Meria len stopäťdesiat centimetrov, no z očí jej srší neuveriteľná energia. Päťdesiatročná zdravotníčka ukrajinskej pohraničnej služby má pritom za sebou veci, z ktorých by mnohým chlapom stŕpli vlasy hrôzou. Prežila obliehanie Mariupoľa a šesť mesiacov v zajatí, na vlastnej koži spoznala metódy moderného gulagu. Píše portál Idnes.cz
„Po tom, čo som prešla ruským peklom, som pochopila jedno: oni sa na tú vojnu pripravovali roky. Zamestnanci väzenskej služby opakovali naučené frázy ako podľa kopírky. Kto bol Bandera, aký to bol zločinec a tak ďalej. Bolo jasné, že boli na školení. Vtlkli im to do hlavy. Všetko to bolo pripravené,“ rozpráva rázna blondínka.
K Mariupolu ju prevelili rok pred inváziou, slúžila v obci Sartana, ktorá leží približne dvanásť kilometrov severovýchodne od mesta. Veľká vojna jej vtrhla do života ešte skôr, než Vladimir Putin slávnostne v televízii ohlásil začiatok „špeciálnej vojenskej operácie“: 24. februára 2022 o pol tretej ráno sa začalo ostreľovanie a pohraničníci dostali rozkaz okamžite sa stiahnuť do Mariupoľa.
Slučka okolo mesta sa rýchlo uťahovala. Ľudmilu prevelili do lekárskeho tímu, ktorý operoval a ošetroval vojakov aj civilistov. Najskôr v poľnej nemocnici, neskôr v pivniciach pod obrovským hutníckym kombinátom Iljiča. „Mali sme tam desiatky ťažko ranených – ľudí po jednej alebo aj po dvoch amputáciách. Strieľali po nás zo všetkého možného, ráno a večer nad mestom prelietavali lietadlá a systematicky ničili jednu štvrť za druhou,“ opisuje.
Oceľový kolos tiahnuci sa cez severnú časť miliónového mesta sa dostával pod čoraz silnejšie ostreľovanie. Obkľúčenie mesta sa úplne uzavrelo, ranených už nebolo kam presúvať. Dochádzali potraviny, pitná voda aj lieky. Najvyššie velenie napokon vydalo rozkaz: vzdajte sa.
„Padli sme do pasce“
Ľudmila sa rozhodla, že skúsí šťastie, a prehovorila skupinu mariňákov, aby ju pri pokuse o prelom obkľúčenia vzali so sebou. „Od začiatku to bolo odsúdené na neúspech. Rusi mesto obkľúčili v troch líniách, nebola šanca prebiť sa von. Prešli sme len pár kilometrov a padli sme do pasce.“
Začal sa nekonečný kolotoč výsluchov, bitia, ponižovania a mučenia. Rusi zajatcov najprv previezli do notoricky známej väznice Olenivka, kde neskôr pri výbuchu zahynulo päťdesiattri ukrajinských zajatcov. Nasledoval mesiac a pol v Taganrogu, potom ďalší mesiac a pol v trestaneckej kolónii v Belgorodskej oblasti a nakoniec prevoz do Kurskej oblasti.
Jedlo nanajvýš dvakrát denne – väčšinou riedka kaša alebo smradľavá polievka. Dozorcovia nútili zajatkyne stáť celé hodiny, učiť sa naspamäť ruské básne a spievať hymnu. Museli mať neustále sklonenú hlavu, na toaletu mohli ísť len s povolením. „Bolo to ako... ako keby chceli, aby sme to samy vo vnútri vzdali. Neustále nám opakovali, že Ukrajina na nás zabudla, že sa už nikdy nevrátime.“
Raz si ju predvolali na výsluch a prikázali jej robiť kliky. „Hovorím si: som v dobrej fyzickej kondícii, to zvládnem. Urobila som pár klikov, ale oni ma zastavili a povedali: ‚Nie. Na raz ideš dole, na dva sa dvíhaš.‘ A keď som šla do kliku, začali kričať: ‚Raz! Raz!‘ – až kým som úplne nespadla na zem. Dali mi jasne najavo, že tu platia ich pravidlá.“
Inokedy sa jej vyšetrovateľ začal vypytovať, koľko má rokov. V ruke držal drevený obušok, ktorým dozorci počas prehliadok búchajú po stenách, či v nich väzni niečo neskrývajú. „Doslova sa ma opýtal: ‚Už ťa niekto ošukal do p*dele dreveným obuškom?‘ Potom ma párkrát udreli. Uvedomila som si, že som úplne bezbranná.“
O slučke na krk aj rozpálených elektrických kachliach
Ostatné zajatkyne zažili ešte horšie praktiky. Rusi ich priviedli k šibenici, postavili na stoličku, dali im na krk slučku a tvárili sa, že ich idú obesiť. Ďalším pritláčali hlavu na rozpálené elektrické kachle: „Tak, a teraz ťa upečieme.“
Pri výsluchoch Rusov najviac zaujímalo, či sa medzi zajatcami nenachádzajú napríklad ostreľovači alebo príslušníci pluku Azov. „V Belgorodskej oblasti som stretla jednu zajatú vojačku. Rusom tvrdila, že slúžila ako kuchárka. K zdravotníkom alebo kuchárom sa správali trochu inak. Keby im povedala, že bola ostreľovačka...“ poznamenáva Kravčuková.
