Piatkové poludnie. Vydávame sa do ulíc Bandar Seri Begawanu, hlavného mesta sultanátu Brunej, dať si niečo na obed. Ideme pešo, taxikári odišli na modlitby. A pokojne by sme mohli ísť stredom štvorprúdovej hlavnej cesty. Do mešít sa v poludňajšom úpeku, zdá sa, vybrali úplne všetci. Píše portál Idnes.cz
Okrem nás. V celom meste míňame beznádejne stiahnuté rolety – piatok je v moslimskom Bruneji posvätný deň. Obzvlášť počas času modlitieb. Dokonca aj miestna pobočka Burger Kingu je na tie dve hodiny zatvorená. Necháme sa teda zlákať lodníkom, pre ktorého je biznis zrejme svätejší než modlitba.
„Nastúpte si, uvidíte všetko: sultánov palác, naše vodné mesto aj divoké zvieratá,“ kričí z člna. Zdá sa nám to trochu nepravdepodobné – zvieratá sa v poludňajšom úpeku určite schovávajú. Ale čln má strechu, cena za hodinovú prehliadku je rozumná a aj tak sa v celom meste momentálne nič iné robiť nedá. Hladní vyplávame.
Hostina pre poddaných
Hneď prvá informácia, ktorú dostávame na vode s kručiacim žalúdkom, naberá nový rozmer: „Palác je za bežných okolností neprístupný, dnes ho uvidíte len zvonku. Ale mali ste tu byť včera! Náš milovaný sultán ho prvýkrát od covidu, po piatich rokoch, otvoril na konci ramadánu, aby nás pozdravil a pohostil.“
Hostina to musela byť naozaj veľkolepá. Hoci počas dvoch dní otvorených dverí prišlo každý deň viac než dvadsaťtisíc ľudí, na každého sa vraj dostalo – nielen jedla, koľko len hrdlo ráčilo, ale aj osobného pozdravu od panovníka (pre mužov) či jeho vznešenej manželky (pre ženy).
Nie je nám úplne jasné, ako je to v praxi vôbec možné. Rýchly výpočet naznačuje, že počas štyroch hodín by si panovník a jeho manželka museli každú jednu z 240 minút vyhradených na tieto verejné audiencie potriasť rukou s viac než 40 ľuďmi. „Jeho Výsosť sa s každým zdraví osobne, sám som to zažil,“ dušuje sa náš lodník.
Neskôr v Prahe sa dozvedáme, že brunejský sultán má zrejme v rýchlych ceremoniáloch prax. „Keď som mu v roku 2012 v jeho paláci odovzdával poverovacie listiny veľvyslanca, bol to najrýchlejší rituál tohto druhu, aký som vo svojej kariére zažil,“ zaspomínal si pre magazín Víkend bývalý veľvyslanec v indonézskej Jakarte s akreditáciou pre Brunej.
Sultán si vraj nechal nastúpiť 18 diplomatov z 18 krajín, všetko prebehlo naraz, povinnosť splnená. „Pochopiteľne sme sa nedostali do jeho povestných garáží plných vozidiel Rolls-Royce ani do súkromnej časti paláca. Ale tie ceremoniálne priestory neboli nijako ohromujúce – reprezentačné sály Pražského hradu mi prídu honosnejšie,“ zaspomínal si diplomat.
O sultánovom veľkolepom paláci, ktorý sa týči nad hlavným mestom od roku 1984, kolujú takmer neuveriteľné legendy. Na sklonku minulého storočia bol brunejský sultán považovaný za najbohatšieho človeka planéty, a tak má byť súčasťou najväčšej súkromnej rezidencie na svete klimatizované stajne pre 200 jeho milovaných koní, garáže pre stovku najobľúbenejších áut z jeho tisícovej zbierky, 1 788 izieb, 250 kúpeľní – a všetko je zdobené množstvom 24-karátového zlata. Zlatom je dekorovaný aj jeho súkromný Boeing 747 Jumbo Jet, ktorý si počas ciest po svete osobne pilotuje.
Všelijaké bizarné legendy kolujú aj o živote 78-ročného panovníka, ktorý je už 57 rokov vo svojej krajine zároveň ministrom financií, obrany aj zahraničia – a o jeho rodine. Vraj si v mladosti spolu s bratom udržiavali harém, ktorého nie úplne dobrovoľnou súčasťou mala byť aj víťazka súťaže Miss USA. Údajne svoje prepychové jachty pomenovali Kozy a Bradavky a k päťdesiatinám si daroval koncert Michaela Jacksona.
