Keď ešte bolo dobre
Poslednú šťastnú spomienku, ktorú má Michelle na rodinu, je novembrová oslava jej 6. narodenín. Mama jej pripravila nádhernú párty, ktorú by každé dievčatko v tomto veku chcelo: témou oslavy bola Pocahontas. O mesiac neskôr, v decembri 1995, sa chystali na let do Kolumbie, kde sa mali stretnúť s ďalšími členmi rodiny. Aj s tými, ktorých nikdy nevidela. Mala to byť veľká rodinná stretávka. ,,Bola som nadšená, keďže to mal byť môj prvý let,“ spomína pre The Guardian Michelle.
Cestou na letisko sa kvôli snehu ich auto takmer prevrátilo. Akonáhle dorazili na letisko, bol to jeden veľký chaos. Na (ne)štastie svoj let stihli...
Lietadlo sa trasie, svetlá zhasínajú, ľudia kričia
Michelle rozpráva, ako chcela sedieť pri okne lietadla. Bola nadšená a všetko chcela vidieť. Brat ju pustil k oknu a spolu s bratrancom si sadli na opačnú stranu uličky. Následne si Michelle pamätá až ďalšie ráno. Jej otec si toho zapamätal viac: lietadlo sa silno triasie, svetlá zhasínajú, ľudia kričia. Lietadlo narazilo do hory vedľa mesta Buga, v Kolumbii.
Napoly v zemi
Potom, ako sa Michelle prebrala, sa ju jej otec snažil dostať spomedzi trosiek. Cítila takú silnú bolesť, že sa nemohla hýbať. ,,V tom čase som to nevedela, ale bola som zakliesnená od pása nadol, aj s pásom (zo sedadla pozn.red.) 13 hodín. Dodnes mám otlačky pása na nohách. Predpokladám, že keď sme havarovali, moje nohy sa ponorili do zeme. Myslím si, že to bolo práve teplo z polovičného zahrabania, ktoré ma udržalo pri živote, pretože veľa ostatných pasažierov zahynulo kvôli hypotermii.“
Chcem moju mamu
Keď ich našli záchranári, zo zvyškov lietadla vytvorili provizórne nosidlá. Michelle z vrchu zniesli najskôr pešo a potom ju vrtuľníkom previezli do nemocnice. Keď sa tam dostala, bol to chaos: ,,Chcela som moju mamu – chcela som, aby mi držala ruku. Tak veľmi som sa bála.“
To, čo sa stalo s jej mamou, jej nikto nepovedal. Keď sa pýtala rodiny, povedali, že je na výlete a že sa vráti. Nakoniec jej povedali, že jej mama, brat a bratranec sú v nebi a že oni dvaja (Michelle s otcom) sú dvaja zo štyroch, ktorí prežili haváriu. Na palube lietadla bolo 155 pasažierov.
,,Nesiem si so sebou trochu viny, že možno, keby som brata nepožiadala, aby sa posunul, ešte by bol s nami. Stále to mám niekde vzadu v hlave.“
Boh mi pomohol prekonať traumu
Michelle začali po prepustení z nemocnice trápiť nočné mory. ,,Každú noc som spala v posteli s otcom – prebúdzala som sa spotená a s plačom.“ Svoju traumu sa snažila spracovať aj na terapiách.
Po nehode bola niekoľko rokov odkázaná na vozík. Doktori jej dokonca povedali, že nebude môcť chodiť. Opak bol však pravdou a Michelle sa opäť postavila na nohy. Je to pre ňu skutočný zázrak.
Keď sa vrátili naspäť do školy, nevedela sa sústrediť. Stále len plakala. ,,Zablokovala som tak veľa spomienok ako súčasť uzdravovania. Jediným dôvodom, prečo som bola schopná prekonať traumu je Boh.“
Uzatvorenie
Bolo im povedané, že lietadlo havarovalo kvôli pilotom a dovtedy tomu verila. Vyvrátil to až Tristan Loraine – ex-pilot venujúci sa tvorbe filmov, ktorý natočil investigatívny dokument s názvom American 965. Ukázalo sa, že v lietadle boli dlhodobé poruchy. ,,Ďakujem za to Bohu, pretože keby nebolo Tristana, nemyslím si, že by som to niekedy uzavrela.“
Svoje spomínanie pre The Guardian končí Michelle týmito slovami: ,,Nehoda zo mňa urobila človeka, ktorým som dnes. Nič neberiem ako samozrejmosť a teraz, keď mám dcéru, chcem jej dať celý svet – všetko to, o čo som ja prišla. Dalo mi to pocit, že dokážem prekonať hocičo.“
