Sex bol tabu
Sara Faith Alterman vyrastala v Bostone Massachusetts v 80. rokoch a so svojím otcom Irom mala vždy špeciálne puto. „Ja a môj otec sme si boli veľmi podobní. Podobáme sa dokonca aj fyzicky, čo mi dnes príde smiešne, pretože ako sa môže malé dievča podobať na 40-ročného židovského muža. Mali sme rovnaké črty tváre a rovnaké vlasy,“ hovorí Sara. Ira bol vždy osobou, ktorú som vyhľadala, keď som mala nejaký problém alebo som chcela nájsť na niečo riešenie.
Na Saru a jej brata otec prenášal jeho lásku k slovu. Pred prácou v marketingovej oblasti totiž pracoval ako novinár. „Zvykli sme hrávať rôzne slovné hry. Vo veľa veciach som chcela byť ako on.“ Rodičia Sary si našli záľubu v hlavolamoch a v hľadaní pokladov. Čo naopak nemali radi bola hocijaká vec alebo téma, ktorá by nejakým spôsobom mohla narušiť nevinnosť ich detí. Dospelácke témy boli u nich kompletne tabu, predovšetkým však tie sexuálne.
„Moji rodičia sa robili, že tieto veci neexistujú. Myslím, že až do mojej tridsiatky som otca nepočula povedať slovo sex,“ hovorí Sara. „Situácia sa vždy zhoršila, keď sme pozerali nejaký film alebo program, ktorý obsahoval milostnú scénu. Môj otec sa vtedy čudne zatváril a čo najrýchlejšie prepol kanál. Keď nemal ovládač pri sebe, nemal problém televízor vypojiť zo zástrčky,“ spomína Sara. „Myslím si, že sa chcel vyhnúť otázkam súvisiacim s touto témou. Tiež si myslím, že bolo preňho nepríjemné sedieť so svojimi deťmi v jednej miestnosti a pozerať sa na sexuálne scény.“
Bizarné zistenie
Keď mala Sara osem rokov, prišla na niečo, čo jej zmenilo pohľad na otca. Jedného dňa bola sama doma, čítala knihu a nudila sa. Začala sa hrabať medzi poličkami, keď si všimla, že medzi ostatnými knihami sa nachádzal podozrivý zhluk textov umiestnený vo farebnom trblietavom vrecku. Vrecko bolo uložené tak, aby ho nebolo vidieť. Sara si vtedy pomyslela: „Fajn, toto je jednoznačne to, čo musím vidieť.“ Keď siahla na tieto knihy, ihneď vedela, že nič podobné predtým nevidela. Na ich obálkach sa nachádzali mohutné ženy a muži, ktorí sedeli na ich lone a bozkávali sa. „Ak by sme toto uvideli v televízii, otec by to okamžite prepol,“ pomyslela si Sara. Takmer každý názov týchto kníh obsahoval slovo sex, na ostatných zasa stálo: „Ako dobiť dievčatá“ alebo „Sexuálny manuál pre ľudí po 30-ke.“ V tom momente sa rodičia Sary vrátili a ona musela tieto knihy rýchlo odložiť na pôvodné miesto. Neskôr si však uvedomila jednu zásadnú informáciu – všetky tieto knihy napísal jej otec Ira Alterman. Toto zistenie Saru dostalo. „Bolo to veľmi zmätočné a nemala som čas na vstrebanie, pretože som sa ponáhľala a knihy som potrebovala okamžite odložiť. Trvalo mi nejaký čas kým som pochopila, že môj otec naozaj píše knihy o sexe, ktoré som nikdy nemala vidieť. Neskôr som taktiež prišla na to, že týchto kníh sa od roku 1970 predali milióny kópií po celom svete a boli preložené do viacerých jazykov.“
Prelomené puto
„Keď som raz priniesla zo školy tlačivo, v ktorom moja škola žiadala rodiča o podpis, aby som sa mohla zúčastniť semináru o sexuálnej výchove, bolo to veľmi nepríjemné.“ Pri podpisovaní tlačiva sa Ira svojej dcére ani raz nepozrel do očí. „Myslím, že väčšina detí príde do toho momentu, kedy zistí, že ich rodičia nie sú nedotknuteľní, nie sú to superhrdinovia a nevedia všetko...“ Spôsob, ako sa Ira správal doma a akej práci sa naozaj venoval veľmi ovplyvnil jeho vzťah s dcérou. „Prestala som mu dôverovať, pretože som nejakým spôsobom vedela, že otec, ktorého mi prezentoval, nebol úplne otcom, ktorým bol v skutočnosti.“
Dospievanie
Sara postupne vyrástla a nastúpila na strednú školu. Stala sa dospievajúcim dievčaťom. Našla si prvého priateľa, no v roku 1990 bolo nájsť informácie ohľadne sexu pomerne náročné. Vtedy jej napadlo siahnuť po otcových knihách. „Tie knihy boli na pokračovanie a ich protagonistkou bola akási Bridget. Bridget predstavovala tučnú ženu, z ktorej si muži robili posmešky.“ Sara vraví, že toto zistenie malo vtedy na ňu negatívny dopad a začala si robiť starosti o svoje telo. „Bolo hrozné zistiť, že môj otec si myslel, že tučné ženy si nezaslúžia sex a lásku.“
Aj napriek tomu, že vzťah Sary a jej otca sa nasledujúce roky opäť pomaly zlepšil, tieto knihy zostali pre nich stále tabu témou, o ktorej sa nemohli rozprávať. Sara neskôr odišla z domu, spoznala muža menom Sam a vydala sa zaňho. So Samom sa presťahovali a Sara sa stala úspešnou spisovateľkou. Mladá Američanka v živote postupne napredovala, no zdalo sa, že jej otec sa vydal presne opačným smerom...
