Alex South má 33 rokov a pracovala v niekoľkých mužských väzniciach. Mala len 22 rokov, keď začala pracovať v HMP Whitemoore a spomína si na svoju prvú kontrolu pri vstupe, ktorá zahŕňala röntgen, ručný detektor kovov, čuchacie psy, kamery či kontrolu dokladov, cítila sa úplne vystrašená, píše sa na portáli Daily Mail.
Prvý deň
Prvý deň na pozícii väzenskej dozorkyne musí byť náročný sám o sebe a Alex vôbec netušila, čo má očakávať. „Myslela som si, že uvidím ľudí, ktorí nie sú ako my, a premýšľala som o možnosti násilia,“ hovorí. „Je tu tá inverzná logika – v ľudskej prirodzenosti je utiecť pred nebezpečenstvom, ale ak by sa tu spustil alarm, očakávalo by sa, že budem bežať smerom k nemu. Nie som bojovníčka. Čo keby som zamrzla? Len si pamätám, že som sa cítila veľmi malá a veľmi vystrašená.“
Väzenie pre mužov s vysokým stupňom stráženia v Cambridgeshire sa nachádzalo blízko jej rodinného domu, a bolo ukryté medzi poliami a za múrmi vysokými osem metrov. „Keď som vyrastala, nikdy som nevedela, že tam je. Myslím, že to ešte viac zvýšilo jeho tajomnosť,“ hovorí.
Vo väzení bolo 400 väzňov, pričom väčšina z nich si odpykávala doživotné tresty. Nachádzali sa tam teroristi a vrahovia z gangov. Mal tam byť aj muž, ktorý mal prezývku „Henrich VIII.“, pretože bol známy tým, že zabíjal svoje manželky. Alex sa na túto pozíciu nedostala priamo. Keď zanechala štúdium, pracovala v baroch, kde sa naučila čítať situáciu v miestnosti, zvládať dav a prehovoriť zákazníka, ktorý sa plánoval pobiť. Okrem toho pracovala aj ako dobrovoľníčka pre mladého delikventa. „Znie to idealisticky, ale myslela som si, že práca vo väzení je šanca, ako urobiť niečo skutočne dobré.“
Napísala knihu
V súčasnosti má 33 rokov a za sebou má aj vydanie svojej prvej knihy Za týmito dverami. Je to strhujúci príbeh o väzenskom živote z pohľadu ženy. Kniha sa začína opisom jej prvých rokov v práci, ako si hľadala cestu, budovala vzťahy s väzňami a ako sa učila „väzenskému remeslu“, čo je vlastne šiesty zmysel, že niečo nie je v poriadku. Ale nie je to len o spoznávaní prostredia. Opis totiž pokračuje naozaj hororom v plnej paráde.
Rozpráva o svojom zážitku, ako sa spustil poplach „červeného kódu“, čo znamená veľkú stratu krvi a „modrého kódu“, čo sa vysvetľuje ako problémy s dýchaním. Počas hromadnej bitky schytala ranu, upadla do bezvedomia a následne počas jedného týždňa zabránila trom pokusom o samovraždu.
Napokon ale z väzenia odišla, ale aj napriek tomu je prekvapujúce a obdivuhodné, že vydržala tak dlho. Jej kniha okrem toho podrobne opisuje všetko od zápachu v celách, ktorý pochádzal zo zubnej pasty, lacného dezodorantu, zatuchnutého dymu a nevypratej posteľnej bielizne, až po najobľúbenejší materiál na čítanie – knihy o sebazdokonaľovaní. Opisuje aj televízne programy, ktoré väzni sledovali. Na prvom mieste boli kriminálky a najžiadanejším DVD bola séria fitnes cvičení Insanity.
Vo väzení je viac väzňov ako zamestnancov, preto si poriadok a stabilita vyžadujú najmä dobré vzťahy. Práve to sa páčilo najmä Juhoafričanom, ktorým vo svojom živote chýbali spoľahlivé vzťahy alebo mentori. Jeden z nich jej povedal, že mal 12 rokov, keď ho jeho otec vzal na prvú ozbrojenú lúpež. Dobrá dozorkyňa by teda mohla byť pre nich prvým pozitívnym vzorom.
