Na poli v iránskom Kurdistane stojí počas ostrého letného slnka desať mužov s páskou cez oči. Jedenásty je zranený a leží na nosidlách. Všetci vedia, že o chvíľu zomrú. Mlčia. Na otázku, či majú nejaké posledné slová, nikto z nich neodpovie. Absolútne ticho prerezáva len plač odsúdeného predajcu sendvičov Essy Privaliho, ktorý je taký vydesený, že ho musia podopierať, píše portál iDnes.cz.
Poprava
Oproti nim kľačia maskovaní muži so zbraňami. „Strieľajte!“ rozkáže veliteľ čaty. Odsúdení jeden po druhom padajú a do vzduchu sa zvíri oblak prachu. Je 27. august 1979 a všetku moc v Iráne už pár mesiacov drží teokratický režim, ktorý po masových protestoch zvrhol neobľúbeného šáha Mohammada Rezu Pahlavího.
Na čele štátu ho nahradil ajatolláh Rúholláh Chomejní, ktorý spustí masakre. Guľku dostane každý, často len domnelý, nepriateľ islamskej revolúcie. Súdne procesy sú fraška a počty obetí sa pohybujú podľa odhadov okolo niekoľko tisíc. Medzi nimi je aj skupina Kurdov na letisku v Sanandadži. Ešte než všetci v ten augustový deň dopadnú k zemi, zveční ich fotograf najstarších iránskych novín Ettela’at. A vytvorí tak jednu z najznámejších fotografií v dejinách Iránu.
Pôjde aj o najznámejšiu fotografiu jeho kariéry, už na jar 1980 ju ocenia porotcovia prestížnej Pulitzerovej ceny. Musí ale ubehnúť 26 rokov, než sa k nej môže prihlásiť. Volá sa Džanagír Razmí a že práve on je tým, kto vtedy dokumentoval masovú popravu, prezradil v roku 2006 americkému denníku The Wall Street Journal.
Jeho šéfovia ho na sever vyslali spolu s ostrieľaným reportérom Chalilom Bahramím. V unáhlenej porevolučnej ére tam totiž Chomejní prevelil tisícky vojakov s úlohou zabrániť kurdským snahám o autonómiu. Nový náboženský vodca vtedy tiež predniesol prejav, ktorému sa začalo hovoriť „fatva džihádu“, a ktorý predznamenal teror, ktorý sa rozlial po krajine.
„Tí, ktorí sú s ním, sú nemilosrdní voči neveriacim, milosrdní medzi sebou. Títo rozvracači sú neveriaci. Sú medzi neveriacimi v Kurdistane a na ďalších miestach. Vláda s nimi musí zaobchádzať tvrdo, armáda s nimi musí zaobchádzať tvrdo. Chceme splniť Boží príkaz a splníme ho,“ prehlásil ajatolláh. Okrem jedenástky z letiska vojaci ešte predtým zabili jedenásť ľudí v susednej provincii Kermánšáh a deň po Sanandadži aj dvadsať ľudí v neďalekom Saqqueze.
Ako prebiehal „súd“ s odsúdenými z letiska, Bahramí spolu s Razmím opisujú takto: Sudca Sadeh Chalchalí si v improvizovanej súdnej sieni vyzliekol turban aj topánky, nohy si vyložil na stoličku. Na obvinených upieral zrak cez tučné okuliare a pýtal sa ich na mená. Úradníci oznamovali zločiny, ktorých sa vraj prítomní dopustili. Napríklad pašovanie zbraní, podnecovanie nepokojov, vraždy. Dotyční to odmietli. O ich vine nesvedčia žiadne dôkazy, všetko sú len domnienky. Po polhodine sudca rozhodol, že týchto jedenásť mužov je „skazených na Zemi.“ Pod tradičný, ale nejasne definovaný verdikt islamského práva, ktorý zvyčajne znamená trest smrti, sa vojde množstvo prehreškov.
Keď plačúcich mužov so zaviazanými očami vedú na popravisko, Razmí začína fotiť. Na prítomných vojakov nedbá. „Bol som úplne slobodný,“ hovorí. Syn ženy v domácnosti a vojenského referenta bol odmalička najšťastnejší v temnej komore, kam sa rád zašil aj počas vojny, a svoj prvý fotoaparát si zohnal už v dvanástich rokoch. Chomejního fotil doma v Qomu tak často, že sa s vtedajším imámom začal zdraviť podávaním ruky. Fotenie popravy mu navyše dovolil sudca. „Myslel som len na rýchlosť a uhol,“ spomína Razmí.
Muž na jeho fotografii vpravo ešte stojí, jeho popravca totiž nevystrelil v rovnakú chvíľu ako ostatní. Zamestnanec mestskej správy zdravotníctva Naser Salímí sa pri tom drží za srdce. Počas pouličnej bitky si zranil ruku, čo podľa vtedajších správ tlače viedlo k jeho odsúdeniu. Keď „hlavná časť“ popravy skončí, vojaci zistia, že niektorí väzni stále žijú. Od muža na nosidlách vľavo tak postupne každému z nich pre istotu strelia guľku do hlavy.
Senzácia, sláva, výsluch a pomsta
Zo záberov popravy sa pre mladú teokraciu čoskoro stane obrovská nepríjemnosť. A mladý fotograf – vtedy mal 32 rokov – v tom bude vlastne nevinne. Jeho jedinou starosťou bolo dopraviť fotografie a článok do redakcie v Teheráne. Dnes je to otázka pár sekúnd, vtedy to bol celý proces. Razmí navyše ešte v Kurdistane zostával, všetku svoju prácu preto zveril do rúk stevardov jediného letu zo Sanandadža do hlavného mesta.