Veľa kontroverzií vyvolal brunejský sultán pred pár rokmi, keď zakázal moslimom vo svojej krajinke sláviť Vianoce a zaviedol islamské právo šaría, ktoré umožňuje tresty ako ukameňovanie za cudzoložstvo alebo odťatie ruky za krádež. Toto nariadenie obhajoval pred svetom tým, že na vynesenie rozsudku je potrebné najmenej štyroch dôveryhodných očitých svedkov priestupku. Neverníci by teda museli mať skutočne pekelnú smolu.
Džungľa na dotyk
Späť na zem – teda na vodu. Ako sa plavíme meandrami kalnej brunejskej rieky okolo sultánovho sídla, lodník už rozpráva o niečom inom: o divokej zveri. „Máme tu aj krokodíly, tie teraz asi neuvidíte, práve je príliv. Ale ukážem vám náš unikát – nosaté opice kahau.“
Loď sa prepletá všadeprítomnými mangrovníkmi, keď náš sprievodca prudko stočí kormidlo a ukazuje do korún stromov susediacich s veľkým autoservisom na brehu. Džungľa je v Bruneji naozaj doslova na dotyk. Vzduchom priamo nad nami letí obrovské zviera s dlhánskym chvostom a neprehliadnuteľným nosom.
„Kahau – a samotný alfa samec! Ten má vždy najväčší nos z celého stáda,“ smeje sa lodník. „Čím väčší nos má, tým je zaujímavejší pre samice.“ A naozaj – v podraste za ním ladne letí korunami stromov skupina výrazne menších opíc s podstatne menšími nosmi. Poskakujú za ním ako poslušné ovečky.
Kahau je endemitom ostrova Borneo – nikde inde na svete nežije – a kdekoľvek inde na ostrove ho chcete vidieť v prírode, musíte za ním dosť komplikovane cestovať do národných parkov. V Bruneji stačí vyraziť vodným taxíkom z centra metropoly a po sotva pätnástich minútach ste pri nich, len kúsok od sultánskeho paláca.
Opičia misia splnená, krokodíly schovaní kdesi pod vodou, vtáky ukrývajúce sa pred horúčavou – a tak meníme kurz. Plavíme sa do brunejskej vodnej dediny. Osada na koloch nad vodou nie je žiadny slum, favela ani geto. Je to domov pre približne tridsaťtisíc ľudí, popretkávaný modernými betónovými aj zhnitými drevenými chodníkmi, novými aj staršími domami – takmer ako hocikde inde. Len sa tam dá dostať iba loďou.
Majú tu policajnú stanicu, týčia sa tu reklamné billboardy, dokonca sme tam našli aj penzión pre turistov. Samozrejme nechýba ani mešita a neprehliadnuteľnými dominantami sú dve moderné vodné školy – základná a stredná. „Vzdelanie máme zadarmo, rovnako ako lekársku starostlivosť,“ rozpráva lodník. „Môžeme dokonca získať príspevok na loď alebo na auto,“ pochváli sa a zvedavo sa pýta: „A ako je to u vás doma?“
Zaujímavý je po návrate na súš pohľad do obchodov po modlitbách, keď sa znovu otvorili. V chladiacich boxoch supermarketu trónia originálne švajčiarske mlieko a jogurty, francúzske syry či výborné novozélandské maslo – všetko, pravdaže, s patrične vysokou cenovkou.
Hneď vedľa, v športovom obchode prekypujúcom svetovými značkami, sú cenovky záhadne nízke. Tovar pritom pôsobí, akoby mal úplne všetky náležitosti do posledného detailu – také dokonalé sú tie napodobeniny. Predavači sa na priamu otázku ani netaja: „Samozrejme, že to nie je pravé. Ale je to kvalita, určite si vyberiete,“ usmievajú sa.
Je to krajina pozoruhodných protikladov. Šaría verzus Burger King, papierové letenky s útržkami (až na letisku sme pochopili, prečo sa nedá odbaviť online – personál na prepážke poctivo odtrháva a archivuje) verzus povinný online vstupný formulár, benzín za pár centov verzus taxi drahšie ako v Prahe…
Napriek tomu celé Brunej pôsobí pohodovo. Len nesmiete prísť v piatok na poludnie, počas času modlitieb.