Pred asi 300–400 tisíc rokmi sa na evolučnej scéne objavili neandertálci, ktorí sa oddelili od našich spoločných predkov. O niečo neskôr sa osamostatnila aj línia denisovanov — záhadného ľudského druhu, o ktorom donedávna vedci vedeli iba z niekoľkých kostí a úlomkov DNA.
Oba druhy prežili tisícročia v náročných podmienkach, prispôsobili sa chladu a nedostatku potravy, no nakoniec z planéty zmizli. Zanechali za sebou iba kosti, kamenné nástroje a malé stopy v našej genetickej výbave.
Aké by mali tváre a telá?
Neandertálci boli mohutnejší a svalnatejší než moderný človek. Ich tvár sa vyznačovala vystupujúcim obočím, širším nosom a predĺženou lebkou. Denisovania, o ktorých vieme podstatne menej, mali podľa najnovších nálezov široké lícne kosti a robustné črty, ktoré im zrejme pomáhali prežiť v drsných podmienkach Sibíri a Ázie.
Podľa paleolitickej archeologičky April Noel by ste si pri stretnutí v metre určite všimli, že nie sú „úplne naši“. Napriek tomu by boli dosť podobní na to, aby sme v nich videli ľudí, hoci trochu iných.
Zdieľali by s nami mestá?
Keby tieto druhy nevyhynuli, pravdepodobne by sa s Homo sapiens ďalej geneticky miešali. Už dnes nesie väčšina populácie mimo Afriky malé percento neandertálskej DNA, a v niektorých ázijských oblastiach aj dedičstvo denisovanov.
Niektoré gény od našich dávnych príbuzných nám dokonca pomáhajú dodnes, napríklad v odolnosti voči vysokohorskému prostrediu alebo v imunitnom systéme.
Otázka však znie: dokázali by žiť v našej modernej spoločnosti?
Podľa odborníkov je pravdepodobné, že by sa viac držali menších komunít a uprednostňovali by pokojné, menej preľudnené prostredie. Neandertálci mali menšiu schopnosť budovať rozsiahle siete a menej sa spoliehali na kooperáciu vo veľkých skupinách, čo je základom moderných miest.
Iná kultúra, iný pohľad na život
Ak by tieto druhy pretrvali, naša predstava o tom, čo znamená byť „človekom“, by bola oveľa širšia. Niektorí vedci dokonca tvrdia, že neandertálci by sa menej nechali ovplyvniť módnymi trendmi či mediálnymi kampaniami, boli by skôr samostatnejší a menej náchylní „ísť s davom“.
Svet by mohol byť rozmanitejší, možno menej zameraný na výkon a súťaženie. Možno by sme boli tolerantnejší k rozdielom, alebo naopak, mohli by medzi druhmi vznikať napätia a konflikty.
Spoločný príbeh
Dnes po nich ostali len fragmenty v našich génoch. Napriek tomu sa zdá, že tieto starodávne stratené vetvy našej rodiny zohrali dôležitú úlohu v našej histórii a dodnes ovplyvňujú to, kým sme.
Ako povedal švédsky genetický výskumník Hugo Zeberg: „Možno všetci patríme k jednému veľkému stromu. A hoci sme išli rôznymi cestami, korene máme spoločné.“