Obťažovanie môže začať aj nevyžiadanou fotkou údu. Dopúšťajú sa ho aj učitelia, hovorí výskumníčka

Sexuálne obťažovanie predstavuje situáciu, ktorú môže zažívať ktokoľvek. Hoci slovenský antidiskriminačný zákon takéto správanie zakazuje, mnohí sa s ním už stretli. Výskum sexuálneho obťažovania v slovenskom akademickom prostredí, ktorý realizoval Inštitút pre výskum práce a rodiny, priniesol mnohé nečakané zistenia. Zapojilo sa doň 33 fakúlt, oslovených bolo 1621 študentov a študentiek denného štúdia verejných vysokých škôl. Ich priemerný vek bol 23 rokov.

„Nevyžiadané zaslanie fotky penisu je zjavne niečím, čo si mladí ľudia vykladajú ako súčasť dvorenia. Sexuálne obťažovanie teda môže začať nevyžiadanými správami, stalkingom, no môže prejsť aj do fyzického násilia,“ hovorí pre Brainee výskumníčka Veronika Valkovičová, ktorá pracuje na Inštitúte pre výskum práce a rodiny, a zároveň je pedagogičkou na Univerzite Komenského v Bratislave.

Podľa výsledkov výskumu sa obťažujúceho správania najčastejšie dopúšťajú študenti – muži, potom učitelia – muži , následne študentky - ženy. Čím si to vysvetľujete? 

V porovnaní so ženami, u mužov je riziko páchania sexuálneho obťažovania takmer dvakrát vyššie. Stretli sme sa už aj s argumentom, prečo sme sa zamerali na učiteľov, keď obťažujúceho správania sa najčastejšie dopúšťajú študenti - muži.

Mladé ženy a muži vo vysokoškolskom prostredí však majú menej možností byť v kontakte s vyučujúcimi. Napriek tomu sa učitelia a učiteľky objavili ako osoby, ktoré sa správali obťažujúco až v 34 percentách prípadov.

Výsledky si vykladáme tak, že invazívne správanie, ktoré zasahuje do telesnej integrity, je na Slovensku súčasťou romantických a sexuálnych vzťahov. 

​Ako zväčša začína sexuálne obťažovanie?

Nevyžiadané zaslanie fotky penisu je zjavne niečím, čo si mladí ľudia vykladajú ako súčasť dvorenia, respektíve ako niečo, čo môžu robiť. Sexuálne obťažovanie teda môže začať nevyžiadanými správami, stalkingom, no môže prejsť aj do fyzického násilia.

​Ako sa obťažovanie prejavuje?

Bližšie výsledky ukázali, že študentky – ženy vo vyššej miere zažili, že niekto komentoval ich vzhľad, dotýkal sa ich spôsobom, ktorý v nich vyvolával nepríjemné pocity či zažili opakované žiadosti o stretnutia napriek predchádzajúcemu odmietnutiu.

U mladých mužov sme sa najčastejšie stretli s tým, že im niekto rozprával príbehy alebo vtipy so sexuálnym podtónom, alebo sa pokúsil s nimi debatovať o sexe, keď sa to netýkalo výučby. Boli teda vtiahnutí do diskusie, ktorej nechceli byť súčasťou.

​​Išlo o prvý výskum sexuálneho obťažovania v slovenskom akademickom prostredí? 

Existuje menší výskum o obťažovaní na stredných školách, no na vysokých išlo o prvý celonárodný prieskum v oblasti sexuálneho obťažovania na Slovensku.

Ako naň reagujú vedúci fakúlt, prípadne katedier? 

Komunikujem s nimi často a mnohí sú presvedčení o tom, že u nich sa sexuálne obťažovanie nedeje. Majú veľmi silné, miestami až naivné presvedčenie o tom, že vedia o všetkom, čo sa odohráva na ich pôde. 

Do výskumu sa v konečnom dôsledku zapojilo len 33 zo 109 fakúlt. Čo bolo najčastejším dôvodom, prečo odmietli spolupracovať?

Spoluprácu spočiatku potvrdilo 50 fakúlt, no v dôsledku pandémie sa do výskumu zapojilo len 33.

Tridsaťosem fakúlt sa nám neozvalo a 18 otvorene odmietlo spolupracovať. Šesť z toho bolo bez udania dôvodu, deväť s odôvodnením, že by proces zberu dát narušil výučbu na fakulte, dôvodom ďalších dvoch fakúlt bolo to, že majú dostatok nástrojov pre riešenie sexuálneho obťažovania, a preto nie je nutné, aby sa do prieskumu zapojili, a jedna fakulta argumentovala, že dotazník by zaťažil študentov a študentky. 

