Z brehov jazierka Kuskovo je dobrý výhľad na palác grófov Šeremetievovcov, okolo ktorého sa cez deň len tak hemží turistami. Zavčas rána tu však býva pokoj, a práve preto sem rád chodieval Maxim Kosťukov, sedemdesiatsedemročný dôchodca z Moskvy. Lenže pred svitaním 5. júla 2014 ho tam zaskočila prítomnosť mládeže. Staršie dievča a dvaja chlapci, z ktorých mladší nemohol mať ani pätnásť, sa družne rozprávali a smiali, zatiaľ čo si vo vode umývali krvavé čepele. Nevšímali si ho. Píše portál Idnes.cz
Aké veľké mal vlastne šťastie, sa ukázalo už čoskoro, keď našli čerstvo zavraždeného muža neďaleko železničnej stanice. Telo patrilo Stanislavovi Jevsejovi, tridsaťpäťročnému údržbárovi z neďalekého Perovského parku. Útočníci ho dobodali nožmi celkovo 171-krát. Privolaná polícia však nemala o výpoveď dôchodcu, jeho snahu opísať podozrivých, a vlastne ani o vyšetrovanie celého prípadu najmenší záujem.
V roku 2014 zaznamenávali v celej Moskve v priemere päť až šesť vrážd denne, a hoci bola táto oveľa brutálnejšia, policajtov to neprinútilo k väčšej aktivite. Motív bol pravdepodobne lúpežný, páchateľ neznámy — a s tým bolo vyšetrovanie uzavreté.
Kosťukovova výpoveď sa však neskôr ukázala ako kľúčová. Naznačovala „teritórium“, v ktorom sa skupina vrahov pohybovala, aj čas, kedy najčastejšie útočili. Taktiež to, že páchatelia sú nejako napojení na prvé ranné spoje železničných tratí v bieloruskom smere.
Malo sa totiž ukázať, že to nebola jediná vražda spáchaná s takou zbesilou brutalitou. Počas nasledujúcich šiestich mesiacov, od leta do zimy, dochádzalo na okrajoch Moskvy k sérii vrážd s podobnými znakmi.
Pri stanici Bieloruského nádražia zasadili neznámi páchatelia obeti štyridsaťštyri rán, pri Begovaji tridsaťpäť. Pri dostihovej dráhe, slávnom a teraz už spustnutom hipodróme, zabíjalo osemnásť úderov kladivom a päťdesiatjeden rán nožom. Pri Rabočom posiolku bola obeť po štyridsiatichšiestich ranách nožom dorazená kusom betónu. A ďalšie podobné prípady sa odohrali na Izmailovskom bulvári, vo Filevskom parku, v Nagornom, na Brjanskej poštovej ulici.
Sonáta pre nože a kladivo
Vrážd, pri ktorých asistovali dva nože a jedno kladivo, sa za pol roka odohralo približne dve desiatky. Len v pätnástich prípadoch sa podarilo s pomocou svedkov, známych alebo osobných dokladov obete identifikovať. Niekedy bola zúrivosť páchateľov taká, že došlo k oddeleniu hlavy od trupu – a hlava sa stratila. Inokedy boli údery také silné, že ani príbuzní nedokázali totožnosť tela potvrdiť.
Táto bezbrehá krutosť však neprišla neľudská všetkým. Napríklad na sociálnej sieti VKontakte, v diskusnej skupine „Začuté v Izmajlove“, v auguste 2014 stovky komentujúcich jasali nadšením. Tí najmiernejší chválili čin, prezentovaný niekoľkými fotografiami, ako ideálny spôsob riešenia problému s bezdomovcami v celej moskovskej oblasti. Štyridsaťosem bodných rán, ktoré zo sveta odstránili „ďalšieho zbytočného opilca“, sa mnohým zdali dokonca málo.
Krvilačnosť virtuálneho davu opadla až vtedy, keď sa do diskusie zapojila matka obete. Vyvrátila, že by jej zavraždený syn Nikolaj Babin, ktorého na fotografiách spoznala, požíval alkohol, že by bol bezdomovec alebo vyznával islam. Pracoval ako elektrikár a v čase útoku čakal na nočný spoj.
Kuriózne nebolo len to, že sa matka o osude svojho nezvestného syna dozvedela najprv zo sociálnych sietí, ale aj to, že moskovská polícia jeho telo uložila do márnice ako „obeť dopravnej nehody bez zistenej totožnosti“.
