Tak ako by mal každý dospelý moslim aspoň raz za život vykonať púť do Mekky k Čiernemu kameňu, tak americkí farmári v historických časoch považovali za svoju povinnosť aspoň raz v živote navštíviť Washington a tam – v Bielom dome – podať ruku prezidentovi, aby mu vyjadrili súhlas s jeho politikou. Píše portál Idnes.cz
Tento zvyk sa počas éry Abrahama Lincolna natoľko rozšíril, že keby mal úbohý prezident všetkým farmárom osobne podať ruku, nezostal by mu žiaden čas na riadenie tej politiky, s ktorou tí farmári súhlasili. Keďže však farmári poznali Abrahama Lincolna iba z nekvalitných litografií, vláda najala muža – prezidentovho dvojníka – ktorý mal jedinú úlohu: mlčky podávať ruky prichádzajúcim farmárom.
Zaskakujúceho dubléra mal aj zakladateľ moderného etiópskeho štátu, cisár Menelik II. Dvojník udeľoval audiencie a prijímal návštevy aj potom, čo cisár v roku 1907 prišiel o reč, ba dokonca aj po cisárovej smrti na jeseň roku 1911. Vďaka tomu sa etiópskemu dvoru darilo tajiť cisárovu smrť pred svetom ešte celé dva roky.
Ak chceš patriť do elitného klubu zaslúžilých svetových diktátorov, potom sa bez špekulácií a fám o tom, že za ťa zaskakujú dvojníci, jednoducho nezaobídeš. Preto sa rôzne historky o dvojníkoch šírili aj okolo rumunského vládcu Nicolae Ceaușesca.
„Že je mŕtvy? Na smiech! Mám dôkazy, že si z celého sveta vystrelil,“ chvastal sa na jar 1990 pred novinármi údajný bývalý major rumunskej tajnej polície Securitate. Okrem pikantných detailov zo života popraveného diktátora opisoval, prečo neverí videu z popravy Ceaușescovcov.
Už od konca sedemdesiatych rokov vraj Securitate mala pripravený plán na deň „X“, ako sa prezýval deň konca Ceaușescovho režimu. „Viem a prisahám na smrť svojej matky, že v hermeticky uzavretých kasárňach severne od Bukurešti bolo ukrytých päť Ceaușescových dvojníkov,“ dušoval sa nemenovaný major.
„Agenti Securitate priviedli týchto dvojníkov pri raziách z provincií a francúzski maskéri zmenili ich výzor tak, aby všetci vyzerali rovnako. Bol v tom však háčik – štyria z nich hovorili dialektom južnej provincie, a napriek niekoľkomesačnému hlasovému tréningu sa ho nepodarilo odstrániť. Piaty dvojník hovoril rovnako ako Ceaușescu, ale bol mu najmenej podobný. Ceaușescu preto nechal privolať amerického plastického chirurga, ktorý dvojníka s ideálnym hlasom preoperoval.“
Súčasťou plánu „X“ mal byť údajne aj rozkaz evakuovať Ceaușesca do bunkra v horách, zatiaľ čo jeho rolu na verejnosti mal prevziať dvojník. „Osobne verím, že prezident bol už pred vypuknutím nepokojov zastupovaný dvojníkom,“ tvrdil údajný bývalý agent. Žiadna z analýz Ceaușescovho správania a reči počas jeho posledného vystúpenia na balkóne v Bukurešti v decembri 1989 však tieto špekulácie nepotvrdila.
Vierohodnejšie pôsobili svedectvá o dvojníkoch Saddáma Husajna. Tých vraj začal využívať zrejme od roku 1984 po neúspešnom atentáte. V deväťdesiatych rokoch mal Husajn podľa všetkého troch dvojníkov. Odborníci sa zhodli, že od roku 1998 sa skutočný Saddám na verejnosti objavoval už len veľmi zriedkavo.
A čo Putin?
K profesii dvojníka Saddámovho staršieho syna Udaja sa v roku 1991 prihlásil iracký dezertér Latif Jahjá. Hneď ako požiadal o azyl v Rakúsku, zveril sa s príbehom, že sa stal dvojníkom diktátorovho syna v roku 1987, keď mal dvadsaťtri rokov. Jahjá vypovedal, že s Udajom Husajnom bol v mladosti spolužiak a už v škole si mnohí všímali ich podobu. O povolanie dvojníka nemal záujem, no nakoniec súhlasil po nátlaku a pobyte na samotke. „Netýrali ma fyzicky, ale psychicky. Po siedmich dňoch som súhlasil,“ povedal Jahjá pre Los Angeles Times.
