Výskumníci z Radboud University sa zamerali na amygdalu, malú mandľovito tvarovanú oblasť v mozgu, ktorá hrá kľúčovú rolu v tom, ako prežívaš strach a spracovávaš emócie, píše portál Vice. Práve ona ti pomáha rýchlo rozpoznať nebezpečenstvo (automatická reakcia „bojuj alebo uteč“) a zapamätať si, čomu sa máš nabudúce vyhnúť. Problém nastane, keď sa tento „alarm“ nedokáže vypnúť (napríklad pri PTSD či úzkostných poruchách).
Vedci skúsili pomocou transkraniálnej ultrazvukovej stimulácie (inovatívnej neinvazívnej metódy) poslať cez lebku jemné, nízko intenzívne zvukové vlny, ktoré na krátky čas utlmili aktivitu amygdaly. Potom sledovali, ako na to mozog zareaguje v situácii, keď sa „učí báť“. Svoje zistenia publikovali v časopise Science Advance.
V experimente ukazovali účastníkom obrázky hadov a spájali ich s miernymi elektrickými šokmi (mozog sa mal naučiť, že niečo znamená hrozbu). Následne vedci pozorovali, ako rýchlo si ľudia tento strach vytvoria a ako rýchlo sa ho zbavia, keď nebezpečenstvo pominie.
Ľudia, ktorým amygdalu dočasne utlmili, si vytvárali strach pomalšie. A keď hrozba zmizla, dokázali sa jej zbaviť výrazne rýchlejšie. Práve pri úzkostiach či traume býva táto časť najnáročnejšia – nie samotný strach, ale to, že v človeku zostáva aj vtedy, keď už dávno nie je dôvod.
Keď strach stráca moc...
Dobrá správa je, že mozog pritom neprišiel o schopnosť učiť sa z nepríjemných situácií. Účastníci stále vedeli rozpoznať, že niečo bolo nebezpečné – pud sebazáchovy fungoval, no oslabilo sa prílišné pripútanie sa k strachu.
Vedci si navyše overili, že nejde o náhodu. Rovnaký postup vyskúšali aj na hipokampe, teda oblasti mozgu spojenej s pamäťou. Tam sa však nič zásadné nestalo, čo naznačuje, že efekt je skutočne špecificky naviazaný na amygdalu.
Zároveň sa ale ukázalo aj to, že ľudia s utlmenou amygdalou si horšie pamätali, ako často sa nebezpečenstvo v experimente objavilo. Mali tendenciu jeho výskyt nadhodnocovať. Aj to je však dôležité zistenie – naznačuje totiž, že amygdala neovplyvňuje len samotný strach, ale aj to, ako presne hrozby vyhodnocuješ.
Ak sa tieto výsledky potvrdia aj v ďalších výskumoch, mohlo by ísť o veľmi zaujímavý posun v liečbe PTSD a úzkostných porúch. Práve pri nich býva problém v tom, že mozog sa nevie „odpútať“ od pocitu ohrozenia, aj keď je človek v bezpečí. Vidina toho, že by sa tento mechanizmus dal cielene a jemne upraviť, a že budúcnosť práce so strachom možno nebude len o terapeutických rozhovoroch či liekoch, je naozaj fascinujúca.
