Nepoznajú Wifi, peniaze, kreditné karty ani obchod – nepotrebujú ich. Všetko čerpajú z lesa. Je pre nich domovom, zdrojom obživy – celým svetom. Dokonca les a svet sú v ich jazyku synonymá. Indiánsky kmeň Waorani patrí k najunikátnejším kmeňom žijúcim v ekvádorskej Amazónii. Cestovateľ Michal Hertlík z Handlovej, ktorý na svojich cestách naprieč Latinskou Amerikou podobné kmene vyhľadáva, ich vďaka odvahe ale i náhode navštívil.
Michal túži spoznávať najpôvodnejšiu kultúru. Tou sú práve podľa jeho slov izolovaní Indiáni. „Keby človek porovnal ich a náš život, uznal by, že žijú primitívne. Aspoň to tak na oko vyzerá. Ale keď ide človek do hĺbky, zistí, že sú veľmi inteligentní. Hovoria niekoľkými indiánskymi jazykmi, dokážu úplne ovládnuť prales, usporadúvajú rôzne rituály a ceremónie. Všetko čo potrebujú, získavajú z pralesa. Bez neho by väčšina neprežila, civilizácii by sa prispôsobili možno len niektorí z nich,“ vysvetľuje. Mladý cestovateľ v Ekvádore navštívil tri indiánske kmene žijúce v blízkosti pralesa. Waorani sú však iní - žijú v samotných útrobách lesa.
Nie je Indián ako Indián
Keď sa povie Indián, ľudia si predstavia jeden z troch typov existujúcich Indiánov. Najčastejšie tých severoamerických, ktorých poznáme z Winnetouoviek. Je pre nich typické perie okolo hlavy a život v típí. Potom izolovaných amazonských, ktorí žijú ďaleko od civilizácie, majú vlastný životný štýl a často chodia nahí. Ale aj moderných Indiánov, ktorí využívajú všetky výdobytky modernej civilizácie. „Napríklad v Bolívii väčšinu národa tvoria Indiáni, žijú v mestách, chodia do práce, žijú moderne,“ vysvetľuje cestovateľ.
Typická nahota
Počul o nich od miestnej Ekvádorčanky, u ktorej prebýval v meste Tena, známom ako východiskový bod do pralesa. Keď si o nich zistil viac a dozvedel sa, že žijú v súlade prírodou a chodia sporo odetí, bol ich odhodlaný navštíviť. „Žena, u ktorej som býval, obtelefonovala svojich známych, tí obtelefonovali ďalších známych. Získal som kontakt na jedného pána, ktorý tú danú rodinu, kde som bol, pozná. Čakal ma v jednom menšom mestečku. Odtiaľ sme išli veľkým vozidlom 4x4 tri hodiny po pralese,“ objasňuje začiatok dobrodružstva v Južnej Amerike.
Keď prišli do cieľa, privítali ho natešené pobehujúce deti. Postupne začali prichádzať aj starší príslušníci komunity. Rodina mala podľa Michala približne desať členov a domácich miláčikov – papagájov.
Jeden dospelý indiánsky pár v rodine ovládal španielsky jazyk. „Ich reč pre mňa znela ako generátor náhodných slov, komunikoval som s nimi za pomoci muža a ženy, ktorí vedeli španielsky,“ objasňuje.
Víťazstvo, ktoré nemá obdobu
„Väčšina amazonských indiánskych kmeňov žije roztrúsene, nie na jednom mieste,“ vysvetľuje Michal s tým, že výnimkou nie sú ani Waorani. Dnes ich žije na území troch ekvádorských provincií okolo 5-tisíc. Hoci Waorani prežili dobyvateľskú éru, dnes sú pre nich najväčšími ohrozovateľmi ropné a drevárske spoločnosti. Waorani sa však nevzdávajú. Svetovými médiami v roku 2019 prebehla správa, že práve tento kmeň vyhral súdny spor s ekvádorskou vládou o územie, na ktorom žijú. Štát tam mal v pláne ťažiť ropu. Kmeň zmobilizovala Nemonte Nenquimo, ktorá sa ako prvá žena zároveň stala vodkyňou kmeňa.
