💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Dezinformácie fungujú, lebo sú emocionálne jednoduchšie než pravda.
- Ľudia ich šíria ako signál príslušnosti ku „svojim“.
- Algoritmy uprednostňujú hnev, strach a šok.
- Factchecking nestačí, ak nerieši celý systém.
Keď v rodinnom chate pristane podozrivý screenshot alebo na Instagrame vyskočí „šokujúca pravda, ktorú ti médiá taja“, väčšina z nás zareaguje rovnako: otvorí Google, vytiahne fakty a pokúsi sa lož rozbiť argumentmi. Logické. Veď pravda má vyhrať, nie? Lenže realita je krutejšia, píše portál The Conversation.
Výskumy ukazujú, že ľudia dôverujú novinárom menej, keď niečo vyvracajú, než keď to potvrdzujú. Navyše, samotným vyvracaním často šíriš pôvodnú lož k úplne novému publiku. Mediálna teoretička Alice Marwick vysvetľuje, prečo factchecking tak často zlyháva. Podľa nej nie sú dezinformácie len problémom obsahu. Sú problémom emócií a systému.
Dezinformácie stoja na troch pilieroch, ktoré sa navzájom posilňujú - obsah správy, osobný kontext ľudí, ktorí ju šíria, a technologická infraštruktúra, ktorá ju násobí.
Autorka pôvodného textu Kelly Fincham, programme director BA Global Media a lektorka médií a komunikácie na University of Galway, upozorňuje, že pokiaľ budeme vnímať boj s hoaxmi len ako súboj pravdy a lží, budeme prehrávať.
1. Správa - prečo je lož „pohodlnejšia“ než pravda
Ľudský mozog má jednu slabinu - je preň jednoduchšie niečo prijať než to odmietnuť. Aj preto sa zavádzajúci obsah šíri tak rýchlo. Dezinformácia sama o sebe nie je nebezpečná, kým nenájde publikum, ktoré je ochotné jej veriť, podporiť ju alebo ju posunúť ďalej.
Robí to cez to, čo americká sociologička Arlie Hochschild nazýva „hlboké príbehy“ - emocionálne nabité naratívy, ktoré vysvetľujú, ako ľudia vnímajú svet a politiku. Najsilnejšie hoaxy pracujú s tým, čo už v nás je. So strachom, hnevom, pocitom ohrozenia či krivdy. Zložité témy redukujú na jednoduché príbehy.
Dezinformácie o migrácii napríklad často používajú obrazy „nebezpečného cudzieho“, „preťaženého štátu“ alebo „nezaslúženého nového príchodzieho“. Nie sú presné, ale sú emocionálne čitateľné. A to stačí.
2. Osobný kontext - keď sa lož stane súčasťou identity
Keď vymyslené tvrdenie zapadne do tvojich hodnôt, presvedčení a ideológie, veľmi rýchlo sa zmení na „poznanie“. A to sa vyvracia extrémne ťažko.
Alice Marwick skúmala šírenie fake news počas prezidentských volieb v USA v roku 2016. Jedna respondentka opisovala, ako jej silne konzervatívna mama opakovane zdieľala nepravdivé príbehy o Hillary Clintonovej, a to aj napriek tomu, že jej dcéra ich stále vyvracala.
Matka jej nakoniec povedala: „Je mi jedno, že je to nepravda. Záleží mi na tom, že Hillary Clintonovú nenávidím a chcem, aby to všetci vedeli.“ Táto veta dokonale vystihuje, prečo ľudia šíria hoaxy. Nie preto, aby informovali, ale aby signalizovali, kto sú a kam patria.
Výskumníci to nazývajú „motivácia založená na identite“. Zdieľanie nepravdy sa stáva sociálnou menou, potvrdzuje príslušnosť ku skupine a posilňuje jej súdržnosť. S príchodom obrázkov generovaných umelou inteligenciou sa tento efekt ešte znásobí.
Vieme, že ľudia sú ochotní zdieľať aj obrázky, o ktorých vedia, že sú falošné, pokiaľ v nich cítia „emocionálnu pravdu“. Vizuálny obsah má prirodzenú dôveryhodnosť a silu. Obraz často prebije skepticizmus skôr, než sa stihneš zamyslieť.
3. Technická infraštruktúra - algoritmy ako urýchľovače chaosu
Všetko vyššie držia pokope samotné platformy. Sociálne siete sú navrhnuté tak, aby maximalizovali pozornosť. Ich biznis model stojí na tom, že čím dlhšie sa pozeráš, klikáš a reaguješ, tým viac zarábajú. Metriky ako čas strávený pri obsahu, lajky, zdieľania a komentáre sú základom algoritmov. Tie sú optimalizované na engagement, nie na pravdu.
Výskumy ukazujú, že emocionálne nabitý obsah, najmä ten, ktorý vyvoláva hnev, strach alebo pohoršenie, generuje omnoho viac interakcií než neutrálne alebo pozitívne správy. A potom je tu samotná funkcia zdieľania.
BBC v roku 2020 ukázala, že jedna správa poslaná do WhatsApp skupiny s dvadsiatimi ľuďmi môže teoreticky zasiahnuť viac než tri milióny používateľov, ak ju každý pošle ďalším dvadsiatim a tento proces sa zopakuje päťkrát. Každý lajk, každé zdieľanie a každý komentár kŕmi systém. Platformy sa samy stávajú násobičom, ktorý umožňuje hoaxom a dezinformáciám šíriť sa rýchlejšie, ďalej a dlhšie, než by to bolo možné offline.
Prečo samotné vyvracanie nestačí
Factchecking nezlyháva preto, že by bol zlý. Zlyháva preto, že sa často používa ako rýchla záplata na systémový problém. Ak chceme dezinformácie riešiť zmysluplne, musíme zasiahnuť všetky tri piliere:
- zmeniť motivácie a zodpovednosť technologických platforiem,
- posilniť mediálnu gramotnosť a sociálne normy,
- a hlavne pochopiť vlastné dôvody, prečo niečo zdieľame.
Pokiaľ budeme dezinformácie vnímať len ako súboj pravdy s lžou, budeme prehrávať. Nežijú totiž len z nepravdy. Živia sa emóciami, identitou a systémom, ktorý im dáva zmysel byť zdieľané.