Dozorcovia si každý deň vyberali novú obeť. Jednu ženu neustále bili, až mala nohy celé čierne od modrín a začali jej opúchať. Inú zbili tak, že jej preliačili lebku. Všetky Ukrajinky mali po týždňoch bitia dobité nohy, no ošetrenia sa dočkala len máloktorá. Občas niektoré dievča odviedli – a už sa nikdy nevrátili. Čo sa s nimi stalo, Ľudmila nevie.
„Raz prišla nová dozorkyňa, ktorá nás nútila stáť s čo najviac rozkročenými nohami. Potom chodila okolo a bila nás po nohách. Niektoré dievčatá už neudržali rovnováhu a spadli, ale ona ich bila ďalej a vulgárne na ne kričala, že sa váľajú po zemi. Niektorým mlátila hlavou o stenu.“
Medzi zajatkyňami bolo viac zdravotníčok. Robili, čo mohli – ostatným ženám kontrolovali a obväzovali rany, upokojovali ich. „Niektoré dievčatá boli citlivejšie, ale vydržali to. Niektoré mali v Mariupole deti a nevedeli, či sú nažive. Samozrejme, stále sme plakali. Ale museli sme to vydržať. Inak to nešlo,“ hovorí Kravčuková.
Horšie než bitka boli zvuky, ktoré sa rozliehali z výsluchových miestností. V Taganrogu počula krik brutálne bitých ukrajinských vojakov. „To boli také neľudské výkriky, že sa to nedalo vydržať,“ spomína.
Priznáva, že ju nakoniec dobehli myšlienky na samovraždu. Raz jej dozorca počas výsluchu oznámil, že dostane „pečať“. Otočil si ju chrbtom k sebe a potom ju plnou silou udrel do obličiek. Potom pridal ešte jednu „pečať“ na druhú obličku. Po návrate do cely sa jej na chrbte vytvoril veľký opuch.
„Najhoršie na tom bolo, že som vôbec nevedela, čo príde. Bola som v hroznom strese. Na cele sme mali umývadlo, tak som si hovorila, že ak to takto pôjde ďalej, rozbijem ho a podrežem si žily. Premýšľala som, ako rýchlo by som mohla vykrvácať.“
Koniec nočnej mory a vlna eufórie
Po šiestich mesiacoch a piatich dňoch nočná mora náhle skončila. Prišiel dozorca a oznámil, že budú vymenené. Rusi ich obliekli do starých uniforiem, zviazali im ruky, na hlavy nasadili vrecia a posadili ich do vojenského lietadla smerujúceho na Krym. Z anektovaného polostrova ich autobusom previezli na územie pod kontrolou Ukrajiny.
Tri týždne strávila v nemocnici v Kyjeve, potom ju poslali do sanatória v Odese. Zo šesťmesačného zajatia sa vrátila s natrhnutými väzmi, hematómom na chrbte, preriedenými vlasmi a desivou podváhou. V sprche sa na seba vraj prvé týždne ani nedokázala pozrieť, taká bola vychudnutá.
Všetko však prehlušila vlna eufórie – a prekvapenie, že sa Ukrajina ubránila. „V zajatí som si myslela, že v Kyjeve to vyzerá ako v Mariupoli. Že z neho ostali len ruiny. Ale tam ľudia ďalej chodili do kaviarní, žili si svoj život, ako keby žiadna vojna nebola. Na jednej strane som bola šťastná, ale na druhej... Takmer som obetovala všetko, takmer som prišla o život – a ľudia majú úplne iné starosti.“
V prvých dňoch po návrate myslela najmä na jedlo, neustále si chcela kupovať potraviny. „Už som nemala hlad, bola som sýta. Ale išlo o ten pocit, že si to môžem kúpiť. Chalvu, slanečky, čokoľvek... Bola to vec psychiky. V zajatí sme mohli jesť len vtedy, keď nás nakŕmili – a niekedy sme museli horúce jedlo do seba natlačiť za tridsať, dvadsať sekúnd.“
Dva mesiace po návrate na Ukrajinu sa vrátila k službe u pohraničnej stráže, no dodnes spí s prikrývkou cez hlavu – zvyk z väzenskej cely, kde celú noc svietilo svetlo. Uznáva, že príbeh Mariupoľa a svedectvá z ruského zajatia môžu ľuďom mimo Ukrajiny znieť takmer neuveriteľne. „Ale to všetko sa naozaj stalo. V našom storočí,“ hovorí drobná blondínka v uniforme.
Rehabilitačné centrum
Začiatkom roka zostávalo v ruskom zajatí viac než 400 ukrajinských žien. Na ich osud nedávno upozornil prípad novinárky Viktorije Roščynovej, ktorá vlani v septembri zomrela vo vyšetrovacej väzbe v Rusku. Jej telo, ktoré bolo vrátené na Ukrajinu, nieslo známky mučenia a chýbali z neho niektoré orgány.
Na pomoc traumatizovaným ženám vracajúcim sa zo zajatia teraz neďaleko Kyjeva vzniká rehabilitačné centrum, ktoré im poskytne psychologickú pomoc, bezpečné prostredie a možnosť opätovne sa začleniť do spoločnosti. Na projekte českého spolku Spark sa podieľa aj Oksana Grigorjeva, poradkyňa veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny.