Aj obyčajné sledovanie dotyku na niekom inom dokáže v našom mozgu spustiť fascinujúcu reakciu. Najznámejším príkladom je ilúzia gumovej ruky: keď vidíš, ako niekto hladí štetcom gumovú ruku, zatiaľ čo tvoja vlastná (skrytá) ruka je dotýkaná rovnakým spôsobom, mozog ti začne našepkávať, že tá gumená ruka je vlastne tvoja. Šialené, ale reálne.
Vedcov preto zaujímalo, ako rýchlo a ako presne dokáže náš mozog spracovať to, čo vidíme, keď niekto dostáva dotyk, píše portál ScienceAlert.
Mozog v akcii
V najnovšej štúdii vedci použili EEG – techniku, ktorá sníma mozgovú aktivitu s milisekundovou presnosťou. Účastníci sledovali stovky krátkych videí rôznych typov dotyku:
- jemným pohladením štetcom,
- tlakom prsta,
- alebo dokonca ostrým kontaktom noža.
Pomocou strojového učenia výskumníci analyzovali vzory v mozgových vlnách, a výsledky sú ohromujúce. Už po 60 milisekundách mozog rozozná, čo vidí:
- či ide o ruku z pohľadu prvej osoby (pravdepodobne vlastnú), alebo tretej osoby,
- či je to ľavá alebo pravá ruka.
Po 110 milisekundách mozog začína spracovávať zmyslové detaily, ako by ten dotyk mohol reálne pôsobiť na pokožke. Je to jemné a šteklivé? Alebo ostré a bolestivé?
Okolo 260 milisekúnd prichádza emocionálna interpretácia: Vyzerá dotyk upokojujúco? Ohrozujúco? Alebo bolestivo?
Za necelú tretinu sekundy teda mozog premení obyčajný obraz na bohatý balík informácií: kto je dotykom zasiahnutý, ako to pravdepodobne pôsobí a či je to príjemné alebo nepríjemné.
Prečo to súvisí s empatiou
Keď sa pozeráme na niekoho, kto zažíva dotyk, náš mozog sa správa, akoby sa to dialo tak trochu aj nám. Tento krátky „zrkadlový“ efekt je základom empatie – pomáha nám cítiť s inými, pochopiť ich pocity a rýchlo vyhodnotiť situáciu.
Niektorí ľudia to majú dokonca ešte intenzívnejšie: pri sledovaní dotyku na niekom inom skutočne cítia jemné brnenie, tlak či dokonca bolesť. Tento jav sa nazýva zástupný dotyk (vicarious touch).
Vedci teraz plánujú skúmať rozdiely v mozgovej aktivite u ľudí, ktorí zástupný dotyk zažívajú, a u tých, ktorí nie. Môže to prezradiť skutočne veľa o tom, prečo má niekto vysokú mieru empatie a iný nie.
Lepšie pochopenie toho, ako mozog „vidí dotyk“, môže zároveň pomôcť:
- odhaliť problémy s empatiou,
- zlepšiť terapeutické techniky založené na dotyku a vnímaní tela,
- učiniť virtuálnu realitu omnoho presvedčivejšou a emocionálne pôsobivejšou.