Poštou putoval napríklad osemmesačný James Beagle, rodičia Jesse a Mathilda ho odoslali z Glen Este v Ohiu k babičke do Batavie. Nadmieru lacno, poštovné ich stálo iba 15 centov, hoci blog My Heritage dodáva, že synčeka poistili za päťdesiat dolárov, píše portál iDNES.cz.
Vie sa dokonca, že chlapčeka doručoval poštár Vernon O. Lytle. Malý James putoval v poštovej taške len niekoľko málo kilometrov, iné detské zásielky išli oveľa ďalej.
Pošta prepravila celú banku
Všetko začalo v roku 1913, kedy štátna pošta začala doručovanie balíkov ťažších ako 1,8 kilogramu. Nebolo to bez veľkých debát a očakávaní, všetci totiž vedeli, že to bude pre vidiecke regióny veľkou vecou. Miestne doručovateľské spoločnosti sa báli, že kvôli pionierskemu poštovému produktu skrachujú.
Vypočítavo varovali, že novinka izoluje farmárov na ich statkoch, pretože ich častejšie cesty do miest už nebudú potrebné. A že doručovanie balíkov pripraví o prácu obchodných cestujúcich, píše server Indy Star.
Pokrok sa však nedal zastaviť. Prvého januára roku 1913 nastala doba, ktorá zmenila mnoho vecí. Farmári mohli dostávať promptne a za nízku cenu, za pár centov, čokoľvek, čo potrebovali z miest. A ich obyvatelia si, naopak, mohli nechať posielať čerstvé vajcia, maslo a ďalšie veci z fariem. Bol to gigantický úspech.
„Počas prvých šiestich mesiacov ľudia poslali 300 miliónov balíkov,“ vysvetľovala v podcaste magazínu The Smithsonian Nancy Pope kurátorka The Smithsonian´s National Postal Museum.
Nová služba však ihneď inšpirovala zákazníkov, aby testovali jej limity. Vlastne po tom volala, pretože opis jej parametrov bol veľmi voľný. A pretože všeličo záviselo od benevolencie miestnych poštových úradníkov. „Ľudia sa chopili príležitosti a posielali doslova všetko, čo našli,“ opisovala Pope.
A nesmierny repertoár ľudskej predstavivosti nemal hranice. Akýsi plátok poslal konkurenčným novinám balík s vajcami. Adresáti potvrdili zmysel pre humor, keď poštou svojmu rivalovi veľkoryso vrátili späť koláč, ktorý z vajec personál upiekol.
Bola to doba nemysliteľných kúskov. Vôbec najväčšou vecou, ktorú pošta previezla, bola banka. Nie naraz, ako vysvetľuje National Postal Museum, ale tehlu po tehle. Džentlmen WH Coltharp, ktorému finančná inštitúcia zverila úlohu postaviť banku v utahskom Vernale, tam nechal bez okolkov posielať tehly zo skladov Salt Lake Brick Company zabalené v dvadsaťdva kilových balíkoch. Transport bol dlhý cez 200 kilometrov, sporivého manažéra vyšiel štyrikrát lacnejšie ako železničná doprava.
Vtedajšieho najvyššieho šéfa poštového úradu, generála Burlesona, spomínaný kúsok prinútil prijať uznesenie, podľa ktorého môže jeden odosielateľ odbaviť iba zásielky s celkovou hmotnosťou 90 kilogramov, na bankovú zásielku už však pravidlo nedosiahlo. Do Vernalu dorazilo všetkých 40 ton tehál pre Coltharpovu banku.
Len tehlami však nápady klientov pošty nekončili. Zvlášť, keď pošta vychádzala zákazníckemu apetítu v ústrety. Ešte v roku 1913 sa zvýšil limit na hmotnosť jednotlivého balíka z piatich kilogramov na deväť, potom na takmer dvadsaťtri kíl.
Do limitov sa tak pohodlne zmestili aj väčšie deti ako James Beagle.
Detské putovanie
Napríklad dvojročný chlapček putoval v roku 1914 za svojou tetou E. Staleyovou zo Stratfordu v Oklahome do kansaského Wellingtonu. Najprv 40 kilometrov po vidieckych cestách, potom s ním poštári išli vlakom. Na krku mala detská batožina lístoček, že za neho odosielateľka zaplatila osemnásť centov, opisuje s odkazom na The New York Times server History of Yesterday.
Podľa mnohých zdrojov bola najslávnejšou zásielkou štvorročná Charlotte May Pierstorffová. Do poštových regulí sa vošla len tak tak, vážila totiž takmer dvadsaťtri kilogramov. „Jej rodičia nemali na to, aby ju poslali za starými rodičmi vlakom, zaslať ju ako poštový balík si však mohli dovoliť,“ uvádza Pope.
Jedného februárového dňa roku 1914 May rodičia pripevnili na kabátik poštovej známky za 53 centov a dievčatko sa vydalo poštovým vlakom z Grangeville do Lewistonu, prešlo vyše 110 kilometrov, píše server The Vintage News. Jej cesta sa vďaka spisovateľovi Michaelovi O. Tunnellovi dostala do detskej knihy Mailing May.
Tu a tam si príbehy o detských zásielkach našli cestu na novinové stránky, čitateľom prišli roztomilé a žiadny nakoniec nebol zničený tým, že by sa špeciálny „balíček“ stratil, dopĺňa server ThoughtCo.
