíme takzvané tipping points – kritické prahy, po ktorých prekročení sa prírodné systémy môžu začať nezvratne meniť.
Bola by som rada, keby sa viac komunikovalo, že problémom nie je len klimatická kríza – hoci je obrovská. Rovnako dôležité sú však aj ďalšie oblasti, ako napríklad biochemical flow, teda narušenie prírodných chemických cyklov, spôsobených nadmerným používaním hnojív či znečisťovaním. Okrem toho je veľkým problémom aj využitie pôdy, ako sa k nej správame a aká je jej kvalita, znečisťovanie vody – mikroplastami či plastami všeobecne. Tých výziev je mnoho a potrebujeme riešiť všetko naraz.
Ktoré každodenné rozhodnutia robíš vedome v prospech planéty a ktoré ti už prešli úplne do krvi?
Podvedomým rozhodnutím je napríklad to, že nakupujem oveľa menej ako kedysi, vôbec nechodím do obchodných centier a nepodlieham reklamám, ani konzumu. Kedysi som po škole chodila do H&M len tak, pozrieť si, čo je nové a často som si niečo kúpila, aj keď som to v skutočnosti nepotrebovala. Dnes už takéto impulzívne nakupovanie vôbec nerobím.
Každodenné environmentálne uvedomenie je však pre mňa súčasťou práce a vlastne každý z nás môže vo svojej práci alebo štúdiu prispieť k ochrane planéty. Ja ako influencerka, ktorá sa venuje témam životného prostredia, to samozrejme robím veľmi vedome, no keď som napríklad brigádovala v divadle, navrhla som, aby sa triedil odpad či nepoužívali slamky. Každý človek môže vo svojom prostredí prispieť – aj študent môže navrhnúť, aby sa v škole zaviedlo kompostovanie, triedenie alebo vznikla komunitná záhrada.
Mnohí ľudia začínajú s ekológiou len triedením odpadu a nevedia, ako ísť ďalej. Aké jednoduché a zvládnuteľné kroky by si im poradila na rozbeh?
Myslím si, že kľúčom je neupínať sa len na individuálne detaily, ako napríklad bambusové slamky alebo každý jeden sáčok, ale hľadať spôsob, ako ovplyvniť svoje okolie systémovo – komunitne. Samozrejme, stále myslím aj na to, kde mi vzniká najviac odpadu – napríklad si poviem, že banány alebo pomaranče naozaj nepotrebujem baliť do plastových vreciek, pretože majú šupku, ktorú nezjem. Ide skrátka o vedomé rozhodnutia a minimalizovanie zbytočnej spotreby.
Najideálnejšie z hľadiska klímy by bolo vyhýbať sa používaniu auta, necestovať lietadlom a stravovať sa rastlinnou stravou. Nie každý si to však môže dovoliť, preto je dôležité zamyslieť sa nad vlastnými možnosťami a rozhodnúť sa pre tie kroky, ktoré majú najväčší dosah. Významnú rolu zohráva aj výber politikov – mali by sme podporovať tých, ktorí sa usilujú o reálnu environmentálnu zmenu.
V biu na Instagrame si napísala, že „hovoríš o environmentálnej politike a používaš plastové vrecká na pečivo”. Čo si tým chcela povedať? Znamená to, že aj ty si niekedy dáš pauzu od ideálneho eko-životného štýlu?
Myslím si, že veľa ľudí, keď sa začne zaujímať o životné prostredie, najprv rieši, čo môžu urobiť sami. A to je super – hovorí sa, že môžeš začať tým, že vymeníš žiarovku za úspornú, ale nemal by si tam skončiť. Ak potrebuješ jazdiť autom a nemáš inú možnosť, tak to jednoducho nerieš a zameraj sa na iné veci. Dôležité je robiť to, čo je pre teba dostupné a má najväčší dopad.
Napríklad ja používam plastový sáčok, pretože v ňom pečivo vydrží dlhšie čerstvé a ten jeden sáčok striedam aj celý mesiac. Oveľa dôležitejšie je zamerať sa na legislatívu, ktorá môže zakázať slamky alebo sprístupniť solárne panely – to ušetrí viac emisií ako jeden sáčok. Nejde o dokonalosť. V environmentálnom hnutí sú vítaní všetci, bez ohľadu na to, koľko plastových sáčkov používajú.
