Pätica mužov z britskej expedície Terra Nova sa svojpomocne odfotila v krutej zime priamo na južnom póle. Po Scottovej pravej ruke stojí Edgar Evans, po jeho ľavici sa hrbí Lawrence Oates. Vpravo dole sedí Edward Wilson a vedľa neho Henry Bowers, ktorý jednou rukou ťahá za lanko. To on urobil selfie plné sklamania, píše sa na portáli iDnes.cz.
Britskí polárnici sú na fotografii oblečení v mnohých bavlnených vrstvách, pod ktorými si obliekli vlnené oblečenie, na rukách majú mohutné rukavice. To všetko dopĺňajú neveselé výrazy na tvári. Dôvodom je nórska vlajka za nimi. Viac potupné to už byť nemohlo.
Úplné utrpenie a viac než 1 300 kilometrov totiž skončilo pre britskú výpravu zistením, že sú až tí druhí. Na južný pól Terra Nova prišla 17. januára 1912. „To najhoršie, alebo skoro najhoršie, sa naplnilo,“ napísal si o deň predtým Scott do svojho denníka. V pustej krajine pokrytej snehom a ľadom totiž uvidel mihotajúcu sa červenú vlajku s tmavomodrým krížom. Nepatrila nikomu inému než nórskej výprave Roalda Amundsena, ktorý južný pól dobyl už 14. decembra 1911.
A Scottovi okrem vlajky pripravil aj inú hanbu. „Vážený kapitán Scott, pretože ste pravdepodobne prvý, kto sa do tejto oblasti dostal po nás, požiadam Vás, aby ste tento list láskavo predal nórskemu kráľovi Haakonovi VII. Pokiaľ chcete použiť niektorý z predmetov, ktoré po nás zostali v stane, neváhajte. S láskavým pozdravom Vám prajem bezpečný návrat. Roald Amundsen,“ písalo sa v odkaze.
Nezostávalo im nič iné, len sa zmieriť s porážkou a dostať sa späť do bezpečia. Britskú expedíciu čakala strastiplná cesta späť. „Antarktída je strašné miesto a veľmi ma zarmúca, že sme aj napriek vynaloženému úsiliu nedosiahli prvenstvo,“ napísal si vtedy Scott do denníka. „Teraz nás čaká zúfalá púť domov. Som zvedavý, či ju zvládneme.“
Dúfam, že budem dobrou spomienkou
Návrat expedície vyžadoval veľkú morálnu aj fyzickú silu už od vykročenia z južného pólu. Prvá komplikácia prišla 31. decembra, keď si Evans porezal ruku o sane a rany sa mu zapálili. Vyčerpaný a s početnými omrzlinami zomrel 17. februára.
Na začiatku marca dorazila expedícia k jednému zo stanovísk so zásobami na Rossovom ľadovci. Extrémne mrazy, nedostatok paliva a jedla, a tiež veľká fyzická záťaž, samozrejme, neustávala. Skupina navyše musela spomaliť kvôli Oatsovi, ktorý mal veľké omrzliny na nohách. Oates si bol vedomý svojho handicapu, ktorý sa stal príťažou pre celú skupinu, a rozhodol sa pre gentlemanské riešenie. Dňa 17. marca opustil stan so slovami: „Len idem von a možno tam nejakú dobu pobudnem.“ Odišiel na smrť.
„Snažili sme sa ho zastaviť, ale zároveň sme si uvedomovali, že je hrdinom a pravým britským gentlemanom. Všetci dúfame, že až príde naša chvíľa, budeme schopní čeliť nevyhnutnému v podobnom duchu,“ napísal si Scott do denníka.
Netušil, že si práve predpovedal budúcnosť. V polovici marca zostávalo expedícii do ďalšieho zásobovacieho stanoviska len osemnásť kilometrov. Jej postup ale zastavila divoká víchrica. Na kosť vyhladovaní, premrznutí a dehydrovaní muži sa začali zmierovať so svojím soudom. Záverečné riadky zo Scottovho denníka pochádzajú z 29. marca. Nehybné telá členov výpravy našli pátracie skupiny až v novembri. Britská verejnosť sa o osude národnej výpravy dozvedela vo februári nasledujúceho roka. Zo Scotta sa potom stal národný hrdina.
Záporák Amundsen a hrdina Scott?
Scott v dobe dobývania južného pólu nebol žiadnym zelenáčom. Už predtým si pripísal na Antarktíde úspechy – s expedíciou Discovery preskúmal časť Rossovho mora a objavil Zem kráľa Eduarda VII. A nasledovala ďalšia expedícia, pri ktorej Scott prenikol cez Západné hory až do Viktoriinej krajiny.
