Odísť zo stabilnej práce v zdravotníctve a začať od nuly v cudzej krajine nie je jednoduché rozhodnutie. Pre české zdravotné sestry Terezu Drábkovú a Veroniku Lajnerovú to však bol krok, ktorý im priniesol väčší pokoj, ocenenie a lepší balans medzi prácou a osobným životom.
Dnes pracujú na Islande, kde si pochvaľujú lepšie pracovné podmienky aj väčší rešpekt. Svoje skúsenosti otvorene zdieľajú aj na Instagrame prostredníctvom profilu Sestry z Islandu, kde približujú realitu práce v zahraničí a pomáhajú najmä tým, ktorí nie sú spokojní doma a hľadajú novú cestu.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- prečo sa Veronika a Tereza rozhodli práve pre Island a nie Nemecko či Rakúsko
- koľko pacientov má na starosti jedna sestra a v čom má väčšie kompetencie
- aké sú negatíva islandského zdravotníctva
- koľko si dokážu zdravotné sestry zarobiť a mesačne ušetriť
- čo by sa im doma v práci nikdy nestalo a na Islande je to bežné
Obe máte za sebou roky odpracované v zdravotníctve u našich českých susedov. Kedy prišiel ten zlomový moment, keď ste si povedali, že možno je čas odísť?
Bola to kombinácia osobného aj pracovného vyhorenia… cítili sme potrebu začať úplne odznova. Pracovné podmienky sa postupne zhoršovali a svetlo na konci tunela neprichádzalo. Navyše nás lákala možnosť vyskúšať si prácu v zahraničí a zažiť niečo nové. Island nás priťahoval aj svojím životným štýlom a možnosťou dosiahnuť lepšiu rovnováhu medzi prácou a osobným životom.
Prečo práve Island a nie napríklad Nemecko alebo Rakúsko, kam ide veľa zdravotníkov?
Ani pre jednu z nás neboli krajiny ako Nemecko či Rakúsko príliš lákavé, a navyše ani jedna z nás nehovorí po nemecky, čo je tam podmienkou. Keď sme začínali na Islande, znalosť angličtiny bola na prijatie do práce postačujúca. Okrem toho nás lákal sever a celkový život na Islande, preto sme sa rozhodli skúsiť práve túto krajinu.
Aké náročné bolo vôbec dostať sa k práci v islandskom zdravotníctve? Mali ste pocit, že je to pre cudzinku komplikovaný proces – najmä bez znalosti jazyka a so skúsenosťou z úplne iného systému?
Pred rokmi to bol naozaj problém. Island nebol voči cudzincom v zdravotníctve taký otvorený. Verča sa o prácu v nemocnici pokúšala už pri svojej prvej návšteve Islandu, no neprijali ju práve pre neznalosť islandčiny. Po kríze spôsobenej nedostatkom personálu sa však dvere islandských nemocníc cudzincom viac otvorili a na začiatok stačila angličtina.
Jazyk bol výzvou, ale systém sa zásadne nelíši. Pacienti sú rovnakí v Česku aj na Islande. Na výkon práce všeobecnej sestry na Islande potrebujete islandskú licenciu. Jej vybavenie vás môže potrápiť, no stačí vydržať a byť trpezlivý.
Čo vás v práci na Islande šokovalo ako prvé?
Na Islande sa nepoužívajú priezviská, takže sa oslovujeme menami – a to aj pacientov či lekárov. Úplne všetkých, dokonca aj prezidenta, keby sa náhodou objavil na oddelení. Ďalším rozdielom je počet pacientov na jednu sestru. Na Islande ich má sestra výrazne menej a každá má navyše pridelenú praktickú sestru.
V čom je podľa vás najväčší rozdiel medzi nemocnicou v Česku či na Slovensku a na Islande?
Najväčší rozdiel vidíme v rovnocennom prístupe a dôvere zo strany lekárov. Ako sestry máme na Islande vyššie kompetencie než v Česku. Panuje tu férové jednanie aj férové finančné ohodnotenie a dobre nastavený work-life balance. Samotné nemocnice sa však až tak nelíšia. Čakacie doby na operácie sú podobné, možno skôr dlhšie, a aj tu sa stretávame s nedostatkom personálu.
