Morbídny recept priniesol v roku 1574 Jean de Léry. Ctihodný muž, protestantský pastor, na svoju dobu veľmi scestovaný muž, dostalo sa mu možnosti uvidieť napríklad Brazíliu. Jeho opis kanibalského receptu však pochádza zo západu Európy, z mestečka Sancerre, v ktorom mal spisovateľ tú smolu zdržiavať sa, píše portál iDNES.cz. Mesto, tradičná bašta protestantov, sa totiž ocitlo v obliehaní katolíckymi vojskami.
Smrteľný hlad
Po dvanástich mesiacoch do neho už neprúdili žiadne zásoby. Smrteľný hlad nakoniec obrúsil hrany predsudkom, etickým ohľadom, kultúrnym normám. Obyvatelia sa nakoniec odvážili pustiť do čerstvo zosnulých tiel svojich najbližších, aby sami prežili.
Léryho „Histoire mémorable de la ville de Sancerre“ zachytáva proces úpravy štvrtením, pri ktorom je telo mŕtveho dvojročného dievčatka naporcované a jej lebka očistená a zbavená vlasov. V kotli s vínnym octom, soľou a bylinami sa potom uvarili domäkka všetky časti, od prstov až po nohy.
Léry zachytil aj vzájomné zjednávanie medzi susedmi, ktorí sa snažili vyžiadať si povolenie od tých, s ktorými to vyzeralo bledo, že ich po ich skone budú môcť zjesť ako prví. Léry pred čitateľmi nijako nezakrýva, že ho barbarské momenty nútili k dáveniu, zdôrazňuje, že sám sa na pojedaní blížnych nepodieľal. Na druhej strane však poznamenáva, že dievčatko už bolo mŕtve a nechať jej mäso pokaziť sa, keď mohlo poslúžiť ako životabudič hladom umierajúcim, by nikomu z pozostalých neprospelo.
Temná kapitola z dejín Sancerre nebola jedinou kanibalskou škvrnou, ktorá sa neslávne vyníma v dejinách Európy. Po jedení detí siahli počas hladomoru okolo roku 450 obyvatelia Talianska, vrátili sa k nemu Íri a Angličania pri hladomore medzi rokmi 695 až 700 a v roku 936 potom Škóti.
Špecifickou situáciou bolo obliehanie Paríža v roku 1594, pri ktorom sa vyhladovaní obrancovia pustili do posledného zostávajúceho zdroja živočíšnych bielkovín. Plienili cintoríny plné ostatkov. Z kostníc a márnic získaný materiál bol najemno zomletý, a vyrábal sa z neho provizórny, veľmi tuhý chlieb.
Jahňa, kozľa, dieťa? Križiacky kanibalizmus?
Anglický recept z prvej polovice 15. storočia zodpovedal tradičnej úprave jahňacieho, duseného v rúre. Sekáčikom nasekané kĺby uľahčili manipuláciu, mláďa bolo zbavené podkožného tuku a dobre vykrvené, upravovalo sa so zeleninou do mäkka. Že je neuveriteľné, že by opis hovoril o ľudskom mäse?Správne, stredoveký návod je v origináli v škótčine a popisuje úpravu „kydde“ („kedde“). Čo síce môže znamenať dieťatko, ale oveľa pravdepodobnejšie kozľa.
Máme teda čo dočinenia s umelo vytvorenou „kanibalskou“ senzáciou, ktorá sa viaže k amatérskemu prekladu do angličtiny akéhosi kulinára Austina Thomasa z roku 1888.
S podivnou pachuťou v ústach sa vraj domov do Európy vrátili účastníci križiackej výpravy, ktorí v roku 1098 dobyli na ceste do Damasku po dlhom obliehaní sýrske mesto Ma'arat an-Numán. Po vniknutí za hradby však zistili, že porazené vyhladované mesto im nie je schopné poskytnúť žiadne zásoby na pokračovanie výpravy pustatinami. Zbedačení kresťania sa vtedy údajne nekresťansky pustili do kanibalských hodov.
Mäso sa vraj podávalo zaúdené a silne solené, iné zdroje píšu o varení bábätiek a opekaní mäsa „z pozadia Saracénov“ na ražni. Nie všetci historici, študujúci dobové pramene, však s takýmto výkladom súhlasia. Latinské zápisky Gestá Tancredi, ktoré tieto obvinenia z kanibalizmu popisujú najzrozumiteľnejšie, sú totiž silno poplatné svojmu tvorcovi a jeho zamestnávateľovi, ktorý nedostal z dobytia sýrskeho mesta žiadaný podiel.
K „zdraviu“ cez kanibalské tmárstvo
Kanibalizmus v západnej Európe šestnásteho storočia ovplyňovali aj zdravotné motívy. Vychádzali z predpokladu„similia similibus curentur“, teda „liečiť podobné podobným“. Pokiaľ sa horšil zrak, bola podľa neho vhodnou terapiou tinktúra zo sušenej alebo drvenej buľvy, vybratej z tela nebožtíka, vyluhovaná v liehu.
Výroba esenciálnych olejov, extrahovaných z mŕtvych tiel, mydla z vyvarenej ľudskej masti pre zdravú pleť, najrôznejšie extrakty z genitálií pre podporu mužnej sily i marmeláda vyrobená z krvi, alebo liečivé víno s výluhom z mozgového tkaniva a obsahu lebečnej dutiny bolo bežné.
Kanibali ako starostliví konzumenti
Chuť ľudského mäsa v mnohých kútoch sveta spoznali cestovatelia. Napríklad na Fidži. S konzumáciou ľudského mäsa tu miestni Tongi začali niekedy pred 2 500 rokmi, počas kaloricky chudobných výprav Oceánií. Kanibalizmus sa potom spájal s riešením osobných konfliktov, súdnymi verdiktmi, kmeňovou politikou, samozrejme vojnami, s túžbou po získaní duchovných a fyzických kvalít iného človeka. V domorodej pidžin-angličtine tu dodnes majú pre človečinu označenie long pig.
