Vikingovia, známi svojimi rýchlymi dlhými člnmi a krvavými vpádmi, sú už dlho spájaní s brutálnym až prehnaným násilím. Medzi 8. a 11. storočím tieto skupiny opustili svoje severské domoviny, aby zbohatli obchodovaním a nájazdmi po Európe. O ich zvýšenú popularitu v súčasnosti sa postaralo množstvo kvalitných seriáloch či hra Assassin's Creed Valhalla.
Medzi ich najbrutálnejšie činy patrí nechutný rituál s názvom krvavý orol. Ten vikinský bojovníci vykonávali na svojich najnenávidenejších nepriateľoch, píše web The Conversation. Rituál údajne zahŕňal rozrezanie chrbta obete a odrezanie rebier od chrbtice predtým, ako boli cez výsledné rany vytiahnuté pľúca.
Záverečné trepotanie roztiahnutých pľúc na rebrách vraj pripomínalo pohyb vtáčích krídel. Vyobrazenia tohto rituálu sa nedávno objavili v televíznom seriáli s názvom Vikingovia a videohre Assassins Creed: Valhalla, ako aj vo švédskom horore Midsommar z roku 2019.
Dlho považovaný len za legendu
Po celé desaťročia však výskumníci odmietali reálne uskutočnenie krvavého orla a považovali ho iba za legendu. Nikdy sa nenašli žiadne archeologické dôkazy o rituáli a samotní Vikingovia si neviedli žiadne záznamy, pričom svoje úspechy uvádzali iba v hovorenej poézii a ságach, ktoré boli prvýkrát spísané o storočia neskôr.
Nová štúdia však zaujíma úplne nový prístup k tejto záležitosti. Tím zložený z lekárskych vedcov a historika obišiel dlhotrvajúcu otázku „naozaj sa niekedy stal krvavý orol?“ a namiesto toho sa opýtal: „dalo sa to urobiť?“ Odpoveďou je jasné áno.
Predchádzajúce štúdie o tomto rituáli sa vždy zameriavali iba na detaily stredovekých textových správ o mučení, pričom dlhé debaty sa sústreďovali na presné výrazy používané na opis „rezania“ alebo „vyrezávania“ orla do chrbta obete. Všeobecne zastávaný názor je, že celý fenomén je nepochopením nejakej komplikovanej poézie, nie niečím, o čo sa v skutočnosti mohli Vikingovia pokúsiť.
Náročné, no nie nemožné
Pomocou moderných poznatkov anatómie a fyziológie spolu s dôkladným prehodnocovaním deviatich stredovekých záznamov o rituáli sme skúmali, aký vplyv by mal krvavý orol na ľudské telo. Zistili sme, že samotný postup by bol náročný, ale zďaleka nie nemožný, dokonca aj s technológiou tej doby.
Máme podozrenie, že konkrétny typ vikinského oštepu mohol byť použitý ako provizórny nástroj na rýchle „rozopnutie“ hrudného koša zo zadnej strany. Takáto zbraň by mohla byť vyobrazená aj na kamennom monumente nájdenom na švédskom ostrove Gotland, kde výjav vytesaný do kameňa zobrazuje výjav podobný poprave.
Dôležitým poznatkom je, že aj keby bol rituál vykonaný opatrne, obeť by veľmi rýchlo zomrela. Akékoľvek pokusy o pretvorenie rebier na „krídla“ alebo odstránenie pľúc by sa preto vykonali na mŕtvole. Posledné spomínané „trepotanie“ by teda nenastalo
Na základe archeologických a historických údajov výskum ukázal, že rituál zodpovedá tomu, čo vieme o správaní elitných bojovníkov z doby Vikingov. Bojovníci z tejto vrstvy spoločnosti boli tiež posadnutí svojou povesťou a boli ochotní zájsť do extrémov, aby ochránili svoj imidž.
Len v tých najextrémnejších prípadoch
Štúdia špecificky skúmala takzvané „deviantné pohreby“, ako je kostra dobre oblečenej šľachtičnej, ktorá bola sťatá v Birke v desiatom storočí a následne pochovaná so zvyškami hlavy zastrčenými medzi pažou a trupom. Mala chýbajúcu čeľustnú kosť nahradenú prasacou čeľusťou.
Zdá sa, že krvavý orol bol najextrémnejším prípadom tohto druhu správania vykonávaného len za výnimočných okolností. Mohlo ísť napríklad o vojnového zajatca, ktorý predtým zahanbujúco zabil otca vykonávateľa rituálu alebo iného mužského príbuzného.
V stredovekých ságach niektoré z týchto „spúšťacích vrážd“ zahŕňajú obete hodené do jamy plnej hadov, upálenie v dome bez šance na spravodlivý boj a dokonca aj vytrhnutie čriev a ich pribitie na stĺp. V ságach je krvavý orol zobrazený ako spôsob, akým môžu príbuzní obete získať späť svoju stratenú česť.
„Na rozdiel od zavedenej múdrosti preto tvrdíme, že krvavý orol sa mohol veľmi dobre odohrať v dobe Vikingov. Bolo to fyzicky možné, v súlade so širšími spoločenskými návykmi týkajúcimi sa popráv a zaobchádzania s mŕtvolami a odrážalo to kultúrnu posadnutosť preukazovaním svojej cti a prestíže,” píše štúdia.
„A čo viac, jeho veľkolepá brutalita by zabezpečila, že každý, kto o ňom počul, by mal záujem vyrozprávať príbeh do všetkých jeho krvavých detailov – presne tak, ako ich hovoríme dodnes,” dodávajú autori na záver.
