Je sparný letný deň a my – celá rodina z Prahy, tej európskej – sme sa vydali na road trip po USA. Máme za sebou New York, Washington, Houston, pred sebou Mexický záliv a začíname už tretí týždeň našej cesty. Píše portál Idnes.cz
Ideme po dlhej opustenej ceste, krajina okolo je nekonečná, len sem-tam farmy a osamelé traktory. Počúvame miestne rádiá, klasický americký rock sa strieda s country. A v tom… Rádio zapraská a ozve sa Škoda lásky. Populárna česká pieseň.
V tej chvíli sa na seba všetci pozrieme. Sme naozaj v Texase? Alebo sme to prešli a pristáli v južných Čechách? Ešte sa nestihneme spamätať, keď moderátor v rádiu ohlasuje ďalšiu pesničku. Opäť český hit v rytme polky. To už sa v aute ideme roztrhnúť od smiechu.
A potom to príde. „Mami, tam! Vidíš? Praha!!!“ kričia deti zo zadných sedadiel. Naozaj. Na krajnici zbadáme tabuľu s nápisom Praha.
Mulberry = Praha
Odbočujeme na vedľajšiu cestu, vzduch sa ani nepohne, asfalt sa v horúčave chveje. Teplomer ukazuje cez 105 °F (našich 40 °C). Parkujeme na okraji texaskej Prahy.
Nevíta nás však Pražský hrad, Karlov most ani vôňa trdelníkov. Tu je horúčava na zbláznenie, okolo len kostol, cintorín a zopár opustených domov. A veľký kamenný nápis Matička Praha – Vitajte v Prahe. V Prahe, ktorá je dnes už len mestom duchov.
Na miestnom cintoríne prechádzame popri náhrobkoch a čítame typické české mená vrátane diakritiky: Smolík, Chaloupka, Dvořák, Novák. A potom jedno meno, ktoré ma – aj v tej horúčave – úplne zmrazí: priezvisko môjho starého otca, ktoré je v Česku extrémne vzácne.
Ako je možné, že sme tak ďaleko od domova, a napriek tomu sme tu našli kúsok rodiny? Musím sa tu s niekým porozprávať. Niekoho tu nájsť. Zistiť, ako sa tu žije. Či sa tu vôbec ešte žije.
Žiar rozpálených náhrobkov na cintoríne nás nemilosrdne spaľuje, a tak nasadáme do auta a vydávame sa na malý prieskum. Míňame opustené domy, všade je pusto a prázdno.
Táto Praha sa pôvodne volala Mulberry. V polovici 19. storočia sem prišli prví českí prisťahovalci. Čech Mathias Novak tu kúpil 100 akrov pôdy a postavil dom, v ktorom sa neskôr konali prvé české mestské oslavy.
Jeho príchod pritiahne ďalších českých prisťahovalcov a o štyri roky neskôr, v roku 1858, bolo mestečko pomenované Praha na počesť hlavného mesta rodnej krajiny. Nasledujúcich 20 rokov Praha prekvitala. Vznikol tu kostol, ľudia mali k dispozícii tri obchody, reštauráciu a založili aj českú katolícku školu.
Právo strieľať
Lenže potom prišiel rýchly úpadok, keď železnicu postavili o pekných pár míľ ďalej a v jej okolí vyrástlo nové mestečko, ktoré texaskej Prahe vzalo väčšinu návštevníkov aj obyvateľov. Do mestečka už nikto nezachádzal a stalo sa z neho opustené pamätné miesto kedysi slávnej histórie.
Obchody sú preč, škola i kedysi fungujúca pošta tiež. Domy sú opustené, na dverách visia visiace zámky. Nad vchodom jedného z nich visí typická červená plechová tabuľa, aké v českých uliciach označujú názvy ulíc. Tu je však napísané len Praha – Česká republika. Predstavujem si človeka, ktorý ju sem kedysi pribil a možno smutne spomínal na rodnú hrudu a rodinu, ktorú musel opustiť.
Konečne vidím farmu, ktorá pôsobí aspoň trochu živo. Na streche americká vlajka, na plote veľká plachta s nápisom Donald Trump a na záhrade niekoľko zaparkovaných obrovských truckov. „Zastav!“ kričím na svojho muža a pohotovo vyskočím z auta. Vstupujem do záhrady a kráčam v ústrety mužovi, ktorý práve vychádza z kôlne. V ruke drží zbraň.
„Dobrý deň. Volám sa Martha. Som z Českej republiky a hľadám tu v dedine niekoho z českých prisťahovalcov. Nepoznáte tu, prosím, niekoho takého?“ pýtam sa neohrozene.
Chlap ako hora si ma premeriava, ruku so zbraňou mierne uvoľní a s ťažkým texaským prízvukom mi odpovie, že kúsok od jeho farmy býva nejaký pán Černý.
Poďakujem, odchádzam a sadám do auta. Môj muž si utiera pot z čela. „Vieš, že tu majú ľudia právo cudzinca na pozemku rovno zastreliť, ak cítia ohrozenie?“ Vraciam sa pohľadom na záhradu, kde som práve skoro prišla o život. Až teraz si na zaparkovaných autách všímam nálepky s nápismi „Firearm loaded“ a „Gun control“.
Konečne krajan!
Prichádzame k ošarpanej farme, ktorá vyzerá ako z typických amerických filmov, kde na konci nastane masaker motorovou pílou. Na poli hučí traktor, starší dedo s klobúkom na hlave práve obracia seno. Vystupujeme. Tentokrát so mnou aj môj muž. Mávame na vodiča traktora a deti zvedavo vyliezajú za nami.
Pán Černý sa na nás široko usmieva. Keď zoskočí, prichádza bližšie a vtipnou češtinou hovorí: „Jhak se méte?“
Smiech nám ide a pýtame sa, kde sa naučil po česky. Rozpráva nám o svojom prapradedkovi, ktorý sem prišiel ako malý chlapec s rodičmi. „Moja babička, ktorá žije kúsok odtiaľto, ešte trochu češtinu ovláda, ale ja už rozumiem len pár slovám. Ale milujem polku a české koláče,” hovorí veselý muž a je vidieť, že ho teší prítomnosť krajanov.
Úplne ho vidím, ako si v horúcom texaskom slnku spieva na poli s bavlnou české pesničky a pusu má umazanú od českého slivkového džemu. „Jo a do Česka sa chcem raz pozrieť, aj keď teda neviem, či to ešte stihnem,“ zveruje sa muž s tým, že o Českej republike počul od priateľov veľa historiek a má ju na svojom bucket liste, teda na zozname vytúžených miest.
Keď sa lúčime, pán Černý nám zamáva zo svojho traktora a zaželá šťastnú cestu. Praha v USA je zvláštne miesto. Život tu plynie pomaly, ale česká stopa tu stále dýcha. Na chvíľu máme pocit, že sme na nejakej bizarnej križovatke medzi Čechami a Amerikou.
A tiež že sme. Ľudia tu kedysi hľadali lepší život, úrodnú pôdu a k tomu ich sprevádzali pesničky, ktoré sa vtedy o Amerike a ďalších vzdialených krajinách šírili. Vtedy to bola napríklad „Krásna, krásna, prekrásna Amerika – v Amerike tam je blaze, tancujú po podlahe.“ Nám teraz z autorádia na ďalšiu cestu po štátoch hrá iná česká pesnička a my vyrážame v ústrety novým zážitkom. V Texase človek nikdy nevie, čo ho za ďalším obzorom čaká.