💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Neziskovky používajú AI na tvorbu falošných fotiek utrpenia.
- Cieľom je vyvolať súcit a získať viac darov.
- Výskumníci to označujú za „poverty porn 2.0“.
- Kritici varujú, že to zneužíva realitu chudoby a ničí dôveru.
Vyzerá to ako typická kampaň - vychudnuté deti pri kalnej vode, dobrovoľníci s bielou pleťou uprostred davu hladujúcich Afričanov, utečenci s prázdnymi miskami. Problém? Nikto z nich nie je skutočný.
Podľa denníka The Guardian čoraz viac svetových charitatívnych organizácií používa umelú inteligenciu na generovanie silne stereotypných obrázkov utrpenia od chudoby po klimatické katastrofy.
„Tieto obrázky napodobňujú vizuálnu gramatiku chudoby - deti s prázdnymi taniermi, popraskanú zem, klasické stereotypy,“ vysvetľuje Arsenii Alenichev, výskumník z Inštitútu tropickej medicíny, ktorý sa téme venuje v článku publikovanom v magazíne The Lancet.
Nový level manipulácie
Alenichev hovorí o fenoméne, ktorý nazýva „poverty porn 2.0“, teda evolúcii termínu z roku 2007, keď sa týmto označením popisovali voyeuristické zábery chudobných či utláčaných ľudí, ktoré mali šokovať a prinútiť divákov z bohatých krajín darovať peniaze.
Dnes sa už ani netreba vydať do terénu, AI si utrpenie jednoducho vymyslí. „Je zrejmé, že organizácie začínajú používať syntetické snímky namiesto skutočných, pretože je to lacné a nemusíte riešiť súhlas či etiku,“ hovorí Alenichev pre The Guardian.
Podľa jeho zistení zhromaždil vyše 100 falošných AI obrázkov, ktoré sa používajú v kampaniach známych charít. Medzi nimi aj Plan International, ktorá využila generované fotografie v kampani proti detským sobášom, či dokonca OSN, ktorá podľa The Guardian zverejnila „rekonštrukcie“ sexuálneho násilia.
Keď sa empatia stáva produktom
Kritici hovoria o zvrátenej irónii: svet, v ktorom technológie umožňujú zachytiť realitu presnejšie než kedykoľvek predtým, si namiesto nej vyberá syntetické utrpenie. „Je to obzvlášť odpudivé, keď vezmeme do úvahy, že vo svete nie je nedostatok skutočne trpiacich ľudí,“ píše denník.
A čo je ešte absurdnejšie, rovnaké algoritmy umelej inteligencie, ktoré vytvárajú tieto falošné scény chudoby, poháňa práve ten systém nerovnosti a spotreby, proti ktorému majú charitatívne organizácie bojovať.
Kde končí pomoc a začína marketing?
Otázka teda neznie, či majú tieto organizácie dobrý úmysel, ale aké majú právo manipulovať emócie pomocou neexistujúcej bolesti.
Ak chcú naozaj prispieť k ukončeniu globálneho utrpenia, možno by, ako dodáva The Guardian, mali prestať snívať o fiktívnej chudobe a začať sa pýtať, prečo v realite chudoba stále existuje.