Počas šesťmesačného tréningu sa učil račkovať ako Udaj, denne šestnásť hodín sledoval videá, kde Udaj chodí, tancuje, šoféruje, pije a zapaľuje si cigarety. Udaj pôsobil veľmi arogantne, a tak sa aj jeho dvojník musel naučiť správať sa drzo a urážať podriadených. „Upravili mi aj medzeru medzi zubami. A keďže Udaj bol vyšší, musel som nosiť topánky s vysokou podrážkou,“ vypovedal Jahjá, ktorý podľa vlastných slov ušiel do Európy cez Kurdistan. V roku 1995 prežil atentát v Rakúsku, následne sa pod ochranou presťahoval do Londýna a dnes žije v Nemecku.
Dohady o dvojníkoch Vladimira Putina sa stali večnou témou najmä po začiatku ruskej agresie na Ukrajine. Podozrivé boli najmä Putinove výlety v decembri 2022 na Krymský most a nočná návšteva okupovaného Mariupolu v marci 2023, vzhľadom na to, ako panicky sa počas covidu obával o svoje zdravie. Najmä v Mariupole pôsobil muž vystupujúci ako Putin trochu pokrčene a opuchnuto.
Poradca ukrajinského ministerstva vnútra Anton Geraščenko na to reagoval zverejnením série porovnávacích fotografií Vladimira Putina, na ktorých mal ruský prezident výrazne odlišný profil či tvar brady. „Ktorý z nich si myslíte, že je ten pravý?“ pýtal sa ironicky. Agentúra Reuters však overila, že snímky neboli vyhotovené v niekoľkodňovom odstupe, ako to ukrajinský poradca prezentoval. Keď však zábery z Mariupolu analyzovali japonskí experti na obrazové rozpoznávanie, odhadli pravdepodobnosť zhody s pravým Putinom len na štyridsať percent.
O dvojníkoch Adolfa Hitlera sa špekulovalo minimálne od roku 1936, keď sa medzi obyvateľmi Berchtesgadenu rozšírila zvesť, že Hitler sedí na terase svojej rezidencie a zároveň sa zúčastnil otvorenia diaľnice z Mníchova do Reichenhallu. Hlavná vlna špekulácií však prišla až po vojne. O tom, že Hitler vo svojom bunkri nespáchal samovraždu, bol totiž presvedčený najmä Stalin.
Dokumenty z ruského archívu, ktoré boli odtajnené v deväťdesiatych rokoch, obsahovali aj výsluchy Hitlerovho osobného pilota a jeho zástupcu, ktorých Rusi na sklonku vojny zadržali pri úteku. Zo rozporov v ich výpovediach Stalin usudzoval, že nájdené Hitlerovo telo patrilo dvojníkovi. O rok neskôr preto agenti sovietskej tajnej služby NKVD oboch Hitlerových pilotov previezli späť do Berlína k Hitlerovmu bunkru a vypočúvali ich znova. Stalo sa tak napriek tomu, že šéf NKVD Lavrentij Berija už od mája 1945 presviedčal nedôverčivého Stalina, že Hitler je bez pochýb mŕtvy.
Aby bol Stalin spokojný, výsledok dodatočného vyšetrovania Hitlerovej smrti z roku 1946 vyšiel kompromisne: že Berija v máji 1945 nemal presné a úplné informácie, a že nie je možné so stopercentnou istotou povedať, že sa Hitler skutočne zastrelil.
Výroba kiahní
Prečo bol Stalin posadnutý myšlienkou, že namiesto Hitlera zomrel jeho dvojník? Možno aj preto, že sám čelil podozreniam, že za neho vystupujú náhradníci – takže veľmi dobre vedel, ako to medzi diktátormi chodí. Uvádza sa, že mal vo svojej ére naraz štyroch dublérov, čo vyplýva zo svedectva pamätníka menom Felix Dadajev. Ten sa v roku 2008 prihlásil s tvrdením, že bol jedným z nich, a zároveň požiadal Kremeľ o súhlas so spísaním pamätí o svojich zážitkoch z čias, keď pôsobil ako Stalinov dvojník. A súhlas od kancelárie Vladimira Putina skutočne dostal!
Felix Dadajev – tanečník, žonglér a kúzelník – začiatkom štyridsiatych rokov cestoval po vojenských posádkach s umeleckým súborom, ktorý zabával vojakov. Po napadnutí Sovietskeho zväzu nemeckou armádou sa aj umelci museli chopiť zbraní, a tak bol Dadajev zaradený k prieskumníkom. V roku 1942 bol ťažko zranený. „V nemocnici ma vyhlásili za mŕtveho a rodine poslali úmrtný list. Medzitým ma kontaktovali agenti NKVD, ktorí mi oznámili, že po zotavení dostanem špeciálnu bojovú úlohu. Zaujala ich moja podoba so Stalinom,“ spomínal na rolu, ktorú prijal v roku 1943.