Dotazníky ste osobne distribuovali do škôl. Stretli ste sa aj s negatívnymi reakciami?

Stretla som sa s rôznymi reakciami. Po zbere dotazníka začal na mňa napríklad kričať študent. Až vtedy mi bolo jasné, že v miestnosti sa môžem ocitnúť nielen s tými, čo zažili sexuálne obťažovanie, ale aj s tými, ktorí ho páchajú. Mladý muž si pravdepodobne po prečítaní dotazníka uvedomil, že to, čo bolo robil, nebolo spoločensky prijateľné.

​​Po kvantitatívnom zbere dát nasledoval kvalitatívny, teda rozhovory s osobami, ktoré zažili sexuálne obťažovanie vo vysokoškolskom prostredí. Po výzve sa vám ozvalo vyše 30 ľudí, no s rozhovorom súhlasilo doposiaľ len päť. Prečo mladí nechcú o sexuálnom obťažovaní hovoriť?

Pokiaľ hovoríme o hĺbkových rozhovoroch, mladí ľudia cítia akoby zábranu rozprávať do hĺbky s výskumníčkou.

Na akademickej pôde však nemajú vedomosť o tom, ako sa sťažovať alebo za kým ísť. Okrem toho si uvedomujú závislosť od vyučujúcich pri hodnotení. Argumentom je aj to, že obťažujúce správanie prichádza od osôb s autoritou alebo mocou v organizácii, taktiež ide aj o strach z pomsty. 

​Na základe výsledkov výskumu, komu sa študenti so svojou skúsenosťou najčastejšie zdôverujú?

Spolužiakom, priateľom, priateľkám či rodine. Naopak, najmenej sa zdôverujú škole alebo polícii. 

Myšlienka, že sa obrátia na súd, je však nerealistická, keďže proces môže trvať aj päť rokov. Očakávať od mladých, ktorí prídu na vysokú školu, že sa budú sťažovať, je nielenže alibistické, ale aj naivné zo strany vysokých škôl. 

Obrátiť sa na políciu je nerealistický prístup, keďže proces môže trvať aj päť rokov. Očakávať od mladých, ktorí prídu na vysokú školu, že sa budú sťažovať, je alibistické a naivné zo strany vysokých škôl, hovorí výskumníčka. Toto je rovnosť

​Čo by mali vysoké školy robiť, aby sa študenti nebáli prehovoriť o sexuálnom obťažovaní na akademickej pôde? 

Antidiskriminačný zákon ukladá organizáciám povinnosť riešiť prípady tam, kde vzniknú. Zákon teda ukladá školám, aby mali nastavené mechanizmy, ktoré by riešili sexuálne obťažovanie. Práve školy by mali meniť kultúry.

Realita je však taká, že minimum škôl reflektuje, že by sa sexuálne obťažovanie na ich pôde dialo. Ešte menej škôl pracuje s myšlienkou, že sú za obťažovanie zodpovední, alebo s tým, že by sexuálne obťažovanie mali v etickom kódexe pomenované ako neetické správanie. 

Antidiskriminačný zákon ukladá organizáciám povinnosť riešiť prípady tam, kde vzniknú, približuje Valkovičová. Toto je rovnosť

Chýba podľa vás na školách istá forma sexuálnej výchovy? Možno v posledných ročníkoch základnej školy, kde by odborníci žiakom vysvetľovali, že slovo „nie“ znamená vždy nie?

Sexuálna výchova je na Slovensku v tragickom stave. Mnohí mladí ľudia sa už na stredných školách stretli s neférovým zaobchádzaním, no tam to nie je pomenované ako problém. Viaceré školy si sexuálnu výchovu odbijú tým, že príde pani, ktorá rozdá študentkám vložky, a tam to končí. 

Na druhej strane, málo ľudí však vie, že len zopár odborníkov sa venuje sexuálnej výchove na Slovensku. Nie sú teda učiteľky a učitelia, ktorí by učili tento predmet. Viaceré školy sa okrem toho boja rodičovských iniciatív, ktorým by takéto aktivity prekážali. 

Plánujete na základe výsledkov výskumu presadiť aj nejaké zmeny v praxi?

Vďaka výskumu sa naša práca dostáva do väčšieho povedomia, poskytujeme vzdelávanie a pomoc tým vysokým školám, ktoré majú ambíciu meniť situáciu.

Sexuálne obťažovanie je pomerne komplikovanou a tabuizovanou témou, no doposiaľ sme spolupracovali s niekoľkými školami pri príprave etických kódexov a sme otvorení akejkoľvek spolupráci.