Ľudské mäso bolo tradične balené do listov banánovníka a opekané v horúcom popole, nakladalo sa do kokosového mlieka, dochucovalo sa kvasenou rybou pastou… A rovnako rozmanité ako receptúry tu boli aj nástroje slúžiace na prípravu pokrmov. Najrôznejšie vytrhávače, „totokia“ alebo drviče a škrabky, teda „gata“, zaisťovali, že nazmar nevyjde ani kúsok.
Vyžadovali ich však aj náboženské normy, ľudského mäsa sa totiž kuchár ani stravník nesmel dotknúť vlastnou rukou, aby sa vnútorne nepoškvrnil.
Zatiaľ čo väčšina pokrmov sa tu jedla rukami, ľudské mäso vždy iba špeciálnymi vidličkami. Kompletná sada náčinia na gastro-úpravu človeka obsahovala desiatky artefaktov, ktoré sú dnes vďačnými exponátmi etnografických múzeí. Slávna je kolekcia, ktorú po sebe zanechal napríklad náčelník Ratu Udre Udre, ktorý žil v 19. storočí na ostrove Viki Levu. Jeho „skóre“ podľa Guinnessovej knihy rekordov predstavovalo 872 až 999 zjedených ľudí.
Domorodí obyvatelia Vanuatu a Šalamúnových ostrovov, Kalimantanu aj Polynézania. Tí všetci sa ku kanibalizmu periodicky uchyľovali, z rituálnych dôvodov aj kvôli kalorickej núdzi. Pravidlá spoločenskej tolerancie boli podobné a jednoduché: nejesť chorých a starých v čase relatívnej hojnosti. Úprava bola poväčšine veľmi jednoduchá, mäso sa pieklo v mazľavej hline alebo na rozpálených kameňoch. Tento spôsob prípravy preferovali aj domorodci kmeňa Korowai.
Nechýbalo u nich obvykle ani „voňavé drevo“ na dochutenie mäsa, ktoré malo vo výsledku podobnú tuhosť ako mäso kazuára. Konzumovali tu pritom všetko okrem vlasov, nechtov a penisu, pochúťka však bola zakázaná pre maloletých.
Náboženstvo ako alibi, alebo hlavný motív?
Ľudské mäso sa pojedalo aj v Latinskej Amerike. Brazílsky kmeň Wari rozlišoval medzi zosnulými členmi komunity, ktorých pojedal s úctivou obradnosťou, a „wijam“, teda „cudzími“. To boli zabití nepriatelia, ktorých telá sa nosili do táborov, kde sa servírovali ženám a mladíkom. Na zosilnenie.
O tom, či si na ľudskom mäse pochutnávali aj stredoamerickí Čičimékovia, sa aktuálne vedú spory. Obraz nekompromisných kanibalov je totiž vykreslený len z historických zdrojov, ktorých autormi boli španielski dovyvatelia a jezuitskí kňazi. A tí mali len pramalý záujem na tom, snažiť sa domorodú realitu uchopiť neutrálnym spôsobom. Záznamy hovoria o porcovaní tiel zajatcov, ich sťahovaní z kože a varení v širokých panviciach. Spolu s fazuľami, kukuricou a paprikou.
V receptúrach indiánov z Tlatelcomila, dnešného predmestia Mexico City, sa podľa výskumu Aioze Trujillo-Mederosa a jeho tímu objavujú pálivé chilli papričky. Slúžili, ako opisuje magazín Forbes, ako súčasť marinády, obohatené boli ešte o pastu annatto zo semien kríkov orelánika farbiarskeho a zelenú omáčku pipián. Po niekoľkodennom miernom varení získalo mäso špecifickú korenenú chuť a sýto oranžovú farbu. Varené kosti, ktoré po tejto zdĺhavej kuchynskej príprave nabrali červený odtieň, nachádzajú archeológovia počas vykopávok v regióne často.
Hutný mäsitý vývar tmavej farby, chilmole, má pre zmenu svoj pôvod v kanibalských hodoch Aztékov. Obľúbený je dodnes, receptúra sa prakticky nezmenila, mäso je samozrejme iné. Prečo však v oblasti vlastne začali jesť ľudí? Ponúkajú sa dve alternatívne vysvetlenia. V časoch dávnej ríše totiž bolo jediným zmyslom indiánskeho života uspokojovať obetami svoje početné božstvá.
Boh Slnko prahne po krvi, Quetzalcoatl si žiada ľudské srdcia, Xipe Totec berie silu zo stiahnutej ľudskej kože. Preto Aztékovia museli neustále viesť dobyvačné vojny za účelom ďalších obiet pre svoj večne hladný panteón. Bohom pritom patrili vybrané časti obetí, zo zvyškov sa hromadilo mäso, navyše posvätené, ktoré bolo škoda nepoužiť.
Lenže je tu aj druhý pohľad, vlastne úplne opačný. Všíma si to, že všetky partie ľudského tela, ponúkané ako obety, boli spravidla nestráviteľné časti. A v Tenochtiálne, hlavnom meste Aztéckej ríše, žilo na veľmi skromnej ploche až 600 tisíc obyvateľov, prakticky bez alternatívnych zdrojov potravín. Kanibalizmus teda nemusel byť len reakciou na náboženskú prax a nepodarené obety, ale primárnou zložkou celonárodnej výživy, ku ktorému kruté náboženské praktiky vytvorili len nadstavbu.
Portál iDnes.cz patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, do ktorého patrí aj Brainee.