Popravde, organizácie, ktoré za 24. októbrom 1975 stáli, to štrajkom nenazývali. Časti to prišlo ako príliš ľavicové, komunistické, anarchistické slovo. Aby sa upokojili konzervatívnejšie zložky ženského hnutia a uchovala sa jednota, usporiadateľský výbor to nazval Ženským dňom voľna.
Jeho ráz a dopad bol rovnaký. Ženy nešli do práce, nechali deti napospas svojim mužom alebo zamestnávateľom. Nech je viditeľné to, čo sa doteraz prehliadalo. A malo to obrovský dopad – spoločnosť aj ekonomika sa zastavili.
Bola to tichá revolúcia. Revolúcia plná pitia kávy, fajčenia a debát o tom, ako zdolať patriarchát. V práci, v spoločnosti, doma. Neformálnych, vzrušených, zdola. Tiež v sebe niesla niečo tiché - zadosťučinenia. A hlavne veľa ambícií čeliť nespravodlivosti a zmeniť svet.
Nech sa ukáže
Prvýkrát tento návrh zaznel od radikálneho feministického zoskupenia Rødstrømperne, Červenej pančuchy, iniciatívy mladých žien. Mali od dvadsiatich do štyridsiatich rokov, boli vzdelané, pracovali v školstve, v kanceláriách. A frustrovalo ich, ako s nimi zaobchádza spoločnosť aj číslo na výplatných páskach. Usilovali sa o právo na potrat, rovnaké mzdy mužov a žien, uznanie domácej práce, vzdelávanie o sexuálnom živote a reprodukcii. Komplexne túto tému spracoval portál iDnes.cz.
Stáli politicky naľavo a silneli. O štrajku, ktorý by odzrkadlil ženské postavenie vo vtedajšej spoločnosti, uvažovali od začiatku sedemdesiatych rokov, ich pesimizmus však bránil, aby úvahy prekročili kategóriu stále odkladaných plánov. Ostatne, Červené pančuchy samotné boli príliš radikálne, zarážali aj staršie ženy, ktoré sa, ako opisuje islandská historička Ragnheidur Kristjansdottirovám, snažili osvojiť umenie byť perfektnou gazdinou. Aj s ich tradičnými návykmi Červené pančuchy otriasali.
V roku 1975 sa však objavila príležitosť. Spojené národy ho vyhlásili Medzinárodným rokom žien a islandské etablované ženské organizácie sa museli opýtať: je čo oslavovať? Červené pančuchy ponúkli odpoveď: je za čo bojovať. A ich návrh na štrajk si začal získavať podporu aj sympatie, nakoniec zdieľanie, účasť a nadšenie. Predovšetkým u žien zo zle platených pracovných miest, opatrovateliek, robotníc z tovární na rybie konzervy.
Časť ženského hnutia sa slova štrajk bála, namiesto ženského štrajku, „kvennaverkfall“, dostal 24. október 1975 do záhlavia titul „kvennafrí“, teda „ženský deň voľna“. Hovorí sa mu však tak či tak. A islandskí muži o ňom hovorili ako o „dlhom piatku“, pretože im dal zabrať tak, že si celý čas priali, aby skončil.
Cesta k nemu však bola dlhá a plná výziev. Štrajkový plán čelil posmeškom v médiách („Bude sa to týkať aj spální?“), mnohí muži sa na agitátorské a organizátorské úsilie, ktoré ženy podnikali po svojej pracovnej dobe a prácu doma, pozerali s povýšenou prezieravosťou ako na hlúpučku zhoverilosť: Čo to je za nezmysel? Niektorí zamestnávatelia sa vyhrážali, že budú za rebéliu na pracovisku prepúšťať.
Boj o srdce a mozgy viedol najprv osemčlenný ženský výbor, boli v ňom napríklad krajčírka, robotníčka z rybárne, učiteľka, opatrovateľka, žena v domácnosti, bytová dizajnérka. Šiel krížom krážom politickou príslušnosťou. Nakoniec sa rozrástol na päťdesiatku žien. Pridali sa odbory, najmä tie opatrovateľské. Predovšetkým išlo však o úsilie cez komunity, uľahčovali to miestne väzby, ktoré sú na Islande tradične pevné a efektívne.
Robotnícka feministická kráľovná
Takže sa 24. októbra 1975 Island zastavil. Nefungovali školy, škôlky. O chlapcov a dievčatá sa doma matky nepostarali – neboli tam. Čo s deťmi? Muži museli zostať doma, a teda dezertovať z pracovísk rovnako. Keď rozhlasové stanice obvolávali domácnosti, aby zistili, čo urobil deň voľna s odľahlými oblasťami, brali telefóny - muži, píše BBC.
