Oficiálny názov ostrova hady nespomína. Ilha da Queimada Grande znamená Ostrov veľkého lesného požiaru a pripomína nie práve podarený nápad vyčistiť územie pre banánovníkové plantáže spálením jeho tropickej vegetácie na popol, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Ostrov s rozlohou zhruba 43 hektárov sa na taký účel na konci 18. storočia javil ideálny. Nie preto, že ho po obvode lemujú príkre skaliská a jeho kopcovitý profil pokrýva pás džungle. Ale kvôli svojej dostupnosti. Vzdušnou čiarou totiž leží len tridsaťpäť kilometrov od pobrežia pevninskej Brazílie, respektíve od prístavov metropoly São Paulo. Žltý tovar odtiaľ mohol teoreticky prúdiť do sveta v prémiovej kvalite úplne čerstvý.
Kvôli plantáži bolo pri brehoch ostrova vybudované malé prístavné mólo, kryté prekladisko a zázemie sezónnej poľnohospodárskej osady. Nezávisle na nich potom na ostrove v roku 1909 vyrástol ešte veľký maják, spolu s obydlím pre jeho obslužný personál.
Uvedenia do prevádzky sa nakoniec dočkal len on, pôvodné nadšenie pre plány na zriadenie plantáže totiž čoskoro vyhasli. Na pevnine sa podarilo nájsť v blízkosti prístavov miesta príhodnejšie, rozľahlejšie a bez komplikácií dvojitej prekládky tovaru.
Maják tu zostal, bez ľudskej obsluhy, a ukazuje cestu lodiam vlastne dodnes. V päťdesiatych rokoch prešiel do režimu automatizovanej prevádzky. Ilha da Queimada Grande je tak neobývaný. Aspoň ľuďmi. Živo je tam vraj dosť.
Zlatá smrť
Ostrov majú v abnormálne vysokých počtoch obývať hady - krovináre ostrovné. Patria k druhu Bothrops insularis, miestni ich pre ich žlto-zlaté šupiny nazývajú jararaca. Koľko že ich tu má žiť? Podľa najčastejšie spomínaného odhadu, ktorý citujú aj rôzne jazykovo-regionálne verzie Wikipédie, až 430-tisíc exemplárov.
Práve onú cifru opakujú tvorcovia najrôznejších hrôzyplných a adrenalínových rebríčkov, internetových prehľadov tých najnebezpečnejších a najdesivejších miest sveta. Ilha da Queimada Grande má totiž rozlohu 430-tisíc metrov štvorcových, a tak by tu mal žiť skutočne na každom kroku aspoň jeden krovinár.
Aj keby ste sami netrpeli ofidiofóbiou, chorobným strachom z hadov, onen údaj strach naženie. A predstavu výdatne posilní fakt, že títo krovinári patria k tým vôbec najjedovatejším hadom našej planéty. Respektíve k tým s najrýchlejšie účinkujúcim jedom. Zo živého človeka vraj vyrobí mŕtveho za menej ako hodinu. Krvácanie do čriev, do mozgu, zlyhanie obličiek a ťažká nekróza svalového tkaniva, potom koniec.
Existuje voči ich supersilnému jedu obrana, možnosť záchrany? Z odbornej medicínskej literatúry vyplýva veľká neistota. Pacienti ošetrení a liečení na uštipnutie krovinárom jararaca z Ostrova hadov totiž „pravdepodobne“ zahynú len v asi 0,5 až troch percentách prípadov. Smrť tých neošetrených je „pravdepodobná“ v siedmich percentách prípadov.
To vlastne predstave o supersilnom jede nijako nenahráva. Ešte väčšia miera neistoty sa spája so zdrojom odhadov onej jedovatosti. Založená je totiž len na štvorici prípadov. Jednom riadne zadokumentovanom a troch anekdotických, o ktorých sa vedci dozvedeli len z rozprávania.