Existujú nejaké nové trendy alebo iniciatívy v environmentálnej politike, ktoré ťa aktuálne nadchýnajú?
Myslím si, že je skvelé vidieť, že Európska komisia aktuálne navrhuje novú legislatívu, ktorá kladie dôraz na konkurencieschopnosť. Na Green Deal teraz nadväzuje Clean Industrial Deal, ktorý sa zameriava na to, aby sme dokázali zelené technológie nielen používať, ale aj sami vyrábať. To je podľa mňa veľmi dôležité, pretože v tomto smere nám vlak trochu ušiel. Určite to vnímam ako pozitívny krok.
Myslíš si, že individuálne zmeny majú skutočný význam, alebo je väčšia zodpovednosť na veľkých korporáciách a štátoch?
Nie je to úplne buď-alebo. Nedávno som prednášala pre jednu veľkú korporáciu a pred mojím vystúpením mali prednášku, kde hovorili napríklad to, že ľudia nakupujú veľa vegánskych produktov – takže oni sami povedali: „Super, pokračujme v tom.“ Naopak, ukázalo sa, že ľudí nezaujíma nejaký certifikát, takže mu ďalej nevenovali pozornosť.
Majú dáta o tom, čo si kupujeme a na základe toho prispôsobujú svoje správanie. Preto má samozrejme zmysel dávať firmám najavo, čoho chceme viac, čoho menej, čo sa nám páči. Ale samozrejme, netreba sa z toho zblázniť. Keď človek rieši tisíc svojich osobných problémov – často aj zdravotných – je pochopiteľné, že na prvom mieste nebude riešiť, či si kúpi Fairtrade alebo „nefairtrade“ čaj. Je to celé o miere a nesmieme zabúdať, že ten problém je globálnejší, väčší a je potrebné pozerať sa naň zo širšej perspektívy než len cez individuálne kroky.
Aké malé alebo veľké úspechy si už ako greenfluencerka na svojej ceste za udržateľnejším svetom dosiahla?
Ako greenfluencerka je mojím cieľom dostať túto tému k čo najširšiemu publiku a osloviť čo najviac ľudí. Preto je pre mňa vždy úspech, keď majú moje videá vysokú sledovanosť. Zároveň som minulý rok získala ocenenie Czech Social Awards v kategórii Generácia Z, čo bol pre mňa veľký úspech. A tiež všetky tie mediálne výstupy – keď sa téma dostáva ďalej, medzi ďalších ľudí – to ma vždy teší.
Najväčšiu radosť však mám, keď vidím, že sa niečo naozaj posúva dopredu. To sa mi darí napríklad cez môj kanál „Príležitosti“, ktorého cieľom je zhromažďovať a zdieľať príležitosti pre ľudí, ktorí sa chcú angažovať v environmentálnych otázkach.
Keď sa mi podarí, že si niekto vďaka tomu nájde prácu, začne niekde dobrovoľníčiť alebo sa inak zapojí, tak to mi robí obrovskú radosť. Alebo napríklad keď som organizovala veľkú akciu na triedenie bioodpadu – posielala som emaily, ktoré si ľudia mali preposlať na svoje SVJ (Spoločenstvo vlastníkov jednotiek alebo domov) a potom mi mnohí písali, že si vďaka tomu zariadili triedenie bioodpadu vo svojom meste či obci. To sú tie momenty, ktoré ma napĺňajú. Keď sa ukáže, že to nie je len o rečiach, ale že naozaj ovplyvňujem ľudí a posúvam tú zmenu smerom k niečomu lepšiemu.
Ako vnímaš postoj Čechov a Slovákov k otázkam klimatickej krízy?
Pri takýchto otázkach sa radšej pozerám na dáta a prieskumy verejnej mienky. U vás Slovákov to neviem presne, ale u nás Čechov platí, že prírodu máme radi a radi v nej trávime čas. Otázkou však je, čo sme ochotní pre ňu reálne urobiť.
