Vedci z Emoryho univerzity v Atlante v americkom štáte Georgia prostredníctvom funkčnej magnetickej rezonancie skenovali mozgovú aktivitu 50 žien s aspoň jedným biologickým vnúčaťom vo veku od troch do 12 rokov. Skenovanie prebiehalo, keď si staré mamy prezerali fotografie vlastného vnúčaťa a fotografie jeho rodičov, ale aj snímky iného dieťaťa a dospelého, s ktorými neboli v príbuzenskom vzťahu.
Vedci zaznamenali u sledovaných žien výraznú aktivitu v oblasti mozgu spojenej s emocionálnou inteligenciou a empatiou, keď sa pozerali na fotografiu vnúčaťa. „To naznačuje, že staré mamy sú nastavené tak, aby cítili to, čo cítia ich vnúčatá, keď s nimi komunikujú. Ak sa ich vnúča usmieva, cítia jeho radosť. A ak ich vnúča plače, cítia jeho bolesť a úzkosť,” uviedol antropológ James Rilling z Emoryho univerzity.
Ako uvádza The Guardian, Rilling predtým realizoval podobný experiment s otcami, keď si prezerali fotografie svojich detí. Mozgová aktivita pozorovaná v oblastiach spracovania emócií a v oblastiach spojených s odmenou a motiváciou bola u starých mám v priemere silnejšia ako u otcov.
Našli sa však aj otcovia, u ktorých zaznamenali v týchto oblastiach mozgu podobnú úroveň aktivity, ako u starých mám. Naopak, keď sa staré mamy pozerali na fotografiu svojho dospelého dieťaťa, vedci u nich pozorovali aktivitu v oblastiach mozgu spojených s kognitívnou empatiou.
To by podľa vedcov mohlo naznačovať, že namiesto priamejšieho emocionálneho spojenia sa svojmu dospelému dieťaťu snažili skôr kognitívne porozumieť. „Emocionálna empatia je, keď dokážete cítiť, čo cíti niekto iný, ale kognitívna empatia je, keď na kognitívnej úrovni rozumiete tomu, čo niekto iný cíti a prečo,” povedal Rilling.
Tieto zistenia by podľa denníka The Guardian mohli pomôcť vysvetliť skúsenosť mnohých dospelých detí s tým, že ich rodičia sa často zdajú byť viac nadšení, keď vidia svoje vnúčatá, než keď vidia vlastných potomkov.
„Myslím si, že je to pravdepodobné. U malých detí sa pravdepodobne vyvinuli vlastnosti, vďaka ktorým sú schopné manipulovať nielen s mozgom matky, ale aj s mozgom starej mamy. Dospelé dieťa totiž nemá rovnaký faktor roztomilosti, takže nemusí mať ani rovnakú emocionálnu odozvu,” skonštatoval Rilling.