Podľa dostupných záznamov totiž na Ostrove zlatých zmijí nebolo za posledných 120 rokov uštipnutých viac osôb ako štyri. Napriek tomu, že sa tam klčoval priestor pre plantáže, stavali prístavné móla a prevádzkové zázemie, hoci sa tam budoval úctyhodný maják s vrcholom vo výške osemdesiatdva metrov nad morom, nikto zo staviteľských a farmárskych čiat uštipnutý nebol. Hoci by malo platiť, že tu na každom kroku narazíte na krajne nebezpečného hada.
A to je samozrejme ďalší problém, ktorý rozprávkam z Hadieho ostrova uberá na uveriteľnosti. Odhad o prítomnosti 430-tisíc exemplárov krovinára je síce najcitovanejší, ale prakticky bez vyhľadania akéhokoľvek hodnoverného zdroja tejto informácie.
Asi najviac sa mu približuje laický popis z roku 1920, ktorý hovorí: „Pod stromami tu narazíte na hady prakticky na každom kroku.“ Že by potom niekoho napadlo jednoducho previesť ono vyjadrenie na ostrovnú rozlohu?
Ostrov je pascou. Ale len pre hady
V roku 2008 medzinárodný tím herpetológov spolu so špecialistami brazílskeho vojenského námorníctva priniesol nový odhad veľkosti populácie krovinárov jararaca. Presnejšie a o dosť menej senzačné. Dohromady sa vraj na Ilha da Queimada Grande nenachádza viac ako dve až štyri tisícky hadov.
Ich populácia vraj medziročne silne kolíše a je v podstate situovaná len do onoho zeleného lesného pásma. Jeden had tu v priemere pripadá na 200 metrov štvorcových. Korisťou im sú vtáky, ktorí sa ako zdroj potravy ustavične „dopĺňajú“. K apetítu hadov však treba dodať, že sa z štyridsaťjeden druhov vtákov lietajúcich na ostrov špecializujú len na dva druhy.
A vysoká miera ich potravinovej špecializácie sa silne premietla do ich podoby. Jararaca z ostrova Ilha da Queimada Grande sú proti svojim príbuzným z pevniny o tretinu menšie, zakrpatené. Obvykle neprerastajú 80 centimetrov dĺžky.
Funkčné špecifiká má aj ich jed, ktorý je síce vražedný, ale predovšetkým pre oných operencov. Útok by sa pre človeka rozhodne nepočítal k príjemným zážitkom, ale o abnormálnej vražednosti nemôže byť reč. Brazílsky ostrov smrtiacou pascou je, ale evolučnou a pre hady samotné. Na vine je dlhodobá izolácia.
Žijú tu od doby, čo sa ostrov oddelil od pevniny, po 11-tisíc rokov, v geneticky uzavretej populácii. Genetická rozmanitosť druhu sa tu s každou ďalšou generáciou zmenšovala, až nadobudla súčasné neradostné podoby. Krovinári tu čelia katastrofálnym dôsledkom príbuzenského kríženia, vrátane chýb a postihnutia. A k znižovaniu veľkosti tunajšej narušenej a k chorobám náchylnej populácii prispievajú aj pytliaci.
Tí sa sem vydávajú, aby zlatisté jararace zbierali a predávali za desaťtisíce dolárov za kus. Tým len zmenšujú súčasnú veľkosť populácie a ďalej znižujú jej genetickú diverzitu. To je tiež tým hlavným dôvodom, prečo bol ostrov v roku 1982 vyhlásený za prírodnú rezerváciu, s prísne zakázaným vstupom.
Nie preto, že by sa tu smrteľne jedovatí plazy vlnili na každom kroku, ale pretože ich tunajšia zbedačená populácia stojí na prahu zániku. Chráni sa tu kriticky ohrozený druh, nie ľudia pred uštipnutím. Jediná dráma, ktorá sa tu odohráva, súvisí s prebiehajúcim zánikom geneticky izolovaného druhu.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.