Na piesočnatom brehu Dnipra stojí dvojmetrový chlap v modrom barete, ovenčený medailami, a vzdáva poctu padlým kamarátom. Niektorí padli pri Vuhledare, iní pri Pokrovsku, ďalších videl krvácať v rozstrieľaných ruinách dediny Krynky. Práve bitku o predmostie na ľavom brehu Dnipra považuje za to najhoršie, čím si počas svojej vojenskej kariéry prešiel. Píše portál Idnes.cz
„Myslel som si, že som vo vojne už videl všetko. Bachmut, Severodoneck, Lysyčansk, Avdijivka – to všetko boli veľké bitky. Ale potom som sa ocitol v Krynkách. Hovorí sa, že to bol taký miniatúrny Stalingrad. To isté hovoria aj moji bratia v zbrani – nikto nič podobné nezažil. Bola to apokalypsa,“ spomína bývalý veliteľ prieskumnej jednotky námornej pechoty.
Porovnanie so Stalingradom sedí. Ukrajinská námorná pechota v októbri 2023 asi štyridsať kilometrov severovýchodne od Chersonu prekročila Dnipro a obsadila niekoľko stoviek metrov široký pás zeme. Rýchlo sa ukázalo, že pokus o otvorenie novej fronty na juhu, podporený Veľkou Britániou, je nereálny a mariňáci sa ocitli na samovražednej misii.
Rusi ich pozície denne zasypávali klzavými bombami aj delostrelectvom, gumové člny so zranenými sa pri návrate cez Dnipro stávali ľahkým cieľom pre drony. Odhaduje sa, že v močiaroch a rozbombardovaných domoch zahynulo viac než tisíc príslušníkov elitných ukrajinských jednotiek a generálny štáb pre túto široko kritizovanú operáciu odvolal veliteľa námornej pechoty Jurija Sodola.
„Nebolo kam ustúpiť. Za nami bola voda. Týždne sme tam bojovali a držali pozície, ako sme len mohli. Niektorí naši chlapci tam zostávali s ťažkými zraneniami – s amputáciami, prestreleným bruchom – a počas evakuácie potom zomierali. Bolo to nesmierne ťažké,“ opisuje Iljuškin deväť mesiacov trvajúcu operáciu, o ktorej generálny štáb vytrvalo mlčal a dodnes ju sprevádza množstvo nejasností.
Diskusie o tom, či Krynky neboli predovšetkým politickým gestom, ktorým sa vláda v Kyjeve snažila udržať podporu západných partnerov, sú pre urasteného veterána bezpredmetné.
„Od druhej svetovej vojny Dnipro nikto neprekročil. My sme to dokázali. Udržali sme sa tam napriek obrovským stratám a za deväť mesiacov sme zničili osem ruských výsadkov.“
Iljuškin po odchode z armády vložil všetko úsilie do pomoci ďalším veteránom. Založil organizáciu Razom.UA, ktorá im pomáha s fyzickou aj psychologickou rehabilitáciou a podporuje rodiny padlých, nezvestných a zajatých vojakov. Okrem toho sa venuje aj národnej a vlasteneckej výchove.
Je totiž presvedčený, že ukrajinská mládež nebola – a stále nie je – pripravená na dlhodobý konflikt s Ruskom. Aj preto je proti myšlienke všeobecnej mobilizácie od osemnástich rokov, ku ktorej vládu v Kyjeve presviedčali západní spojenci.
„Do vojny by mali ísť len tí, ktorí sú morálne pripravení. Videl som, čo sa na fronte deje s mladými chlapcami. Dospelý chlap bojuje a drží sa, ale mladí to nezvládnu. Vyhoria. Fyzicky sú výborne pripravení, ale jednoducho to neunesú. Videl som devätnásťročných chlapcov, ktorí sa vrátili po zranení. Všetci boli psychicky zlomení. Neviem prečo, prekvapilo ma to,“ pokrčí plecami Iljuškin.
Podľa neho je potrebné mládeži systematicky vysvetľovať, že ruská túžba po podmanení Ukrajiny nikdy nezmizne a boj proti agresívnemu a silnejšiemu susedovi budú viesť ešte deti ich detí. A ak toho nie je centrálna moc v Kyjeve schopná, musia to „kozáckym spôsobom“ prevziať vojaci.
„Prehrávame, pretože nás na vojnu nevychovávali. Posledných tridsať rokov nás na ňu mali pripravovať. Mali nám na rovinu povedať: ‚Chlapci, vy budete mať vojnu. Večnú vojnu. Učte sa bojovať, pretože svet je krutý.‘ Ukrajina sa, žiaľ, nachádza v takých geografických podmienkach, že celá spoločnosť musí fungovať ako armáda. Učitelia, lekári, polícia aj politici – kiežby sa aj oni stali armádou.“
Za jeho naliehavou výzvou cítiť nielen sklamanie zo stavu ukrajinskej spoločnosti a politiky, ale aj trpkú skúsenosť so západnými spojencami. Podstatná časť armády je po jedenástich rokoch vojny presvedčená, že Ukrajina sa nemôže spoliehať na nikoho a na nič – žiadne bezpečnostné záruky ju nezachránia. Musí sa ubrániť sama.
„Sme na bode nula. Už štyristo rokov buď bojujeme, alebo sme podrobení. Inak to nikdy nebude. Putin zdochne, ale prídu iní. Vedie sa večná vojna. Hovoril som s ruskými zajatcami a oni mi povedali do očí: ‚Vy pre nás neexistujete.‘ Nepresvedčíš ich o opaku – je to ich mentalita. To nie sú Slovania, to sú divokí Aziati. Sú to predátori a predátor uzná len iného predátora. Preto sa mládež musí naučiť, ako sa stať pravými Ukrajincami. A pravý Ukrajinec sa musí vedieť biť.“
Od mierových iniciatív Donalda Trumpa si veľa nesľubuje. A aj keby americký prezident svojou chaotickou diplomaciou dokázal Moskvu pritlačiť k zastaveniu bojov, bolo by to len krátka prestávka, kým sa Rusko opäť nenadýchne k ďalšiemu útoku. Trumpove prímerie by sa potom rozpadlo rovnako ako Minské dohody z februára 2015.
„Všetci chápu, že súčasná vojna sa nejako skončí. Ale my vieme, že to bude len na určitý čas – dva, tri roky. Ak sa opäť necháme ukolísať a uveríme v mier, ak budeme znova len čakať, čo sa stane, prehráme. A prehrať už jednoducho nemôžeme.“