Aké staré je umenie balzamovania mŕtvych a kde sa vzalo? Toto je jedna z tých večných archeologických otázok, na ktorú odpoveď sa neustále mení s príchodom nových dôkazov.
Zdá sa, že ľudské pozostatky pochované pred 8 000 rokmi v údolí Sado v Portugalsku boli pred pohrebom zámerne ošetrené kvôli mumifikácii. Podľa vedcov má ísť o prvý dôkaz mumifikácie v Európe z obdobia mezolitu.
Ak si si myslel, že doposiaľ najstaršie známe cielene mumifikované ľudské pozostatky pochádzajú z Egypta, nie je to tak. Najstaršie mumifikované telá boli objavené v púšti Atanacama v Čile. Majú neuveriteľných 7000 rokov. Boli pochované až 2000 rokov pred najstaršími egyptskými múmiami.
Múmie Chinchorro z Čile
V dnešných vyprahnutých riečnych údoliach Ánd existovalo mnoho starovekých kultúr rybárov, ale Chinchorro sa stali jedinečnými vďaka svojej oddanej ochrane mŕtvych. Zatiaľ čo mnohé civilizácie sa snažili zamerať sa na zachovanie mŕtvej elity, Chinchorro mumifikovali všetkých členov spoločnosti, čím sa stali archeologicky významnými.
Stratené fotografie
Pozostatky z údolia Sado boli odkryté začiatkom 60. rokov 20. storočia, následne boli prevezené do Národného múzea archeológie v Portugalsku spolu s náčrtmi a niekoľkými dosť nekvalitnými fotografiami miesta, čo obmedzovalo následné štúdium toho, či boli úmyselné pochované a mumifikované.
Nedávno sa však po smrti archeológa Manuela Farinha dos Santosa medzi jeho osobnými vecami našli tri kotúče filmu, na ktorých boli múmie z údolia Sado. Snímky mali výnimočnú kvalitu a umožnili výskumnému tímu vykonať hlbšiu analýzu.
Rozkladanie tiel
Štúdia zverejnená v European Journal of Archaeology kombinovala prístup archeothanatológie s experimentmi s rozkladom ľudských tiel. Archeothanatológia je metóda používaná na dokumentáciu a analýzu ľudských pozostatkov, ktorá kombinuje pozorovanie priestorového rozloženia kostí s poznatkami o tom, ako sa ľudské telo po smrti rozkladá.
Archeológovia potom môžu rekonštruovať, ako sa s mŕtvym telom po smrti zaobchádzalo a ako sa pochovávalo, aj keď už prešlo niekoľko tisícročí. Okrem toho forenzná antropologička Hayley Mickleburgh z Texaskej univerzity experimentovala s ľudskými pozostatkami. To umožnilo tímu lepšie pochopiť, ako sa ľudské mŕtvoly rozkladajú v rôznych polohách, keď boli mumifikované a keď nie.
Telá pred pochovaním mumifikovali
Výsledky experimentov s pozostatkami následne porovnali so snímkami pozostatkov z údolia Sado. Aj bez mäkkého tkaniva pozostatky jedného pochovaného vykazovali známky mumifikácie. Patria sem hyperflexie končatín, (nadmerne ohnutie) absencia disartikulácie (amputácie) a rýchle naplnenie sedimentov okolo kostí. Analýza ukázala, že niektoré telá boli pochované v extrémne ohnutých polohách s nohami ohnutými v kolenách a umiestnenými pred hrudníkom.
Počas rozkladu sa kosti zvyčajne rozdelia na slabých kĺboch, ako napríklad na chodidlách, ale v týchto prípadoch zostali kĺby zachované. Výskumníci tvrdia, že sa to dá vysvetliť tým, že telo nebolo uložené do hrobu ako čerstvé mŕtvoly, ale v vysušenom stave ako múmia.
Rozšírenejšia než sme si mysleli?
"Kombinácia hyperflexie v celom tele s nedostatočnou disartikuláciou alebo dôkazom pohybu kostí na mieste, ako bolo pozorované je preto silným tafonomickým indikátorom pohrebu v mumifikovanom stave," napísali v správe publikovanej na
Vedci sa domnievajú, že výsledky naznačujú, že zámerná mumifikácia mohla byť po celom svete rozšírenejšia, ako sme predtým mysleli. Štúdia tiež vyvoláva otázky na prehodnotenie toho, aké mali ľudia v mezolite praktiky pochovávania.