Podľa opätovnej analýzy starodávneho pohrebiska známeho ako Jebel Sahaba neďaleko severnej hranice Sudánu s Egyptom boli tam pochovaní ľudia pravdepodobne vystavení skôr sérii násilných potýčok, ako jedinému tragickému útoku. Štúdua bola uverejnená v Scientific Reports.
Útoky zvonku skupiny
Ak je to tak, vedci naznačujú, že príčinou môže byť vytúžené miesto v krajine zničenej klimatickými zmenami.
Pri opätovnom vyšetrení kostí 61 jedincov z tohto náleziska našli vedci viac ako sto nových príznakov zranenia, z ktorých mnohé neboli smrteľné.
Štvrtina kostlivcov sa našla so zahojenými aj nezacelenými ranami, čo naznačuje, že táto skupina lovcov a zberačov zažila brutálne epizódy násilia viackrát v živote.
Zdá sa, že väčšinu traumy spôsobili napríklad šípy alebo oštepy, čo znamená, že útoky pravdepodobne prichádzali zvonku skupiny a nie zvnútra.
Pretože muži, ženy aj deti boli pochované podobným spôsobom, autori si myslia, že násilie bolo spôsobené šarvátkami, nájazdami alebo prepadmi.
„Odmietame hypotézu, že Jebel Sahaba odráža jedinú vojnovú udalosť, pričom nové údaje podporujú sporadické a opakujúce sa epizódy medziľudského násilia,“ píšu autori štúdie, „pravdepodobne vyvolané veľkými klimatickými a environmentálnymi zmenami.“
Vedci vyvracajú jednu vojnu
Cintorín Jebel Sahaba je datovaný pred 13 400 až 18 600 rokmi a je považovaný za dôkaz jedného z najstarších príkladov organizovaného násilia na svete.
Keď bolo v 60. rokoch minulého storočia prvýkrát objavené miesto hromadného pohrebu, archeológovia si mysleli, že odráža jednu brutálnu vojnu, ale tím antropológov, pravekov a geochemikov z Francúzskeho národného centra pre vedecký výskum a univerzity v Toulouse - Jean Jaurès túto myšlienku vyvracia.
Frekvencia uzdravených rán na tomto mieste naopak naznačuje život plný násilia a načasovanie sa zhoduje s koncom poslednej doby ľadovej.
Táto extrémna klimatická zmena zmenila východnú Saharu na chladnú a veľmi suchú oblasť, kde je pre ľudí pohostinných len niekoľko miest.
Údolie rieky Níl bolo jedným takým útočiskom s ľahkým prístupom k vode, rybám a bujnej vegetácii. V tomto čase však bola rieka náchylná na divoké výkyvy vodnej hladiny, čo znamenalo, že tu nebolo veľa pôdy, na ktorej by sa dalo žiť.
Čoskoro sa týchto pár ideálnych miest zaplnilo lovcami a zberačmi a začala sa zahrievať konkurencia o zdroje. „Územné a environmentálne tlaky vyvolané zmenami v podnebí sú s najväčšou pravdepodobnosťou zodpovedné za tieto časté konflikty medzi tými, ktorí sa javia ako kultúrne odlišné skupiny lovcov, zberačov a rybárov v údolí Nílu,“ uzatvárajú autori.
Klíma ako hnacia sila konfliktu
Výskum podporuje rastúce dôkazy o tom, že klimatická zmena je vedúcou hnacou silou ľudského konfliktu, a to tak v súčasnosti, ako aj v minulosti.
Keď svet vstupuje do klimatickej krízy ako nikdy predtým, niektorí odborníci si myslia, že smerujeme k ešte väčším konfliktom v budúcnosti.
Iní si myslia, že vzťah medzi zmenou podnebia a ľudským násilím je komplikovanejší. V skutočnosti môže dôjsť k bodu, keď budú zdroje také obmedzené, že náklady na násilie budú príliš vysoké.
Zistenie, čo sa stalo počas poslednej doby ľadovej, by nám mohlo umožniť získať lepší prehľad o tom, ako sa mení ľudské správanie s podnebím. Miesta ako Jebel Sahaba by preto mohli nahliadnuť do toho, čo príde.