Iní páni si potomkov brali do práce. Na ich pracovisko tak vpadávali vrecia bĺch, neposední chlapci a dievčatá, čo rýchlo nevynechávali príležitosť sa všade zvedavo pliesť a prekážať. Keď rebelujúce ženy počúvali rozhlasové správy, usmievali sa – za moderátorov sa ozývalo detské štebotanie, detskej migrácii sa neubránili ani novinárske pracoviská. Niektorí zamestnávatelia nakupovali vo veľkom sladkosti, pastelky, papiere, aby deti zamestnali. Ďalší muži podplácali starších potomkov, aby na tých mladších dohliadali doma. Nikto nevaril - z predajní sa vykúpili zásoby párkov, vtedajšieho obľúbeného jedla, čo sa nemusí pripravovať.
Zastavili sa úrady, nefungovalo telefónne spojenie, na lodi mieriacej do Sovietskeho zväzu sa zabarikádovali upratovačky. Keď ženy, ktoré pracovali na bankových prepážkach, videli, že boli ich prácou „potrestaní“ muži – manažéri, bavili sa tým, že si húfne chodili k svojim prepážkam vybavovať všetko možné, len aby im prácu neuľahčili. Stáli továrne, zavreli sa obchody, alebo fungovali na polovičný režim.
Ženy spoločnosť na deň paralyzovali - ich protestu sa zúčastnilo deväťdesiat percent slečien a pani. Čo robili? Pamätnice spomínajú, že si užívali – toho, ako silne dosvedčili, že spoločnosť stojí aj na ich práci, že to ony sa bez toho, aby za to boli platené, starajú o to, aby zamestnávatelia mali pracovnú silu, že to ony samy pracujú, a dostávajú za to menšie peniaze ako muži. Dvadsiateho prvého októbra ženy nepracovali, počúvali rádio, píli kávu, fajčili a hovorili o tom, čo všetko chcú zmeniť.
K diskusiám a plánovaniu predkladal výbor „dne voľna“ desať bodov – dôvodov, prečo sa ozvať: Pretože keď je žena v domácnosti, má sa za to, že „nepracuje – len sa stará o dom“. Pretože keď sa hľadá niekto na extra zle platenú prácu, inzeruje sa to ako pracovné miesto pre ženy. Pretože priemerný plat ženy v sektore obchodu je len 75 percent mužskej mzdy. Pretože pri moci sú muži, ktorí nie sú schopní alebo ochotní uznať, že škôlky sú nevyhnutnou súčasťou modernej spoločnosti.
V Reykjavíku sa na demonštrácii zišlo dvadsaťpäť tisíc žien. Jej kráľovnou sa stala pracujúca žena Aðalheiður Bjarnfreðsdóttirová. Jednoduchá pani sa vyjavila ako pôsobivá rečníčka, svoj prejav hovorila bez poznámok, spatra, pretože z nej hovorili dlhoročné úvahy, skúsenosti, pocity, kritika, odsudky. „Odnepamäti tento svet riadili muži – a ako vyzerá?“ tieto slová sa davu zapísali do mysle najsilnejšie. Pani Bjarnfreðsdóttirová sa stala emblematickou, ako skvostná rečníčka a ako bežná pracujúca – doklad, že feminizmus nie je zábavou pre aktivistky vo veži zo slonoviny, že žije na pracoviskách, v susedstvách. „Ženy sa prebúdzajú!“ oznamovala Aðalheiður Bjarnfreðsdóttirová.
Na reykjavickej demonštrácii sa zišla polovica žien, ktoré v oblasti hlavného mesta žila, zhromaždenia a debaty sa však konali celkom všade, v najzapadnutejších končinách. Hnutie žilo. Podarilo sa mu postaviť mosty medzi ženami z rôznych pracovných sektorov, rôznych politických sympatií, odlišných častí spoločnosti. Spájal ich rovnako snímaný útlak aj záujem čeliť mu, konečne.
„Atmosféra bola neuveriteľná,“ spomína v denníku The Guardian Annadis Rudolfsdottirová. Bolo jej vtedy jedenásť, sledovala, ako do práce nešla jej matka, ani matky jej kamarátok, zúrila, že jej účasť na demonštrácii rodičia zakázali, a dodáva, že sa onoho dňa stala feministkou. „Ako mnohé ženy mojej generácie,“ hovorí. „To je presne svet, ktorý chcem, budujme nový svet, spoločnými rukami silných žien všetkých krajín,“ spievalo sa na demonštrácii v jej hymne Dopredu, dievčatá.
