archív Ladvenicovcov
StoryEditor

Sú spolu 52 rokov: Takého muža ako mám ja ťažko nájdete, okná som umývala raz v živote, hovorí Daniela

Dominika Pacigová19.02.2022., 17:00h
Navštívili sme manželov Ladvenicovcov, ktorí sú spolu už takmer 52 rokov. Aj napriek tomu, že by sa mohlo zdať, že vzťah bude po toľkých rokoch stereotypný a nudný, opak je pravdou.
Lajkuj Brainee.sk na

Ísť do vzťahu prináša nemalé riziko. Veríme, že bude plný lásky, tolerancie či pochopenia. Prvotná iskra vášne sa však s odstupom času môže začať vytrácať a niet pochýb o tom, že v každom vzťahu prídu skôr či neskôr menšie, prípadne väčšie nezhody alebo konflikty. Závisí od partnerov, ako a či ich dokážu ustáť. Šťastné konce však nemusia existovať len v rozprávkach, ale aj v reálnom živote. Navštívili sme manželov Ladvenicovcov, ktorí sú spolu už takmer 52 rokov. Aj napriek tomu, že by sa mohlo zdať, že vzťah bude po toľkých rokoch stereotypný a nudný, opak je pravdou. Užívajú si spoločne strávené chvíle, chodia na predĺžené víkendy či spoločné dovolenky. Život si vždy vedia správne okoreniť. 

Nevydarené prvé a druhé stretnutie 

Daniela a Ján pochádzajú z dedín pri Trnave - z Horných Orešian a Suchej nad Parnou. Zatiaľ čo Daniela chodila na strednú školu, Ján bol na vojne.

Spoznali sa vďaka jeho sestre na futbalovom ihrisku, kde sa konal turnaj. „Ján sa vrátil z vojny skôr a naše družstvo hralo proti nim. Dal nám víťazný gól a naša dedina prehrala,“ spomína Daniela.

Ako správna fanúšička sa na Jána nahnevala. Keď ju volal na zábavu, odmietla ho. „Aj napriek tomu, že bol veľký fešák, povedala som si, že s takým chalanom, čo nám dal víťazný gól, nikam nejdem,“ smeje sa.

Ich cesty sa však opäť prepojili o dva mesiace. Keďže sa Daniela priatelila s jeho sestrou, bola u nich na návšteve v čase hodov. Dodnes si pamätá moment, keď sa Ján vrátil z vojny. „Spala som u nich v obývačke. Keď som ho zbadala, prikryla som sa paplónom až po uši, aby ma nevidel vyzlečenú,“ približuje ich druhé stretnutie.

​Keď však od nich odchádzala, Ján jej dal prvú pusu. Následne začal chodiť za Danielou do susednej dediny a začali tvoriť pár. „Nechodil som predsa za ňou, ale ku nim domov na víno,“ žartuje.

V tom ale prejde k vážnejšej téme a približuje vojnové roky, keď sa v noci z 20. na 21. augusta 1968 začala okupácia Československa. „Bol som veliteľom stráže a medzi prvými som vedel, že vojská Varšavskej zmluvy obsadili pražské letisko,“ hovorí s tým, že okrem iného na vlastné oči videl, ako jeden z Rusov zastrelil mladý pár.

Prepálený závoj na svadbe 

Mesiace plynuli a keď bola Daniela v maturitnom ročníku, so spolužiakmi a triednym učiteľom išli na školský výlet do vtedajšieho Gottwaldova, dnešného Zlína.

Ten povedal zadaným dievčatám, že si môžu vziať so sebou frajerov. Keď mali študenti rozchod v meste, Ján vzal Danielu do zlatníctva. „Myslela som si, že mi chce kúpiť darček. On však rovno vybral obrúčky. Dodnes si pamätám, ako sa mi triasli ruky,“ prezrádza.

O dva týždne neskôr mali zásnuby v Horných Orešanoch. Danielin otec buchol po stole, že majú sudy plné vína, prasa taktiež už nevydrží a mladí by sa mali vziať. Už nebolo cesty späť.

​Počas svadby sa im však stala úsmevná príhoda. „Keď sme sa brali, bol som fajčiar. Manželke som prepálil závoj,“ spomína Ján.

​Mesiac po svadbe sa rozhodli pre spoločné bývanie. V tom čase bývali v jednoizbovom byte, ktorý dostal Ján od firmy, kde pracoval. Daniela pritom hovorí, že predpokladom dobrého manželstva je osamostatniť sa. „Čo si uvaríte, to si aj zjete, čo zašpiníte, to musíte sami upratať. Mali sme skvelých rodičov, ale viete, ako to chodí - každý nadržiava svojmu dieťaťu,“ tvrdí.

Po roku manželstva sa im narodila prvá dcéra. Ján pri otázke, či pomáhal manželke, sa len pousmial. „Mám sa chváliť?“ pýta sa.