Obálku na letisku vyzdvihol kuriér a doručil ju fotografovým kolegom. Až tí zo siedmich desiatok negatívov vybrali snímku, ktorá pôjde do novín. Bola to tá, na ktorej ešte k zemi nepadli všetci zastrelení. „Myslím si, že som ešte nikdy nevidel fotografiu tak dojemnú, ako je táto. Je to snímka medzi životom a smrťou,“ opísal neskôr Sadžíd Ritzvi z agentúry United Press International (UPI).
Titulok utorkového vydania hlásil: „Štyridsať ľudí popravených v Sanandadži, Marivane a Saqqeze.“ Razmího fotografia pod ním vyvolala senzáciu, pretože zhrnula mesiace „práce“ režimu. „Vzhľadom k vtedajšej politickej atmosfére som vedel, že mi to prejde,“ spomína vtedajší šéfredaktor Mohammed Hejdari s tým, že krajina bola ohľadom vraždenia Kurdov rozpoltená a kvôli nastupujúcej cenzúre priamo nahnevaná. Bola totiž ešte tvrdšia než za šáha.
Počas dňa sa snímka objavila vo všetkých novinových stánkoch v Iráne – okrem Kurdistanu, do ktorého vydania sa dalo niečo menej výbušného – a vyvolala enormný záujem občanov. Jedna vec ale chýbala. Razmího nadriadení usúdili, že bude bezpečnejšie, keď ho pod fotografiou nespomenú. „Bol som si vedomý, že pokiaľ uverejním jeho meno, bude v nebezpečenstve. Chcel som Razmího ochrániť,“ hovorí Hejdari.
A pretože meno fotografa chýbalo, k autorstvu sa počas nasledujúcich rokoch začali hlásiť mnohí. Aby chaosu nebolo málo, veľakrát aj médiá z nevedomosti pripísali autorstvo iným iránskym fotografom. Sám Razmí ale celé roky mlčal a užieral sa utrpenou krivdou. „Malo tam byť moje meno,“ myslí si, ale už po návrate do Teheránu postup svojich šéfov chápal. Starostliví čitatelia si mohli domyslieť, kto posledné chvíle v živote jedenástich mužov fotil. Noviny Ettela’at sa totiž v tých dňoch netajili informáciou, koho do nepokojného regiónu poslali.
Vďaka Razmímu sa čoskoro vypredané a svetové tlačové agentúry preťahujú o to, ktorá sa k senzácii dňa dostane ako prvá. Vyhrala práve UPI, ktorá potom snímok poslala Pulitzerovej komisii. Tá cenu udelí „nemenovanému fotografovi z United Press International“. Ešte pred koncom augusta fotografiu zverejní The New York Times, The Washington Post, Der Tagesspiegel alebo The Daily Telegraph. Kredit väčšinou „zhrabne“ UPI. A ani tá nevedela, komu presne by mala gratulovať.
Šéfredaktor mal problémy
V tej dobe už noviny vychádzajúce od roku 1920 vlastní štát. A o nebývalej pocte pre talentovaného zamestnanca neprekvapivo informovať nechce. Sám Razmí ani nemá odvahu oslavovať. Hejdariho pocit, že mu odvážna titulka prejde, sa totiž nepotvrdil. Nielenže redakcia prišla o svoju nezávislosť, ale už deň po poprave za novinármi prišlo niekoľko ozbrojených agentov Revolučných gárd. Žiadali negatív fotografie. Hejdari na seba vzal všetku zodpovednosť a pohrozil, že jeho zatknutie „prekoná dopady tejto fotografie“.
Na chvíľu to pomohlo, sudca Chalchálí ale snímok označil za podvod a nariadil, aby Hejdariho zatkli. Ten agentom tie negatívy ukázal výmenou za to, že ich nezoberú. „Boli ohromení“, tvrdí. Razmí po návrate z Kurdistanu svoje dielo vyniesol z redakcie a starostlivo ho ukryl u seba doma. Výsluchu v neslávne známej väznici Evín ale neunikol. Vraj sa to zaobišlo bez mučenia.
Po iránsko-irackej vojne, v ktorej ohluchol na pravé ucho, si Razmí povedal, že už toho vzrušenia bolo dosť, a otvoril si ateliér. Fotil portréty, nevesty so ženíchmi. Každé leto sa ale zatváral do izby a prezeral si snímky zavraždených Kurdov, vo svojom obchode tiež vyvesil kurdskú šatku. Na Sanandadž vraj často myslel. To mu, samozrejme, na konci 90. rokov nezabránilo v tom, aby svoje služby ponúkol prezidentskej kancelárii.
Ako by to vyzeralo, keby sa verejnosť dozvedela, že vládny fotograf kedysi zdokumentoval masakre toho režimu? A tak ďalšie roky mlčal. Na fotografii nezarobil ani riál, zatiaľ čo sa o slávu hlásili iní. „Ľudia, ktorí nikdy nepocítili nebezpečenstvo. Bez tejto fotografie by som nebol nič,“ hovorí. Pulitzerovu cenu vrátane odmeny vo výške desaťtisíc dolárov si nakoniec prevzal rok potom, čo ho WSJ vypátral. Stretol sa tiež s príbuznými zastrelených väzňov. „Pozrela som sa na neho a nevedela sa ovládnuť. On bol posledný, kto videl môjho brata,“ opísala jedna z nich.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.