Úrady sa prirodzene snažili bizarné využívanie novej služby zaraziť a pravidlá definovať jasnejšie. Napríklad v roku 1913 denník The New York Times publikoval odpoveď generálneho šéfa poštového úradu mužovi, ktorý sa pýtal na radu ohľadom doručenia dieťaťa, ktoré sa chystal adoptovať. „Podľa nášho pohľadu bábätká nespadajú do kategórie včiel a chrobákov, čo sú jediné živé veci, ktoré sa dajú prevážať poštou,“ odpovedal vedúci pošty Frank Hitchcock.
Lenže pokusy zasielať ako zásielky aj deti alebo folklórne príbehy o takejto praxi sa ďalej šírili. „Prvé roky služby doručovania veľkých zásielok boli tak trochu zmätok,“ priznáva Nancy Pope. V magazíne History.com dodáva, že sa rôzne poštové úrady držali rôznych parametrov, podľa toho, ako sa u nich pravidlá práve vykladali.
Po medializácii prípadu May Pierstorffovej sa ozvali najvyššie miesta poštového úradu ešte raz. Jeho vedúci Albert S. Burleson zdôraznil, že poštoví úradníci nemajú povolené prijímať ľudí ako zásielky.
Ani to však nestačilo. V júni 1914 sa na poštovú cestu vydal dvojročný syn pani Eularovej, odoslala ho svojmu mužovi. Lenže adresát sa zásielku zdráhal prijať kvôli prebiehajúcemu rozvodu, chlapec teda zostal trčať na vidieckej pošte v La Porte, kým sa ho otec predsa len rozhodol vyzdvihnúť.
Tlač dodávala, že chlapec si doručovanie užil, jeho kuriér totiž cestu absolvoval v automobile. Ďalší záznam má v médiách tradovanom súpise poštového doručovania šesťročná Edna Neffová, ktorá mala z Floridy do Virgínie prejsť celkom cez 1 100 kilometrov.
Za posledné potvrdené doručenie dieťaťa označuje magazín The Smithsonian aj server History of Yesterday trojročné dievčatko Maud Smithsovú. Cestu začala v Morgan County 31. augusta 1915, na sebe mala ružové šaty, prepravnú ceduľku mala našitú na nich, tiež známky za tridsaťtri centov. A na oblečení mala tiež lístoček ohľadom doručenia: Pani Celine Smithsovej.
Išla do Jacksonu v Kentucky za chorou babičkou. Poštový úradník vraj o legálnosti zásielky pochyboval. Keď však už v poštovom vozidle bola, bolo treba ju doručiť, usúdil. Jeho nadriadený dal neskôr jeho prístup prešetriť. „Neviem, či prišiel o miesto, iste však mal čo vysvetľovať,“ dodáva historička Pope.
A dopĺňa, že pokusy o zasielanie detí neustávali ani po Maud. Ešte v júni 1920 poštový úradník John C. Koons v Los Angeles Times vysvetľoval, že jeho úrad musel odmietnuť dve žiadosti o odoslanie detí.
Ľudia, ktorým sa dá veriť
Historici upozorňujú, že akokoľvek groteskné príbehy priťahovali a priťahujú pozornosť, treba dodať, že neboli nijako masovým fenoménom. Samozrejme, slávne historické fotografie detí v poštových vakoch sú štylizované.
Doručovanie detí predstavovalo skôr marginálne prípady, ktoré levitovali okolo nejasne definovaných a vykladaných pravidiel novej služby.
A ktoré boli typické pre zabudnuté vidiecke oblasti. Rozhodne pritom neboli dokladom nekompetentnosti alebo ľahkomyseľnosti poštových pracovníkov. Naopak, sú dôkazom dôvery, ktoré v očiach obyvateľov fariem požívali. Toho, ako veľmi na nich dedinské komunity záviseli.
„Poštoví doručovatelia boli dôveryhodnými úradníkmi. Existujú príbehy o tom, ako doručovali deti, ale aj o tom, ako sa starali o chorých,“ zdôrazňuje historička poštových služieb v Amerike Jenny Lynchová. Dodáva, že aj dnes bývajú v niektorých oblastiach poštári jedinými ľuďmi, ktorí denne navštevujú odľahlé obydlia.
„Doručovatelia boli považovaní za kľúčovú súčasť komunity, za tých, ktorí spájali rodiny a priateľov, medzi ktorými je diaľka, za nositeľov dôležitých správ i tovaru,“ poznamenáva server Snopes. Nakoniec, aj dnes pripadá poštovým doručovateľom významná úloha pri korešpondenčnom hlasovaní.
O dôvere, ktorej sa pošta v Amerike teší, svedčí aj krok klenotníka Harryho Winstona, majiteľa diamantu Hope s váhou 45,52 karátu, dnes má hodnotu 350 miliónov dolárov (viac ako 348 miliónov eur). Keď sa ho pán Winston rozhodol darovať múzeu Smithsonian vo Washingtone, nesiahol po obrnenom vozidle a ochrancami so samopalmi.
Vložil drahocennosť do krabičky a vydal sa na poštu. Za zásielku zaplatil dva a pol dolára, hoci je pravda, že balíček za zhruba 142 dolárov poistil. Nerobil si ťažkú hlavu, drahé kamene už poštou bežne posielal celú svoju obchodnú kariéru. Vždy docestovali, kam mali. A na miesto určenia bezpečne dorazil aj diamant Hope.
Portál iDnes.cz patrí pod vydavateľstvo Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.sk.