Až v novembri 2014 nadobudli moskovskí policajti dôvodné podozrenie, že jedenásť nimi identifikovaných obetí – ubité kladivom a dobodané nožmi – nemajú na svedomí rôzni páchatelia. Až vtedy rozpoznali, že ide o obete vražednej série tej istej organizovanej skupiny. Najväčšou prekážkou vyšetrovania bolo, že svoje činy páchatelia vykonávali na miestach mimo záberov bezpečnostných kamier.
Keď nechýba vôľa
Polícia pripustila, že výsluchy bezdomovcov, zvýšený pohyb uniformovaných strážcov poriadku v podozrivých oblastiach ani nasadenie policajtov v prestrojení ju k dolapeniu vrahov nepriblížilo. Ubodaných a ubíjaných tiel pritom neubúdalo. A kauza „Vrahov, čo len čistia ulice od špiny“ začala naberať výbušný politický rozmer.
Na diskusných fórach sa čoraz častejšie ozývalo, že slávne Rusko patrí Rusom a že na moskovských uliciach nemajú bezdomovci ani migranti z postsovietskych republík čo hľadať. Sociálne siete zaplavili príspevky oslavujúce „konečné riešenie“ otázky „menejcenných rás a národov“ a volajúce po obnovení vyhladzovacích táborov. Hajlujúci zakuklení prívrženci ruskej krajnej pravice, neonacisti, si našli svoje nové téma.
Začiatkom februára 2015 je preto kvôli fatálnej neschopnosti moskovskej polície vyšetrovanie odňaté a prípady brutálnych vrážd sú zlúčené do jedného rozsiahleho spisu. Celý prípad následne preberá Vyšetrovací výbor Ruskej federácie.
Pátranie zrazu napreduje nečakane rýchlo. Komisári vychádzajú z poznatku, že väčšina vrážd sa odohrala v opustených, vyľudnených oblastiach alebo na pustých uliciach medzi jednou a štvrtou hodinou ráno — pri staniciach, skladoch, mostoch, garážach, kde sa v tom čase pohybovalo len úplné minimum ľudí. Často len vrahovia a ich obeť. Preto si u Federálnej bezpečnostnej služby vyžiadajú výpis všetkých mobilných telefónov, ktoré sa v inkriminovanom čase pohybovali v blízkosti miest činu.
Z nie príliš rozsiahleho zoznamu vyskočí niekoľko opakujúcich sa čísel. Sú to telefónne čísla vrahov. Pomocou fakturačného systému mobilného operátora potom vyšetrovatelia vypátrajú adresy a spustia zatýkanie. Prípad, ktorý sa pol roka bezúspešne ťahal a za ktorým zostalo najmenej pätnásť brutálne zavraždených mužov a žien, sa nakoniec podarilo vyriešiť za štyridsaťosem hodín.
Priatelia z internetu
Vrahovia nezapierajú, ku svojim činom sa hrdo hlásia. S výnimkou jedného z päťčlennej skupiny Čističov, ktorý sa pri zadržaní pokúsil o samovraždu, všetci s vyšetrovateľmi spolupracujú. Dá sa povedať, že sa dokonca chvália.
Policajné snímky svojich obetí si s veľkým záujmom prezerajú, študujú svoju „prácu“ a chvália fotografov. Usmievajú sa a k jednotlivým prípadom dodávajú uštipačné poznámky. O ľútosti sa nedalo hovoriť – surová, neľudská chladnosť a nezaujatosť ich výpovedí otriasla aj tými najskúsenejšími kriminalistami.
Aký bol motív vrážd? „Nenávisť k alkoholikom a bezdomovcom, nemám rád ľudí tejto kategórie,“ hovoril jeden zo zadržaných. „Právo odňať niekomu zbytočný život mi nebolo dané, tak som si ho privlastnil,“ povedal druhý. Ostatní súhlasne prikyvovali. K vraždám ich viedla „nenávisť“ a ich cieľom boli „zlodejskí, opití, smradľaví a neužitoční bezdomovci“.