Počas práce sa jej ale otvorili nové svety. Dozvedala sa o drogových brlohoch, súperení gangov, skrýšach zbraní či zločineckých kódexoch cti. „Ak som očakávala monštruózne postavy, neboli to ľudia, ktorých som videla sedieť v jedálni, hrať stolný tenis, telefonovať, chodiť do posilňovne,“ vyjadrila sa Alex.
Správali sa aj nevhodne
Samozrejme, že sa našli aj muži, ktorých správanie nebolo úplne najvhodnejšie. Počas nočných zmien jeden sexuálny delikvent čakal, kým ostatní zaspali. Vymyslel si zámienku, aby ju mohol zavolať do cely a držal ju v rozhovore. Keď sa však pokúsila odísť, začal sa sebapoškodzovať. Tieto nepríjemné incidenty ale väčšinou potlačili ostatní väzni. „Boli tam starší muži, ktorí mali dcéry. Nedovolili to.“
Pomocou bolo, že väzenie fungovalo v prísnom prostredí. Väčšina zamestnancov mala za sebou desaťročia skúseností. Každý kút vždy prehľadali, skontrolovali a následne ešte trikrát. Každý jeden deň bol na minútu naplánovaný a muži trávili jeho veľkú časť vo vzdelávacích, dielenských alebo spoločných priestoroch. V tejto konkrétnej väznici bola od roku 2015, keď sa následne presunula do väznice Wormwood Scrubs v západnom Londýne.
Bolo to odlišné
Wormwood Scrubs sa odlišoval od jej predošlej pozície. „Bolo tam trikrát viac mužov. Je to viktoriánske, tmavé, zamorené potkanmi. Nebolo dňa, keď som tam pracovala, aby som nevidela potkana – vo vnútri, vonku, ako vám behá po topánkach. Sú všade,“ opísala.
Okrem toho tam panoval aj chaos. Zatiaľ čo vo Whitemoore panovala prísna ochrana, v tomto väzení bolo rušno. Nebolo to až také bezpečné miesto, návštevníci pašovali väzňom telefóny, nože či iné zbrane. Okrem návštevníkov ich pašovali aj bezpilotné lietadlá, ktoré ich doručili priamo do okien. A keďže sa väznica nachádzala na hranici s verejným parkom, balíčky sa často hádzali aj za múry.
Niektoré balíčky boli naozaj dobre zamaskované, napríklad holuby či potkany, ktoré boli zabité, vypitvané, naplnené drogami a znovu zašité. Ale našli sa aj menej závažné prípady, kedy Alex prichytila väzňov, ako si pochutnávali na pár Big Macoch, hranolkách a kuracích nugetkách.
V Scrubs sa napokon museli urobiť aj škrty v rozpočte, prepustených bolo niekoľko zamestnancov, čiže sa ich počet znížil na minimum, a celá väznica fungovala v núdzovom režime. To znamenalo, že väzni boli každý deň, 23 hodín, zatvorení v spoločných celách. „Von sa dostali len na jednu hodinu. Jednu hodinu, aby si vybavili účty, zatelefonovali si, pričom na krídle je len osem telefónov, osprchovali sa, ale nebolo veľa spŕch. Nebol čas na rozhovor, na nadviazanie priateľstva. Čokoľvek sa mohlo stať ohniskom hádky,“ hovorí Alex.
Samozrejme, tento režim viedol k nude, a preto znudení väzni často podpaľovali prestieradlá, len aby prinútili personál odomknúť dvere. Okrem toho sa vo väzení brali aj drogy, ktoré začali brať aj tí, čo ich dovtedy neužívali. Väzenskou drogou je spice, kanabinoid, ktorý sa dodáva s prímesou takmer čohokoľvek. Jeho účinok ale na väzňov bol zničujúci. „Niektorí sa jednoducho sfetovali, niektorí začali byť násilní, u niektorých sa dostavila psychóza. Jeden si myslel, že je citrón, a pokúsil sa olúpať si kožu,“ opisuje.