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň? Máte pocit, že si vás tam ako sestry viac vážia?
Naše pracovné dni na Islande nás hneď na začiatku prekvapili. Ranná zmena sa zvyčajne začína o 8:00, aj na lôžkových oddeleniach, čo je veľký rozdiel oproti Česku, kde sme často začínali už okolo šiestej. Tempo je tu celkovo pokojnejšie, bez takého stresu. Zmena sa začína prípravou a ranným meetingom, kde vedúci rozdelí pacientov. Informácie sa odovzdávajú aj prostredníctvom záznamov alebo počas pravidelných stretnutí s lekármi a tímom. Tieto meetingy sú kľúčové – ráno sa plánuje deň, dopoludnia sa detailne riešia pacienti a popoludní sa zdieľa priebeh starostlivosti.
Veľký rozdiel je aj v počte pacientov na sestru. Každá z nás ich má menej než v Česku, čo umožňuje venovať im viac času a pracovať pokojnejším tempom. Súčasťou dňa sú pravidelné prestávky, ktoré sa nevynechávajú ani počas náročných dní. Dôraz na pohodu personálu je tu naozaj citeľný.
A áno, Islanďania si zdravotníkov veľmi vážia. Nie je to pre nich samozrejmosť.
A koľko pacientov má na starosti jedna sestra v porovnaní s Českom?
Na dialýze má sestra väčšinou na starosti 3 pacientov, zatiaľ čo v Česku ich bolo 5–6. Na bežných oddeleniach má navyše vždy k dispozícii praktickú sestru, čo je veľká pomoc.
Hovoríte, že máte väčšie kompetencie. Čo konkrétne robíte na Islande, čo by ste doma robiť nemohli?
Čo sa týka kompetencií, máme ich viac než v Česku. Môžeme napríklad samostatne podávať niektoré lieky, ako analgetiká, antiemetiká či lieky proti úzkosti, a celkovo máme väčšiu autonómiu pri rozhodovaní o starostlivosti. Samy sa tiež môžeme rozhodnúť o odberoch či výteroch. Úzko spolupracujeme s ďalšími odborníkmi.
Stalo sa vám niečo v práci, pri čom ste si povedali „toto by sa u nás nikdy nestalo“?
Zo skúsenosti Verči – vrchná sestra jej po návrate z materskej povedala, že ak sa jej bude cnieť za dcérou, môže kedykoľvek odísť domov. Partner jej ju navyše mohol priniesť do práce na dojčenie. Verča začínala postupne, len na pár hodín denne. Terku zase prekvapilo, že keď pacient počas dialýzy požiadal o odpojenie, pretože chce ísť domov, mohla ho bez problémov odpojiť – rozhodnutie pacienta sa tu rešpektuje.
U nás sa často rieši, že zdravotné sestry nie sú finančne ohodnotené tak, ako by si zaslúžili. Ako je to na Islande – je to výrazne lepšie, alebo to pri vysokých životných nákladoch nie je až taký rozdiel?
Áno, je to výrazne lepšie než v Česku, aj keď životné náklady sú vysoké. Napriek tomu nemáme pocit, že by sme sa museli obmedzovať tak, ako doma. Islanďania sa síce občas sťažujú, ale určite nie v takej miere ako u nás.
Vedeli by ste to priblížiť aj konkrétnejšie – aspoň v akých približných finančných reláciách sa pohybujú platy a koľko z toho človeku reálne zostane po zaplatení bývania a bežných výdavkov na Islande?
Ako sestry s niekoľkoročnou praxou sa pohybujeme okolo 5 000 € mesačne, a ak odpracujeme nadčasy, suma často presiahne 6 000 € alebo aj viac. Približne 2 000 € mesačne sa nám podarí ušetriť – niekedy viac, niekedy menej. Napriek vysokým nákladom nemáme pocit, že by sme sa museli výrazne obmedzovať.