Generácia Z je podľa mňa tá, ktorá nad tým premýšľa najviac a vníma aj širšie súvislosti. No v porovnaní so Západom či inými regiónmi sveta je ťažké to zhodnotiť – všade sa používajú iné ukazovatele. Napríklad vnímanie klimatickej zmeny ako hrozby: západná Európa, Ázia či Južná Amerika ju berú vážne, no východná Európa, kam patríme aj my, patrí medzi najmenej znepokojené regióny.
Aj keď si väčšina ľudí uvedomuje, že problém existuje a súvisí s fosílnymi palivami a zhodneme sa na tom, že by sa s tým malo niečo robiť, v čom sa potom nezhodneme, sú práve tie cesty – čo konkrétne sme ochotní pre klímu a životné prostredie spraviť.
Niektorí ti v komentároch vyčítali aj úplné drobnosti ako kompost alebo výmenu dosky na krájanie v domácnosti tvojho priateľa. Prečo si myslíš, že ľudia majú niekedy problém prijať aj úplne jednoduché eko-zmeny?
Myslím si, že pri tom videu ľudia skôr nadobudli pocit, že žena „diriguje“ domácnosť – že to celé narážalo na akýsi rodový stereotyp, podľa ktorého žena príde, rozhodne, ako to má byť a muža dá pod papuču. Mne to pritom vôbec ani nenapadlo, pretože mi príde úplne normálne, že partneri vo vzťahu spolu komunikujú.
Nemyslím si teda, že som urobila niečo prehnané alebo niečo, čo by iní nevedeli zvládnuť. Naopak, veľa ľudí mi písalo, že ich to inšpirovalo – napríklad vymenili plastovú dosku na krájanie alebo si založili kompost.
Podľa mňa to celé skôr narazilo na zaužívaný rodový stereotyp. Ľudia si do toho videa premietli niečo, čo tam v skutočnosti vôbec nebolo – žiadna známka toho, že by som bola nejaký diktátor domácnosti.
Akým smerom je podľa teba možné čo najlepšie motivovať širšiu verejnosť k záujmu o environmentálne témy a ekologickejší spôsob života?
Sú tam akoby dve roviny. Prvou je, že environmentálny spôsob života je vo väčšine prípadov zdravší – napríklad keď viac jazdíme verejnou dopravou alebo elektromobilom, znamená to čistejší vzduch, a tým pádom aj zdravšie pľúca a menej pľúcnych ochorení. Toto spolu priamo súvisí. Problém je len v tom, že si nie vždy uvedomujeme tie súvislosti – že niečo má na nás konkrétny dopad.
Druhou rovinou je finančná úspora. Mnohé environmentálne technológie sú totiž energeticky efektívnejšie – dochádza pri nich k menším stratám. Pekným príkladom môže byť opakovane použiteľná menštruačná pomôcka, napríklad menštruačné nohavičky. Áno, prvotná investícia je vyššia, ale v dlhodobom horizonte človek ušetrí na jednorazových produktoch.
Vo všeobecnosti teda platí, že ekologickejšie riešenia často vyžadujú vyšší počiatočný výdaj, ale z dlhodobého hľadiska sa oplatia – zdravotne aj finančne.
Keď sa o pár rokov obzrieš späť, čo by si chcela, aby bolo výsledkom tvojej snahy a práce pre udržateľnosť?
Prajem si, aby sa zmenila emócia, ktorá sa s environmentálnymi témami spája. Veľmi často ich vnímame ako niečo negatívne, ako obmedzenie. Chcela by som, aby sa podarilo túto emóciu prepojiť s niečím pozitívnym – napríklad že vďaka ekologickému prístupu sa môže zlepšiť naše zdravie, alebo že nám to umožní žiť pohodlnejšie, lacnejšie.
Jednoducho – zmeniť ten pocit, ktorý pri týchto témach máme. Ukázať, že to môže byť aj zábava, niečo kreatívne, kutilské – keď si napríklad človek sám zabezpečí energiu, vidí výsledok a má z toho radosť. Ide o to, aby sme tú zmenu začali vnímať ako niečo, čo robíme radi, nie z donútenia.