💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Psychopati tvoria asi jedno percento populácie, no podieľajú sa na veľkej časti násilných trestných činov.
- Staré terapeutické pokusy často zlyhávali a niekedy stav ľudí ešte zhoršili.
- Nové programy ukazujú, že psychopatia nemusí byť „doživotný rozsudok“.
- Najväčšiu nádej prinášajú zásahy u detí a tínedžerov s rizikovými črtami.
Psychopati tvoria len približne jedno percento bežnej populácie. No zároveň predstavujú neprimerane veľký podiel násilnej kriminality. Práve preto sa psychopatia dlhé roky brala ako niečo, čo sa jednoducho „nedá opraviť“. Ako keby to bola porucha s pečaťou: hotovo, koniec, bez nádeje, píše portál The Conversation.
Psychopatia sa pritom odlišuje od pojmov ako sociopatia či antisociálna porucha osobnosti. Typicky zahŕňa absenciu výčitiek, nízku empatiu a zároveň charizmatický, manipulátorský spôsob správania. To je tá nebezpečná kombinácia - človek vie pôsobiť príťažlivo, no vnútri ho netrápi, koho zničí.
A úprimne, predstava, že sa človek bez empatie dokáže zmeniť, znie pre väčšinu ľudí ako sci-fi. Aj preto prvé psychologické liečby dopadli biedne. Lenže výskum v posledných rokoch naznačuje, že problém možno nie je v tom, že by sa psychopati nemohli zmeniť. Skôr sme len nevedeli, ako na to.
Keď telo nereaguje na cudziu bolesť
Ľudia s psychopatickými črtami majú často problém reagovať na utrpenie iných. Majú ťažkosti rozpoznať výrazy strachu či smútku. Ak si niekedy videl, ako sa niekto vážne zranil, je dosť pravdepodobné, že si cítil nepríjemné napätie. Mozog ti vyhodnotil situáciu ako hrozbu a telo zareagovalo - zrýchlený tep, potenie, stres.
Lenže u psychopatov sa táto automatická fyzická reakcia často vôbec neobjaví. Autor textu, Steven Gillespie, seniorný lektor klinickej psychológie na University of Liverpool, opisuje, že keď jeho tím skúmal násilných väzňov, zistili jasný vzorec. Tí, ktorí mali viac typických čŕt psychopatie, vykazovali utlmenú fyziologickú reakciu pri pohľade na emocionálne tváre iných ľudí.
V ich štúdii z roku 2019 sa zamerali aj na zreničky. Zrenica je malý čierny otvor v strede oka, ktorý sa rozširuje nielen pri svetle, ale aj pri stresovej reakcii. Keď sa človek cíti ohrozený alebo emocionálne aktivovaný, zreničky sa menia. Lenže u ľudí s vyššími psychopatickými črtami sa zreničky pri pohľade na vystrašené tváre menili len minimálne.
Ako vysvetľuje Gillespie: „Zrenica sa u ľudí s vyššími psychopatickými črtami pri pohľade na vystrašené tváre menila len veľmi málo.“ To môže znamenať, že niektorí z nich sa jednoducho nedokážu prirodzene naučiť, ako ich správanie spôsobuje druhým strach či utrpenie. Nie preto, že by nechceli. Ale preto, že ich mozog nevyhodnocuje cudziu bolesť ako niečo dôležité.
Liečba v base niekedy pomáha, niekedy škodí
Ľudia s psychopatickými črtami často končia v liečebných programoch vo väzniciach alebo v zabezpečených forenzných nemocniciach. Cieľ je jednoduchý - znížiť riziko, že po prepustení znova ublížia. Niektoré kognitívno-behaviorálne programy ukázali mierne zníženie opakovaného páchania trestnej činnosti. Lenže úspech rozhodne nie je pravidlom.
V Británii sa napríklad v roku 2017 verejne riešil veľký problém: program Core Sexual Offender Treatment Programme, ktorý vytvorila His Majesty’s Prison and Probation Service (HMPPS) a používal sa už od roku 1992, nedokázal znížiť mieru recidívy.
HMPPS ho následne nahradila novým programom Building Choices. Ten funguje na inom princípe - namiesto obsesívneho rozoberania trestného činu sa sústreďuje na zručnosti, prácu s emóciami, zdravé vzťahy a pocit životného smeru. A prvé výsledky vyzerajú nádejne.
Najbizarnejší „terapeutický“ experiment v histórii
Historicky sa dlho tvrdilo, že podobné programy u psychopatov nefungujú. Niektoré výskumy dokonca naznačovali, že sa po liečbe ešte zhoršili.
Ako extrémny príklad sa často uvádza program z rokov približne 1965 až 1978 v kanadskom centre Oak Ridge v Ontáriu. Používal takzvanú „total encounter capsule“. To znie ako experiment z dystopického filmu, a realita bola ešte horšia.
Išlo o „malú uzavretú komoru, kde bola strava dodávaná cez trubice v stenách a odkiaľ nikto z účastníkov neodchádzal počas sedení, ktoré trvali až dva týždne“. Ľudia tam boli nahí, neboli dobrovoľníci, profesionálnych terapeutov bolo minimum a povolené bolo aj násilie. To nebola terapia, ale psychologický nátlakový experiment. Nie je teda prekvapenie, že to nefungovalo.
Psychopat nie je „bez empatie“, možno len bez motivácie
Jedna z najzaujímavejších otázok je, či psychopati vôbec dokážu cítiť empatiu. Dlho sa predpokladalo, že nie. Lenže novšie výskumy túto predstavu narúšajú. V roku 2013 vedci z University of Groningen v Holandsku pomocou skenovania mozgu zistili, že kriminálni psychopati pri sledovaní videí s bolesťou iných ľudí automaticky neprejavovali empatickú reakciu.
Ale keď dostali pokyn, aby sa vedome snažili cítiť to, čo cíti človek vo videu, ich mozog začal reagovať podobne ako mozog ľudí bez psychopatie. To naznačuje desivú aj nádejnú vec zároveň - empatia tam možno niekde je. Len sa nezapína sama od seba.
Najväčšia šanca? Deti a tínedžeri
Najoptimistickejšie výsledky dnes prichádzajú z práce s mladými ľuďmi. Deti a tínedžeri síce nemôžu byť oficiálne diagnostikovaní ako psychopati, ale existujú takzvané chladné, bezcitné črty, ktoré sa dajú hodnotiť už u detí vo veku okolo 2 rokov.
V roku 2018 vedci upravili rodičovské intervencie pre vysoko rizikové deti vo veku 3 až 6 rokov. Výsledok? Výrazný pokles problémového správania, agresivity aj bezcitných čŕt. Rodičov trénovali, aby boli teplejší, citlivejší a reagovali na dieťa lepšie. Zároveň ich viedli k tomu, aby viac odmeňovali dobré správanie a menej trestali.
Podobne v roku 2022 ďalšia štúdia ukázala zlepšenie správania aj vzťahov u tínedžerov, keď sa rodičovské stratégie sústredili na podporu silných stránok dieťaťa namiesto trestania. A to je možno kľúč - psychopatia nemusí byť pevne zabetónovaná vlastnosť.
Skôr sú to črty, ktoré sa môžu posilňovať alebo oslabovať podľa prostredia. Ako naznačuje Steven Gillespie, možno sa dnes už nepýtame správnu otázku. Nie či sa psychopati dokážu zmeniť, ale či sa spoločnosť dokáže zlepšiť v tom, ako im pomôcť zmeniť sa.