Isto ti teraz nejde na rozum, koľko rokov mal dvojník Stalina v roku 2008? Odpoveď znie: mal 85 rokov, a to preto, že začal zastupovať šesťdesiatročného Stalina, keď mal iba dvadsať rokov. Vraj to nebol problém.
„V tých časoch neexistovali plastickí chirurgovia, ale stačila maskérka,“ popisuje Felix Dadajev. „Nemala čas ma líčiť každý deň, tak som sa naučil robiť make-up sám. Jazvy po kiahňach, ktoré mal Stalin na tvári, som si vytváral pomocou hnedého krémového líčidla, potom som vzal železný kartáč a silno ním zatlačil farbu do tváre. Po zaschnutí make-upu som si tvár prepúdroval. Takto chodíte nalíčený celý deň a večer to zmyjete. Jediný zádrhel bol v tom, že som bol chudší, takže som musel pribrať asi jedenásť kilogramov. A nechali mi zožltnúť chrup. Stalin bol fajčiar, ja nie.“
Dadajev tvrdil, že spočiatku dostával jednoduchšie úlohy – nastúpiť a vystúpiť z auta alebo do lietadla, aby odvrátil pozornosť od skutočnej Stalinovej trasy. Poslúžil tak aj pri kamufláži, aby Stalin mohol bezpečne odletieť na schôdzku lídrov do Teheránu. Taktiež mu zverili účasť na recepciách zahraničných delegácií, pri prievodoch na Červenom námestí aj vystupovanie vo filmových spravodajoch. O jeho roli vedel len úzky okruh zasvätených.
Chýba mu prst!
Opakujúce sa špekulácie o dvojníkoch politikov v tebe zrejme vyvolávajú pocit pochybností, či vôbec existuje nejaká pravda. Našťastie poznáme príbeh, o ktorom nemožno pochybovať. Je zábavný a napínavý.
Keď sa plánovala invázia v Normandii na jar 1944, Spojenci vytvorili mystifikačnú kampaň, ktorého cieľom bolo zmiasť Nemcov, pokiaľ ide o termín a miesto vylodenia. Mozgom klamnej operácie bol britský špecialista na dezinformácie Dudley Clark. Ten si v januári 1944 pri sledovaní filmu Päť hrobov v Káhire všimol herca Milese Mandera, ktorý bol nápadne podobný jednému z veliteľov spojeneckých síl, britskému poľnému maršálovi Bernardovi Montgomerymu. V hlave šéfa dezinformačných operácií uzrel rafinovaný plán: keby sa Montgomeryho dvojník krátko pred inváziou objavil napríklad v Stredomorí, mohlo by to oklamať nepriateľa, aby si Nemci mysleli, že hlavný nápor príde odtiaľ. Prinajmenšom by to signalizovalo, že invázia počas Montgomeryho neprítomnosti v Anglicku je nemožná.
Plán rýchlo narazil. Vyšlo najavo, že vybraný herec je oveľa vyšší než Montgomery, takže ako dvojník nebol použiteľný. Akcia šla k ladu, ale zasiahla ju náhoda. V máji 1944 si jeden z agentov britskej spravodajskej služby všimol v novinách fotku poručíka britskej armády menom Clifton James, ktorý bol vyfotený pri estráde v prevleku za maršála Montgomeryho. Tá podoba bola fascinujúca.
Poručík Clifton James bol radový vojak, ktorý okrem svojej armádnej práce robil aj ochotníka. Agenti tajnej služby ho pod krycou legendou urýchlene kontaktovali. A keď podpísal mlčanlivosť, na tajnej schôdzke mu oznámili: „Bol si vybraný, že pred dňom D budeš hrať dvojníka maršála Montgomeryho.“
Zaskočený Clifton James po rokoch spomínal, že sa mu v tej chvíli zamotala hlava a bolo mu slabo. Na životnú rolu po krátkom váhaní súhlasil.
Do invázie zostávalo len pár týždňov, takže poručíka Jamese čakal bleskový dvojnícky rýchlokurz. Hneď ho posadili do lietadla, aby sa overilo, či netrpí nevoľnosťou, pretože v mystifikačnej akcii sa počítalo s niekoľkými leteckými presunmi. James pri skúšobnom lete obstál. Viac ho zaskočilo, keď mu zakázali piť alkohol a fajčiť, pretože maršál Montgomery bol abstinent.
Pri výcviku sa myslelo na najmenšie detaily. Dvojník si napríklad musel zapamätať, že Montgomery v aute sedáva na ľavej strane zadného sedadla. Čas sa neúprosne krátil, a tak sa na záverečnej skúške maršálskej uniformy 26. mája 1944 dvojník dozvedel, že ešte toho večera poletí na Gibraltár v rámci prvej fázy klamnej misie.