Najviac srdcervúci bol pre ňu väzeň, ktorého volala Hashem. „Bol taký plný života, taká guľa energie, a za 72 hodín ho droga zmenila na nepoznanie. Hashem si vydlabal matrac a spal v ňom. Cez deň ho nosil ako sendvičovú dosku. Plakal, kričal a jedol vlastné výkaly. Neviem, či sa niekedy zotavil.“
Násilie
Desivé bolo aj násilie, ktoré sa v tomto väzení objavovalo. Po šiestich mesiacoch bola svedkom prvého väčšieho incidentu, počas ktorého sa väzeň rozbehol s úlomkom z rozbitého riadu. Vo väzení Scrubs mali väzni skutočné zbrane, ktoré každý deň obrátili proti sebe samým alebo proti niekomu inému. Z troch pokusov o samovraždu, ktorým zabránila, sa zabil len jeden. „Ďalší väzeň, keď ho zachránili, len povedal, aby sme ho nechali zomrieť. To sa mi často prehrávalo v hlave.“
Bitky či boje boli na dennom poriadku. Raz sa zapojila do masívnej bitky, pričom sa pustila do jedného z väzňov. „Netuším, prečo som sa vrhla na veľkého. Neviem, čo som očakávala, že dosiahnem. Odrazil ma ako nič a ja som ako superhrdinka vstala a skúsila to znovu. Odrazil ma o stenu a ja som odpadla,“ opísala. Keď sa prebrala, videla jedného väzňa, ako ju chránil.
Prácu milovala
„V prvých rokoch som túto prácu veľmi milovala a časť zo mňa sa bála priznať, že už ju nemám rada. Najdesivejšie chvíle neboli desivé ani vtedy, keď sa diali. Máte svoj adrenalín a musíte sa s ním jednoducho vyrovnať. Potom som to už začala cítiť,“ hovorí.
Mimo práce sa z Alex stala hyperaktívnou a ostražitou voči všetkému. Bolo nemožné vypnúť. Paniku v nej vyvolávali hlasné zvuky či zvýšené hlasy. „Po práci mi bolo ťažko hovoriť. Vyčerpala som všetku energiu, ktorú som mala, takže keď som odišla z väzenia, už som nemala nič. Žila som v spoločnom dome neďaleko Scrubs a vedela som, že moji spolubývajúci si museli myslieť, že som hrubá. Prišla som domov a odpovedala som jednoslovne.“
„Nemohla som hovoriť o umení a klebetách, keď sa ľudia hneď vedľa zabíjali! Chcela som sa dostať do svojej izby a nemať vôbec žiadny hluk. Potrebovala som ticho.“
Ešte horšie násilie zažila v roku 2017, keď začala pracovať v HMP Belmarsh v južnom Londýne. Väzni tam boli 23 hodín zavretí a násilie bolo horšie ako v Scrubs. V knihe opísala prípad väzňa Simpsona, ktorého našla, ako sa striekal studenou vodou, jeho koža bola červená a lúpala sa. Iný väzeň mal zohriať totiž vodu v kanvici a poliať ho ňou. Nazývali to ako „kotol.“
V roku 2021 Alex opustila Belmarsh. „Nastúpila som, aby som mohla hovoriť a počúvať, a to už nebolo možné. Vo väzení sú všetci títo ľudia, z ktorých mnohí sa chcú polepšiť, a to by mohla byť taká obrovská príležitosť. Prihlásila som sa, pretože som chcela niečo zmeniť, ale dosiahla som bod, keď som mala pocit, že už nemôžem,“ vyjadrila sa.
Okrem toho napokon začala vzťah a porodila aj svoje prvé dieťa. A je pochopiteľné, že tieto dva svety už viac nemohla spájať. Momentálne je doma so svojím dvojročným dieťaťom. „Byť väzenskou dozorkyňou bola obrovská časť mojej identity a naozaj veľká časť toho, ako som sa vnímala,“ uzatvára.
