💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Profesorka Michelle Spear a docentka Allison Fulford vysvetľujú, prečo by Frankenstein v realite zlyhal.
- Poskladať telo z mŕtvych častí je fyzicky nemožné, tkanivá sa rozkladajú v priebehu minút.
- Elektrina síce dokáže pohnúť svalmi, ale nie oživiť mŕtve bunky.
- Transplantovať mozog by teoreticky šlo, no výsledok by bol paralyzovaný človek bez identity.
- Frankenstein nehovorí len o vede, ale o hraniciach, ktoré robia z človeka človeka.
Mary Shelley napísala svoje dielo Frankenstein v roku 1818, teda v čase, keď sa anatómia menila z morbídnej zábavy na serióznu vedu. Diváci sa chodili pozerať na verejné pitvy, zlodeji tiel zásobovali lekárske fakulty a elektrina sľubovala nový pohľad na samotnú iskru života, píše portál The Conversation.
Skutočné experimenty Luigiho Galvaniho s elektrinou a žabími nohami či groteskné pokusy Giovanniho Aldiniho s telami popravených zločincov ukázali svetu niečo zázračné aj desivé zároveň. Bolo teda možné, že život vzniká len kombináciou tela a elektrického prúdu?
Realita by Victorovi nehrala do karát
Hrdina knihy „zbieral kosti z márnic“ a skladal svoje stvorenie s „profánnymi prstami“. Lenže v skutočnosti by mu telo začalo hniť skôr, než by sa vôbec dostal k prvému stehu.
Akonáhle sa svaly a cievy odpoja od prísunu kyslíka, začnú sa rozkladať - bunky umierajú v priebehu niekoľkých minút. Ani chladenie by ich nezachránilo na viac než pár hodín. Aby sa dal človek „poskladať“, bolo by treba prepojiť stovky ciev a nervov mikroskopicky presnými stehmi, tenšími než ľudský vlas.
Z anatomického pohľadu by Frankenstein musel vykonať viac než 200 dokonalých chirurgických spojov. A aj keby sa mu to zázračne podarilo, telo by ho pravdepodobne okamžite odmietlo ako cudzie tkanivo.
Elektrina ako ilúzia života
Aj keby boli všetky časti na svojom mieste, elektrina by ich k životu nepriviedla. Galvaniho „tancujúce žaby“ boli len chemickou reakciou v nervových bunkách a išlo len o pohyb bez života.
Defibrilátor síce dokáže zresetovať srdce, ktoré sa chveje, ale len vtedy, keď je ešte živé. Mŕtve bunky už nevedia prenášať elektrické signály. Ich membrány sa rozpadnú, vnútorné prostredie tela sa zrúti a žiadny prúd to nedokáže obnoviť.
A čo mozog?
Otázka, ktorá desí aj fascinuje: mohol by „monštrum“ myslieť? Mozog je energeticky najnáročnejší orgán, ktorý potrebuje neustály prísun kyslíka a glukózy. Bez nich vydrží nažive len 6 až 8 hodín, ak je ochladený a ponorený v špeciálnom roztoku.
V teórii by sa dal mozog transplantovať, ak by sa rýchlo prepojili cievy s novým telom. No preťatá miecha by znamenala trvalú paralýzu, bez pohybu, bez cítenia.
Taký mozog by sa možno dokázal „zobudiť“, ale žil by v tme bez vnemov a spojenia s okolím. A aj keby mal cudzie telo, niesol by v sebe cudziu myseľ, cudzie spomienky. Kto by potom vlastne otvoril oči?
Resuscitácia verzus skutočný život
Dnešná medicína dokáže nahradiť či opraviť takmer každý orgán. Dokáže udržiavať krv v obehu, ventilovať pľúca a dokonca podporiť srdce strojom. Ale to všetko je udržiavanie, nie tvorba života. V nemocniciach sa hranica medzi životom a smrťou meria podľa aktivity mozgu, nie podľa tepu srdca. Ak mozog prestane fungovať, žiadne prístroje ho už k životu nevrátia.
Shelley preto svoj román podtitulovala Moderný Prometeus. Nie je to len horor o šialenom vedcovi, ale varovanie o tom, že technológia bez empatie nevytvára život, ale prázdnu imitáciu.
Dvesto rokov po vydaní knihy stále riešime tie isté otázky. Syntetická biológia, organoidy a regeneratívna medicína nám ukazujú, ako ďaleko môžeme ísť. Ale zároveň nám pripomínajú, že pochopiť, ako telo funguje, ešte neznamená vedieť, čo robí život zmysluplným.