Za týmto zistením stojí výskum pozostatkov dojčaťa známeho ako Amud 7, ktorého kostra bola objavená v Izraeli a pochádza z obdobia spred približne 50-tisíc rokov. Podľa vývoja zubov malo dieťa v čase smrti asi šesť mesiacov. Lenže keď sa vedci pozreli na zvyšok tela, zistili, že bolo neobvykle veľké, píše portál Vice.
Dĺžka kostí, proporcie končatín aj celková telesná stavba totiž oveľa viac pripomínali to, čo by sme u dnešného dieťaťa očakávali vo veku približne jedného roka. Hoci išlo o polročné bábätko, postavou sa podobalo skôr na batoľa v dnešnom ponímaní. Neandertálci teda mohli v prvých mesiacoch života rásť rýchlejšie než dnešní ľudia.
Vedci pritom neostali len pri jednom náleze. Portál New Scientist informoval, že keď porovnali túto kostru s ďalšími neandertálskymi detskými pozostatkami zo Sýrie a Francúzska, objavil sa podobný vzorec. Zuby ukazovali jeden vek, telo akoby hovorilo o inom. Tak vznikla teória, že neandertálske deti sa vyvíjali iným tempom než Homo sapiens. Okrem toho, že mali robustnejšie telo, mali aj hrubšie a pevnejšie kosti i širší hrudník.
Zdá sa, že v ranom detstve ich telá aj mozgy naberali na objeme veľmi rýchlo, zatiaľ čo vývoj zubov za týmto tempom mierne zaostával. Až neskôr sa rast začal viac podobať tomu nášmu. Približne okolo siedmeho roku života sa rozdiely postupne vyrovnávali a v dospelosti už neandertálci nedosahovali dramaticky odlišnú veľkosť – boli len o niečo nižší a zavalitejší.
Prečo to tak bolo? Najpravdepodobnejšie vysvetlenie súvisí s prostredím, v ktorom žili. Neandertálci obývali chladnejšie oblasti Eurázie, a tak mohol byť rýchly rast v prvých rokoch života výhodou pre prežitie. Väčšie a silnejšie telo totiž znamenalo lepšiu šancu zvládnuť drsné podmienky.
