Väzenský experiment, ktorý sa odohral na Stanfordovej univerzite v roku 1971, sa stal jedným z najkontroverznejších a najdiskutovanejších psychologických výskumov v histórii. Zimbardov experiment mal za cieľ ukázať, ako sa ľudia menia v závislosti od sociálnych rolí, no jeho výsledky sa rýchlo stali symbolom toho, ako moc a autorita môžu pokriviť správanie. Avšak nový výskum odhaľuje, že experiment nebol taký nevinne navrhnutý, ako sa pôvodne tvrdilo, a mnohé tvrdenia, ktoré sa z neho stali populárnymi, boli značne skreslené.
Realita za legendou
Stanfordský väzenský experiment z roku 1971, vedený psychológom Philipom Zimbardom, sa rýchlo stal jedným z najznámejších výskumov v oblasti psychológie. 24 dobrovoľníkov bolo náhodne rozdelených do dvoch skupín – väzňov a strážcov – a umiestnených do simulovaného väzenia v podzemí Stanfordovej univerzity. Experiment mal preukázať, ako sa ľudia prispôsobujú svojim roliam a ako situácia môže ovplyvniť ich správanie.
Zimbardo a jeho tím očakávali, že experiment potrvá dva týždne, ale rýchlo sa začal vymykať spod kontroly. Strážcovia sa začali správať extrémne násilne a zneužívali väzňov, ktorí boli psychologicky týraní. V priebehu šiestich dní experiment skončil, pretože sa objavili vážne obavy o duševné zdravie účastníkov. Zimbardo vo svojej analýze argumentoval, že negatívne správanie účastníkov ukazuje, ako ľudia pod vplyvom autority môžu rýchlo zmeniť svoje správanie.
Nový pohľad na experiment: Bol to podvod?
Všetky tieto dramatické závery o zlej povahe ľudskej prirodzenosti boli široko publikované a často zjednodušené, pričom Zimbardova verzia udalostí sa stala základom populárnej diskusie o tom, ako ľudia reagujú na moc a autoritu. No nový výskum, ktorý publikoval francúzsky historik vedy Thibault Le Texier, odhaľuje oveľa komplexnejší príbeh.
Le Texier v knihe Investigation of the Stanford Prison Experiment: History of a Lie (2018) tvrdí, že Zimbardove tvrdenia boli výrazne skreslené. Podľa neho strážcovia neboli len povzbudzovaní k agresii, ale boli priamo vyškolení, aby sa správali dehumanizujúco voči väzňom. Tieto nové zistenia, založené na nepublikovaných videách, rozhovoroch s účastníkmi a archívnych dokumentoch, odhaľujú, že experiment bol menej o zlyhaní ľudskej prirodzenosti a viac o manipulácii s účastníkmi, ktorá viedla k takýmto brutálnym výsledkom.
Skutočné správanie a manipulácia
Zimbardo a jeho tím, ktorí mali organizovať experiment, začali posilňovať správanie strážcov a vyžadovali od nich vykonávanie dehumanizujúcich činov. Títo strážcovia boli cvičení v spôsobe, ako vyvolať agresiu a znevažovať väzňov, zatiaľ čo väzni, ktorí sa pripravovali na relaxované prostredie, boli šokovaní týraním a znevažovaním, ktoré sa stalo súčasťou experimentu.
Nie všetci strážcovia sa však správali rovnako. Niektorí prejavovali súcit a pomáhali väzňom, iní sa pokúšali protestovať proti násiliu. Na druhej strane, väzni sa správali rôzne – niektorí sa podriadili, iní vzdorovali, dokonca jeden z nich usporiadal hladovku, aby bojoval proti podmienkam. Tento rozpor medzi účastníkmi ukazuje, že experiment bol nezvládnutý a že neexistoval jediný spôsob, ako sa účastníci správali podľa svojej roly.
Klamstvo, ktoré sa stalo legendou
Jedným z najdôležitejších odhalení Le Texiera je, že experiment skončil nie len kvôli duševnému zdraviu účastníkov, ale aj kvôli odporu zo strany právnikov a iných odborníkov, ktorí začali spochybňovať etickosť experimentu. Zimbardo sa nikdy nezmienil o týchto faktoroch a pokračoval vo verejnej propagácii svojho výskumu ako nevyhnutného nástroja na pochopenie zneužívania moci.
Tento experiment, ktorý získal obrovskú popularitu v médiách, sa tak stal nielen predĺžením Zimbardovho kariéry, ale aj významným nástrojom na propagovanie jeho teórií o tom, že prostredie má veľký vplyv na správanie jednotlivca. Zimbardo sa zameral na to, aby vytvoril morálny príbeh o tom, ako môže byť dobrý človek v nesprávnej situácii ľahko zneužitý mocou.
Prečo experiment stále fascinuje
Aj keď nový pohľad na Stanfordský väzenský experiment odhaľuje závažné nedostatky v metodológii a etických otázkach, jeho popularita a vplyv na verejnosť pretrvávajú. Ako ukazuje Le Texier, Zimbardov príbeh stále zapadá do našich predstáv o tom, ako môže byť človek zmanipulovaný v nebezpečných situáciách.
Napriek tomu, že pravda je oveľa zložitejšia, Stanfordský väzenský experiment pretrváva ako symbol toho, aký vplyv môže mať moc na ľudské správanie, a to aj napriek tomu, že jeho skutočné výsledky sa od pôvodného príbehu veľmi líšia.