V tom mu skočí do reči pani Daniela. „Za celé roky som neumyla ani jedno okno. Raz som umývala kraje okna, ale spadla som zo stoličky,“ objasňuje so smiechom. Ďalej hovorí o tom, ako jej manžel vždy pomáhal, ale aj ako ju vozil na stretnutia s kamarátkami bez toho, aby ho o to prosila. „Som manžel na zákazku,“ vtipne dodáva Ján s tým, že už v detstve musel doma pomáhať, a preto to nie je pre neho nič zvláštne. 

Navzájom sa dopĺňajú, no kuchyňa patrí väčšinou pani Daniele. Sama tvrdí, že si potrpí na dobré jedlo a rada varí.

Riešenie krízových situácií 

Manželia sa v spomienkach vracajú k časom, keď sa presťahovali do bytu v Petržalke, kde sme sa aj stretli. V čase sťahovania mala ich staršia dcéra sedem rokov. „V našom prípade platilo – nový dom, nový strom, nové dieťa,“ konštatuje pán Ján s tým, že onedlho sa im narodila druhá dcéra.

Aj napriek tomu, že by sa mohlo zdať, že ich manželstvo bolo celé roky ružové, prešli si aj ťažkými chvíľami. Jednej z ich dcér diagnostikovali anorexiu, okrem toho v tom čase mala pani Daniela zdravotné problémy, a medzitým jej umrel 41-ročný brat.

Podpora a pochopenie v ťažkých chvíľach sú tým, čo utvrdzuje vzťah. To platí aj v ich prípade. „Keď vznikol akýkoľvek problém, riešili sme ho spoločne. Dnes to však väčšinou medzi mladými chodí tak, že vznikne problém, sú spolu rok alebo dva a idú od seba. Ani neuvažujú nad tým, že by to mohli spolu vyriešiť. Veď predsa všetko sa dá,“ vysvetľuje pani Daniela s tým, že ani jeden z nich nikdy neuvažoval o rozchode.

Neraz sa však dostali do situácií, ktoré viedli k hádkam. „V takomto prípade odídem, aby sme sa nepohádali a aby nelietali taniere. Počas dvoch dní nám vychladnú hlavy, no aj tak si neodpustím vetu – je to tak, ako som povedala. Atmosféra už však nie je dusná,“ smeje sa.

Spoločné dovolenky 

Menšie obavy, najmä zo strany pani Daniely, prišli v čase, keď mali byť obaja na dôchodku. Predsa, je to iné, keď ľudia pracujú a vídajú sa doma večer, ako keď trávia spolu celé dni. „Paradoxom však je, že si rozumieme ako hrdličky. Aj keď vznikne nejaká škriepka, ideme na prechádzku alebo na predĺžený víkend,“ poznamenáva.

Jeden pre druhého by urobili aj nemožné. Napríklad keď mala pani Daniela zdravotné problémy a mali zaplatený pobyt v Tatrách pri príležitosti 50. výročia ich manželstva, povedala deťom, nech tam idú a užijú si spoločne strávený čas. Jej manžel sa však rozhodol, že ostane s ňou doma a bude jej oporou.   

Vzťah sa snažia vždy okoreniť. Majú skvelú rodinu, v hojnom počte chodia každý rok na dovolenku do zahraničia. Následne ide pani Daniela s dcérami na babskú jazdu, no nechýbajú ani zimné dovolenky. Nikdy sa tak nedostávajú do stereotypu.

Manželmi sú takmer 52 rokov Aj napriek tomu, že by sa mohlo zdať, že vzťah bude po toľkých rokoch stereotypný a  archív Ladvenicovcov

Valentín majú každý týždeň

Manželmi sú takmer 52 rokov, no Valentín neslávia. „Prečo by sme si mali prejavovať lásku len jeden deň? Valentín máme každý týždeň,“ približuje pani Daniela. 

Dodáva, že slová nie sú vo vzťahu až také podstatné ako činy. „Manžel mi málokedy povie ‚ľúbim ťa‘, no prejavuje mi to iným spôsobom. Je neskutočne dobrý, ústretový a ohľaduplný. Čo z toho, že by mi to povedal desaťkrát denne a na druhý deň by mi dal facku?“ pýta sa. Jej manžel zas hovorí, že na manželke si váži čestnosť, svedomitosť a pokojnosť.

Základom šťastného manželstva je podľa ich slov vzájomná dôvera. „Žiarlivosť treba nechať vo vzťahu za dverami,“ vysvetľuje Ján. Daniela ho dopĺňa: „Nech manžel ide kamkoľvek, je to môj muž. Viem, že nič neurobí.“

Dôležitá je taktiež podľa nich tolerancia. Hoci majú spoločné, ale aj odlišné koníčky, nikdy sa neobmedzujú a ani si nevyčítajú, že ten druhý sa stretol s priateľmi. „A taktiež je nesmierne dôležité mať šťastie na správneho partnera. Takého muža, ako mám ja, už len veľmi ťažko nájdete,“ uzatvára pani Daniela.  

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/vztahy, menuAlias = vztahy, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
09. august 2022 10:37