Kto boli Čističi? Bolo ich päť. Traja boli dlhodobo nezamestnaní, štvrtý nemal ešte vek na prácu – v čase zatknutia mal šestnásť rokov – ostatní mali medzi devätnásť a dvadsaťpäť rokov. Gang v zložení Jelena Lobačevová, Artur „Narcis“ Narcissov, Maxim „Zakirka“ Pavlov a Vladislav „Persik“ Karatajev viedol Pavel Vojtov. Nechal sa oslovovať ako Agnar Rusov, prezývali ho Generál. Už v roku 2012 bol odsúdený za znesvätenie hrobov na židovskom cintoríne. V roku 2014 sa spolu s Karatajevom a Pavlovom chcel pridať k boju proti ukrajinskému bataliónu Azov, no ruská armáda ich nasadila len na hraniciach. Nie na dlho – vrátili sa do Moskvy.
Zoznámili sa cez ruské sociálne siete. V ultrapravicových diskusných fórach rozvíjali teórie o násilí a nadradenosti svojej rasy. Ich hlavnou platformou sa stala skupina Čas nenávidieť. Tu sa chválili zbierkami svojich nožov, zbraňami postriekanými krvou z bitiek, zábermi židovských cintorínov, ktoré hanobili hákovými krížmi, a fotografiami, na ktorých pózovali s nápismi ako: „Nezabíjam, robím svet čistejším“ alebo „Vziať nôž a vyjsť do ulíc, aby si urobil svet lepším miestom, môžeš kedykoľvek.“
Svoje úmysly nijako neskrývali. Ich súkromné e-maily odhalili, že o ich vražedných sklonoch vedelo množstvo ľudí. Nikto sa však na políciu neobrátil – neonacistickí priaznivci ich besnenie prirodzene schvaľovali.
Generál a Jelena
Hoci mali Čističi skúsenosti s násilnými útokmi už predtým, do krvavej praxe sa podľa všetkého pustili až po tom, čo sa spojili s Jelenou. Tá si hovorila Ruslana a fascinovalo ju násilie ako také – bez ohľadu na to, proti komu bolo namierené. Bývala pri stanici metra Vychino v Moskve, neďaleko stanice Kuskovo. Jej byt slúžil neonacistom ako základňa, kam prichádzali vlakom.
„Neustále hovorila o mučení a rozrezávaní, počas vrážd sa hystericky smiala,“ potvrdzovali ostatní. „Bolo jasné, že si to užíva,“ dodával Pavlov. Zhladla sa v ruskom sériovom vrahovi Pičuškinovi, študovala praktické aspekty jeho vrážd, s „Generálom“ Vojtovom debatovala o „filozofii zabíjania“. Samotný akt vraždenia ju sexuálne vzrušoval. Vojtova viac než to zaujímal politický rozmer násilia – rozprával o vízii teroristického činu – a ostatných mužských členov gangu prevyšoval krutosťou. Len on pri vraždách používal kladivo, uviedol Pavlov vo svojej výpovedi.
Cez deň „na zmeny“ prehľadávali terén a vyberali vhodné miesta na útoky. V noci potom útočili. Vyšetrovací spis mal päťdesiat zväzkov, no ich správanie na súde desilo viac než samotný výpočet činov. Pavlov, Zakirka a Narcis väčšinu pojednávaní prespali. Keď prokurátor čítal detailné popisy útokov, spomínal, ako sa na asfalte našli kúsky mozgu, ako bol plot a cesta pokryté krvou – Vojtov len s ťažkosťami potláčal smiech.
Proces ako obžaloba neonacizmu a polície
Súdne pojednávanie prinieslo ponižujúce a zahanbujúce dôkazy o fungovaní moskovskej polície. Ukázalo sa, že 31. augusta 2014 boli Vojtov s Pavlovom krátko po jednom útoku zadržaní policajnou hliadkou. Tá im síce skontrolovala doklady, no nepozastavila sa nad tým, prečo sú celí od krvi. Nestálo jej to ani za jednu otázku.
Jednu z vrážd, ku ktorej sa Čističi bez pohnutia priznali, polícia dokonca do spoločného spisu pôvodne ani nezaradila. Celý proces bol prehliadkou policajných zlyhaní a debaklov. Každé opomenutie vysvetľovalo, prečo špeciálnym vyšetrovateľom stačilo len 48 hodín na odhalenie páchateľov: polícia totiž predchádzajúce prípady vyšetrovala s ignoranciou a nekompetentnosťou. Nevinní na to doplácali životmi.
Na konci októbra 2017 vyniesol moskovský mestský súd rozsudky. Vojtova odsúdil na doživotie, Jelenu na 13 rokov, Pavlova na 9,5 roka v trestaneckej kolónii. Karatajev – Zakirka dostal 16 rokov a Narcisov – Narcis 9,5 roka v nápravnovýchovnej kolónii.