A čo muži? Snažili sa prežiť piatok. Ženský podnik však všeobecne rešpektovali, rozbroje sa nekonali. Aj keď akcia samozrejme rezonovala. "Prečo jej dovolíš takto na verejnosti povykovať? Ja by som svojej žene také veci nikdy nepovolil," kritizoval podľa BBC muža jednej z rečníc kolega. „Nie je to ženská, ktorá by si kedy vzala niekoho ako ty,“ zasiahla odpoveď terč stopercentne presne.
Jeden deň nemohol zmeniť všetko. Ale s niečím pohol. Druhého dňa boli noviny článkov o postavení žien (nájdete ich v archíve organizačného výboru v dvoch zošitoch, tu a tu). Jeden z najväčších islandských denníkov Morgunbladid nespal doslova o ničom inom: ženy sadzačky súhlasili s tým, že vydanie v noci pripraví, ale len keď vyjde v polovičnom rozsahu a bude písať len o štrajku.
Lenže nie všetky aktérky boli spokojné. Dojmom z vyvedeného dňa sa nechceli nechať opiť Červené pančuchy.
Lenže: deň voľna ako politická kastrácia
Bola to párty, ale to je tak všetko. Premárnená šanca, kritizovali Ženský deň voľna. „Skutočnosť bola taká, že ženský deň bol rozplizlý, chabý, bola to je show,“ ľutovala v rozhovore v roku 1978 Vilborg Dagbjartsdóttirová. Cieľom organizácie bolo podľa Vilborg Harðardóttirovej využiť príležitosť a vytvoriť silné ženské politické hnutie, ktoré by sa opieralo o pracujúcich s nízkymi príjmami. Rozhodné, sústredené, so stratégiou, plánom.
Namiesto toho nešiel Ženský deň voľna za hranice jedného zvolania, emotívneho, ale pre dobro úplnej jednoty veľmi všeobecného a symbolického. „Bolo to ako keď vyrazíte s deťmi oslavu islandského národného sviatku,“ nešetrila kritikou ďalšia členka Červených pančúch Guðrún Helgadóttirová. „Naše hnutie to vykastrovalo,“ zhrnula tri roky po Ženskom dni voľna ich kolegyňa Dagbjartsdóttirová.
Ich kritika je však umeraná. "Napriek tomu platí, že ženy zistili, že sú silou. Bolo ich veľa a boli silné. Zoznali, že dokážu byť solidárni jedna s druhou," uzatvára Dagbjartsdóttirová.
A potom...
Fakt, že ženy zastavili prevádzku firiem, inštitúcií i rodín, alebo ho prinajmenšom ochromili, však nešiel zakryť. Ich rolu, postavenie, podmienky nešlo prehliadať. Pomohlo to k postupným úpravám. Vznikla ženská politická strana. Päť rokov po onom dni sa prezidentskou hlavou krajiny stala žena.
Vigdís Finnbogadóttirová bola rozvedená, matka samoživiteľka, energická, sebavedomá. So zmyslom pre humor. „Ako môže riadiť krajinu niekto taký?“ vmietol jej pri jednej diskusii niekto do tváre s narážkou, že prekonala po rakovine prsníka masektómiu. „Neplánujem túto zem dojčiť,“ odvetila. Vo voľbách porazila troch mužských kandidátov, vyhrala aj dvoch nasledujúcich.
Tamojšie Farmárske združenie prvýkrát po 140 rokoch svojej existencie otvorilo dvere ženám farmárkam. Začalo sa hovoriť o mzdových podmienkach pracujúcich žien, rodové násilie ženské hnutie vyťahovalo z hraníc manželstva a rodín, kde na neho nebolo vidieť.
Dnes Island dlhodobo žiari na prvom mieste rebríčka mzdovej rovnoprávnosti medzi mužmi a ženami, býva premiantom aj vo vyváženom pomere zastúpenia mužov a žien v parlamente. Častuje sa prívlastkom „najfeministickejšej“ krajiny sveta.
Tamojšie členky ženského hnutia však protestujú proti aureole ženského raja. Mzdová priepasť v takmer že profesii v posledných rokoch rastie, na ženy často zostávajú horšie platené miesta. Viac ako štyridsať percent žien zažilo rodové alebo sexuálne násilie. Štúdia v roku 2018, upozorňuje Al Jazeera, zistila, že jedna zo štyroch žien bola znásilnená alebo sexuálne napadnutá, väčšina prípadov sa nedostala pred súd.
„Sexizmus a spôsob uvažovania strániacich mužov sú v našich komunitách stále zakorenené,“ cituje magazín Ms. Elva Hrönn Hjartardóttirovou z organizácie UN Woman Iceland.