V tom okamihu si jeden z agentov všimol kritického detailu – dvojník mal amputovaný prostredník, o ktorý prišiel v prvej svetovej vojne. Narychlo mu vytvorili protézu obviazanú náplasťou, ktorá mala vzbudzovať dojem, že maršál Montgomery sa čerstvo porezal, ale celý mystifikačný tím bol poriadne nervózny: Neprehliadli sme ešte niečo ďalšie, čo by celú akciu prezradilo?
Nervy cvičili aj s dvojníkom. „Cítil som sa nepokojný ako pri divadelnej premiére, keď každý herec premýšľa, či predstavenie bude hit, alebo prepadák,“ popísal svoje pocity s odstupom rokov. To už ho viezli na vojenské letisko, kde v noci nastúpil do maršálovho lietadla.
Za svitania 27. mája 1944 sa lietadlo objavilo nad Gibraltárom, kde hodinu krúžilo nad letiskom. Zámerne. O neďalekej pozorovateľni sa vedelo, že spolupracuje s Nemcami, takže cieľom bolo, aby lietadlo neuniklo pozornosti. Dvojník potom na pristávacej ploche vykonal prehliadku a stretol sa s guvernérom Gibraltáru, aby sa spolu naraňajkovali.
Kamufláž bola premyslená do takých detailov, ako že dvojník po raňajkách „náhodne“ stratí na chodbe ubytovne vreckovku s vyšívanými iniciálami maršála Montgomeryho – pre prípad, že ju niekto z čašníkov nájde a ukradne ako trofej, ktorú by sa nepochybne pochválil v bare svojim známym. Na Gibraltáre pracovali stovky španielskych občanov, z ktorých mnohých britská rozviedka podozrievala zo spolupráce s Nemcami. Plán počítal s tým, že niekto z nich určite Montgomeryho návštevu napráši – čo sa potvrdilo.
Po tejto „inšpekčnej“ návšteve dvojník opäť nastúpil do lietadla a pokračoval do Alžíru, kde naňho čakali ďalšie stovky francúzskych a arabských hostiteľov – všetci dychtiví osobne vidieť slávneho Montgomeryho! Privítanie, prehliadka, prejazd mestom za sprievodu amerických vojenských policajtov do sídla britského generála. Tam agenti zaviedli dvojníka do izolovanej miestnosti, vysliekli ho z Montgomeryho uniformy a odobrali mu falošný prst. Stal sa opäť poručíkom Cliftonom Jamesom.
„Padla na mňa zvláštna depresia. Pred necelou hodinou som hral najvyššieho britského veliteľa, teraz show skončila,“ opisoval svoje pocity po rokoch. „Bola to úspešná show? Na pódiu to poznáte podľa potlesku, ale tu nebol žiadny potlesk ani recenzie.“
Agenti tajnej služby mu za zvládnutú rolu poďakovali. Dozvedel sa, že v Alžíri zostane v úkryte do tmy, kedy ho tajne prepravia do Káhiry. Tam bude niekoľko ďalších týždňov, až do začiatku Dňa D. Nakoniec to trvalo len niečo cez týždeň. Spojenecká invázia do Normandie začala už 6. júna a nasledujúci deň mohol dvojník nastúpiť do lietadla, ktoré ho dopravilo na sever Anglicka k jeho pôvodnej jednotke.
Ako sa mám uživiť? Príbeh zverejnil londýnsky denník Daily Express v októbri 1945, no vyvolal len minimálny ohlas. Väčšina ľudí už nechcela vojnu pripomínať. Poručík James bol v júni 1946 demobilizovaný a vrátil sa ako veterán do rodnej Austrálie. O rok neskôr napísali jedny miestne austrálske noviny, že Clifton James požiadal o podporu v nezamestnanosti.
Snažil sa uplatniť ako divadelný herec, ale príliš sa mu nedarilo. „Producenti ma síce zdravili, plácali po pleci, ale nikto nenavrhol ponuku na prácu,“ opisoval. Problém bol zrejmý: divadelní producenti cítili, že Clifton James je u divákov zaškatulkovaný ako Montgomeryho dvojník, takže by mu iné role neuverili.
James čoskoro rezignoval a začal vystupovať na estrádach ako Montgomeryho dvojník. „Viem, je to lacné, ale musím nejak uživiť seba, manželku a našich dvoch školákov,“ priznal sa v roku 1947.
Až v roku 1954 získal súhlas armády na publikovanie svojej spomienkovej knižky, v ktorej popísal, ako sa stal dvojníkom a čo všetko pri tom zažil. O štyri roky neskôr sa príbehu chytil Hollywood, avšak filmová adaptácia príbeh trochu prehnala a vymyslela zápletku, že domnelého maršála Montgomeryho chceli počas misie na Gibraltári a v Alžíri zavraždiť nemeckí nepriatelia, takže dvojníkovi šlo o život.