Často máme predstavu, že na severe sa pracuje pokojnejšie a človek má viac času na život. Platí to aj vo vašom prípade? A ako vyzerá váš život mimo práce na Islande?
Určite áno. Pracovné tempo je tu naozaj pokojnejšie, čo nám veľmi vyhovuje. Naučilo nás to spomaliť a menej sa stresovať. Riadia sa tu heslom „þetta reddast“ – teda „ono sa to nejako vyrieši“ – a to sa odráža nielen v práci, ale aj v bežnom živote.
Vo voľnom čase cestujeme po Islande, pretože miestna príroda je nádherná. Vďaka dobrému finančnému ohodnoteniu si môžeme dovoliť aj viac cestovať do zahraničia.
Je predsa len niečo z českého zdravotníctva alebo celkovo z „nášho” prístupu, čo vám na Islande chýba a čo by podľa vás stálo za to preniesť aj tam?
Možno nám občas chýba väčšia organizovanosť a poriadok – taká tá česká disciplína. Niekedy je to tu totiž až príliš uvoľnené.
U nás má, žiaľ, veľa ľudí s nemocnicami aj negatívne skúsenosti – často práve kvôli preťaženiu a frustrácii personálu, čo sa potom môže odraziť aj na prístupe k pacientom. Ako to vnímate na Islande?
Negatívne skúsenosti existujú aj tu. Napríklad čakacie doby na niektoré vyšetrenia sú veľmi dlhé a aj na Islande chýbajú špecialisti. Niektorým pacientom prekáža, že nie všetci zdravotníci hovoria islandsky. Na druhej strane máme pocit, že prístup k pacientom je pokojnejší a ústretovejší.
Personál nie je tak preťažený, má viac priestoru venovať sa pacientom individuálne. Komunikácia je preto pokojnejšia, bez zbytočného stresu a frustrácie. Aj keď systém nie je bez chýb, pracovné podmienky umožňujú zachovať si ľudský prístup, čo je zásadný rozdiel.
Vnímate rozdiel aj v mentalite kolegov?
Určite áno. Pracovné prostredie je multikultúrne – máme kolegov napríklad z Filipín, Thajska, Južnej Ameriky či USA. Zo začiatku bolo náročné zvyknúť si na rôzne pracovné štýly, ale dnes to vnímame ako obohacujúcu skúsenosť.
V čom je islandský pacient iný ako český?
Islandský pacient sa viac zapája do svojej liečby a nie je tak podriadený lekárom. Chce veciam rozumieť, pýta sa a aktívne sa podieľa na rozhodovaní. Máme pocit, že si viac stojí za svojím a nebojí sa vyjadriť nesúhlas. Vzťah medzi pacientom a zdravotníkom je viac partnerský než hierarchický.
Veľa ľudí možno nedesí ani tak samotná práca, ako skôr ten veľký krok – presťahovať sa a začať od nuly. Ako ste riešili bývanie a celkovo presun na Island?
Nebolo to jednoduché. Je dobré mať na začiatok úspory, zistiť si čo najviac informácií a neísť úplne naslepo. V súčasnosti je navyše čoraz ťažšie nájsť si na Islande prácu aj bývanie, najmä bez kontaktov či odporúčaní. Je to veľký krok, ktorý si vyžaduje prípravu a trpezlivosť, no zvládnuť sa to dá.
Je pre vás Island dočasná skúsenosť, alebo máte pocit, že ste tam našli svoje miesto a návrat domov do českej nemocnice už ani nezvažujete?
Momentálne návrat do Česka nezvažujeme. Máme tu všetko, čo potrebujeme a vyhovuje nám to. Vďaka dobrej dostupnosti môžeme pravidelne lietať domov a navštevovať rodiny, ktoré za nami chodia tiež. Minimálne Verča tu našla pokoj a väčšiu životnú pohodu. Terka je stále trochu „na hrane“, ale zatiaľ tu zostávame.