Alzheimer
Keď mal Ira 60. rokov, stratil dlhoročnú prácu v marketingu. „Bolo veľmi bolestivé vidieť muža, ktorého som vždy považovala za superhrdinu, a ktorý bol kľúčovým faktorom pre mnohé veci v mojom živote, ako bojuje spôsobom, ktorý som nikdy predtým nevidela,“ spomína Sara. Práve ona mu pomáhala nájsť si prácu keď si všimla, že niečo nie je v poriadku. „Otec sa pýtal stále rovnaké otázky a bol veľmi frustrovaný.“ Na začiatku si myslela, že je to len znak staroby. Najväčšia zmena však nastala, keď Ira vyhlásil, že si prestal hľadať prácu. Neskôr jej však prezradil, že má v hlave nápad a že opäť chce začať písať knihy.
Opäť autorom
Ira jej povedal, že by chcel začať písať knihy pre deti o psovi, ktorý bol v rodine veľmi obľúbený. Neskôr dodal: „A taktiež chcem začať písať knihy ako obvykle, pretože boli veľmi populárne. Budem však od teba s nimi potrebovať pomoc.“ Ira jej dokonca povedal, že sa inšpiroval jej vlastnou svadbou a napadla mu kniha s názvom „Neposedná nevesta,“ ktorá by bola určená nezadaným ale aj zadaným ženám a slúžila by ako návod, ako obšťastniť muža počas svadobnej noci.
„Bolo to pre mňa ohromujúce, pretože to bolo prvý raz, čo sme sa takto rozprávali o knihách a okrem toho som otca nikdy nepočula povedať slovo sex alebo celkovo niečo, čo je spojené so sexualitou,“ hovorí Sara. Najskôr Sara nesúhlasila s otcovou zvláštnou požiadavkou, no neskôr sa ukázalo, prečo sa Ira začal tak čudne správať. V apríli roku 2014, keď mala Sara 34 rokov a jej otec 68, neurológ Sarinmu otcovi diagnostikoval Alzheimera. Vtedy už tehotná Sara okamžite priletela domov do Massachusetts, kde jej doktor podrobne vysvetlil, v čom choroba spočíva. „Jedna z vecí, ktoré mi doktor povedal bola, že ľudia trpiaci Alzheimerom zvyknú stratiť vtipnosť a radosť.“ Doktor jej taktiež povedal: „nemôžeš sa uraziť, keď ti tvoj otec povie niečo nevhodné alebo sa jednoducho začne správať čudne. Ide len o jeden zo znakov tejto choroby, no neznamená to, že tvoj otec je iný alebo že je to horšia osoba.“ Sara konečne pochopila, čo sa s otcom dialo. Rozhodla sa preto prijať jeho ponuku a s knihami mu pomôcť.
Posledné momenty
Aj napriek všetkému bolo pre Saru ešte stále náročné rozprávať sa s otcom o sexuálnych témach. Stále mala na pamäti, ako bola dieťa a v poličke tieto knihy nechtiac objavila. „Veľkú časť textov som nepísala ja. Venovala som sa prevažne editovaniu a snažila som sa otcovi poskytnúť určitý feedback. Zdvíhala som mu telefonáty, v ktorých sme sa o textoch bavili alebo mi posielal vytlačené rukopisy, ktoré som následne skontrolovala, zeditovala a prevzala rolu kreatívneho spolupracovníka aj napriek tomu, že som tie texty niekedy čítala s prižmúrenými očami.“ Ira sa neskôr rozhodol presťahovať do svojho rodného mesta Perkasie v Pensylvánii, aby si mohol pripomenúť všetky miesta spojené s jeho šťastným detstvom predtým, ako na všetko zabudne. „Vedel, že jeho život sa blíži ku koncu a tento výlet bol príležitosťou, ako s jeho detstvom stráviť posledné chvíle.“ Sara bola v tom čase v 6. mesiaci tehotenstva. Keď sa dieťa narodilo, Ira vnuka videl.
Uvedomoval si však, že ho neuvidí vyrastať. Ira Alterman zomrel 6. júla v roku 2015. Chvíľu predtým oslávil 70. narodeniny. Jeho knihy sa s pomocou Sary publikovali po jeho smrti a zožali naozaj veľký úspech.
Sara sa však zaslúžila aj o ďalší projekt. Ira svojej dcére a synovi zvykol pred spaním hovoriť rozprávky. „Vymýšľal si rôzne úžasné príbehy o našej rodine a našich mačkách, či iných magických stvoreniach.“ Keďže si ich ešte stále pamätala, s pomocou matky sa rozhodla o týchto príbehoch napísať zbierku kníh, aby si ich mohli prečítať ich vnúčatá. Sara spomína: „Pri písaní som sa preniesla do detstva a bola som totálne okúzlená slovným talentom, ktorým môj otec disponoval.“ Protagonistom týchto príbehom sa stal jej syn Colin. „Aj keď vyrastal bez dedka, vďaka týmto knihám bude mať naňho navždy spomienku,“ uzatvára Sara.