Aj v tomto neskutočnom príbehu sa potvrdilo, že dobrodružné srdce túži po najvyšších métach. V prípade Scotta nešlo o nič menšie než o južný pól. Expedícia Terra Nova za ním vyrazila v júni 1910. „Hlavným cieľom tejto expedície je dosiahnuť južný pól a zaistiť Britskému impériu česť tohto úspechu,“ prehlásil vtedy Scott. V Melbourne samozrejme obdržal telegram, ktorý všetko zmenil.
Na scéne sa totiž objavil Nór Roald Amundsen, ktorý do tej doby plánoval dobyť severný pól. Svoje plány ale prehodnotil v septembri 1909, keď si severný pól začali nárokovať Američania Robert Peary a Frederick Cook. Malé veľké tajomstvo, že namiesto severného pólu sa ide dobývať ten južný, si nechal Amundsen až do poslednej chvíle len pre seba.
Dnes je už možné triezvo vyhodnotiť, že Amundsen bol na expedíciu lepšie pripravený, a že mu do kariet tiež zahralo väčšie šťastie v podobe počasia. Nórsky polárnik zvolil pre svoju výpravu kožušiny a tiež ľahké sane, ktoré ťažili výlučne psy, z ktorých niektorí poslúžili aj ako potrava. Scott, naopak, nevhodne zvolil látkové oblečenie a v jeho neprospech zahral aj malý počet psov spolu s neefektívnymi sibírskymi poníkmi, motorové sane a tiež nedostatok potravy. Smola mu na záver priniesla snehovú búrku.
Vtedy ale Amundsenov nesporný úspech zatienila heroická Scottova sláva. Príbeh o britskej expedícii, ktorá na Antarktíde bola vydaná napospas umelo vykonštruovanému závodu a zahynula, urobila z Amundsena tak trochu záporáka, ktorý sa zachoval nešportovo.
Selfie na predaj
Fotografie z nešťastnej expedície Terra Nova dnes nájdeme v Scottovom polárnom výskumnom ústave. Keď pátracie skupiny objavili telá nešťastných polárnikov, našli okrem negatívu aj sadu fotografií z priebehu expedície. Tie stihol ešte v tábore na Evansovom myse vyvolať Frank Debenham, jeden z troch geológov, ktorý sa potom na tragickej ceste na pól kvôli zraneniu kolena nezúčastnil.
Ako ale fotografie vznikli v tak nehostinnom prostredí v dobe, keď boli aparáty do extrémnych podmienok ešte ďalekou budúcnosťou? Hrozilo nebezpečenstvo primrznutia kože ku kovu na fotoaparáte, úroveň osvetlenia bývala zlá, a vytvoriť tak kvalitný snímok nebolo jednoduché.
Tieto problémy vyriešil hlavný fotograf expedície Herbert Ponting. Hoci Terra Nova sa vydala na cestu viac než dvadsať rokov po vynáleze fotografického filmu, dal prednosť ľahkému kompaktnému fotoaparátu a snímkom vytvoreným na sklenené dosky. Vytvoril aj krátke filmové sekvencie na takzvaný kinematograf. Základy práce s fotoaparátom potom predal niektorým členom expedície, na ktorú sa vzhľadom na svoj pokročilý vek sám nevydal.
Odtlačok, vytvorený z originálneho skleneného negatívu, ktorý pomocou automatickej spúšte vykonal Bowers, šiel v roku 2017 do aukcie. Predal sa za 12 500 libier.
Miesta zmierenia
V novembri 1956 vybudovali členovia amerického námorníctva sto metrov od Južného zemského pólu na Antarktíde výskumnú stanicu. Na počesť oboch dejinných udalostí, jednej tragickej a druhej šťastnej, bola pomenovaná ako Amundsen-Scott.
K odhaleniu katastrofy pomohli Scottove denníky. Telá mŕtvych polárnikov sa spolu s nimi našli zamrznuté v stane 12. novembra 1913. Pátracia skupina stan s telami zavalila a nakopila na neho snehovú mohylu. Oatsovo telo sa nikdy nenašlo.
Na svahoch Observation Hill s výhľadom na polostrov Hut Point bol neskôr vztýčený kríž s piatimi menami mŕtvych britských polárnikov a citátom z Tennysonovej Odysey: „Usilovať, hľadať, nachádzať a nevzdávať sa.“
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.