Jeden z nich
„Hoci som navštívil viaceré kmene, nikdy som nebol ich súčasťou, bolo to mojim snom. Tu sa mi to podarilo – aspoň na chvíľu,“ rozpráva Michal o úžasnom momente, kedy ho Indiánky začali maľovať na tvári a po tele červenou farbou. „Farba pochádza z plodov polokra achiote, ktoré sú v tvare gaštana. Keď ich otvoríte, vo vnútri nájdete bobule pripomínajúce ríbezle. Máčajú do nich prsty, je to hotová farba,“ vysvetľuje. Okrem toho mu dali oštep a dlhé listy okolo pása. Ako správny muž z kmeňa Waorani si okolo pása musel motúzikom priviazať svoj penis. „Miestny muž mi povedal aj ukázal, ako sa to robí,“ hovorí cestovateľ a s úsmevom dodáva: „Oni mali zábavu zo mňa a ja z nich.“
Aj oblečenie miestnych žien je samozrejme udržateľné a čisto ekologické. Zo stromov a tráv si podľa Michala vyrábajú rôzne sukne. „Vrch tela majú úplne nahý alebo na prsiach nosia priehľadnú látku v tvare „x“, čo platí pre ženy. Na hlavách nosia jednoduché rastlinné čelenky. Ženy máju pretrhnuté laloky, ktoré im ovísajú,“ opisuje tamojší spôsob odievania sa.
Mal šťastie, staršie ženy ho so sebou vzali do pralesa. „Museli sme sa hustým porastom predierať mačetami,“ hovorí. Po chvíli sa jedna z nich zastavila pri strome. „Niečo spravila a začal sa z kôry na list sypať čierny prášok. Tvrdila, že ide o prášok, ktorý dokáže zabiť aj leoparda,“ pokračuje v rozprávaní cestovateľ. Indiáni využívajú jed do „fukačiek.“ „Podobne ako vo filme Apocalypto, kde sa Indiáni medzi sebou zabíjali strieľaním jedovatých šípov,“ hovorí cestovateľ s tým, že keď zastali po druhýkrát, začali si „mumlať“ nejakú pesničku a z okolitých tráv mu vyrobili originálny ruksak.
Neporazili ich Inkovia ani kolonizátori
Nielen Waorani odolali dobyvačným Európanom, ale aj ďalší kmeň Šuarov. „Sú známi svojou bojovou povahou. Je to jediný kmeň na celom kontinente, ktorý nikdy nebol dobytý ani Inkami ani Španielmi či Portugalcami. Vždy odrazili útoky,“ začal s rozprávaním o ďalšom ekvádorskom indiánskom kmeni. „Sú pre nich typické masívne oštepy ozdobené rôznymi elementami, majú drevený štít a indiánske sekery,“ ozrejmuje. Michalovi sa podarilo prespať priamo u náčelníka, ktorý ho privítal uňho doma. Pohostili ho tradičným jedlom ayampaco. Ide o varené mäso naložené s cibuľou, jukou a zeleninou zabalené v banánovom liste. Na rozdiel od svojich protivníkov boli na Slováka z Handlovej veľmi priateľskí.
Amulet z kože protivníka
„Keď v minulosti bojovali a vyhrali, porazený kmeň si podmanili a zotročili alebo rovno zabili. Hlavnému náčelníkovi sťali hlavu, z ktorej mu stiahli kožu. Tú potom varili týždeň - dva, z čoho následne vznikol amulet v tvare ľudskej päste. Rituálu aj amuletu sa hovorí tzantza. Je to mumifikovaná hlava, ktorú si vešali na krk a nosili ako víťaznú trofej,“ približuje zaujímavosti o kmeni s tým, že legendy hovoria, že tento rituál už nerobia niekoľko desiatok rokov. Síce náčelník nemal amulety tzantza v dome, na stene sa mu vynímali trofeje z rôznych zverí aj z veľkej mačkovitej šelmy. „Neviem, či to bol gepard alebo jaguár, na stene mal celú srsť, ako taký gobelín.“
Náčelník žil doma so ženou a deťmi. „Dnes sa v kmeni praktizuje v drvivej väčšine monogamia. Na polygamiu majú stále nárok, ale len najstarší členovia kmeňa,“ dodal.
Ostáva optimistický
Michal navštívil väčšinu štátov Latinskej Ameriky. Zážitok s kmeňom Waorani patrí k jeho násilnejším z ciest po kontinente. Čo sa týka krehkej budúcnosti Indiánov žijúcich tradičným životom, ostáva optimistický. „Keď prežili tú celú dobyvačnú éru európskych kolonizátorov i rôzne choroby a nevymreli, prežijú aj politický boj, ktorý dnes vedú,“ s nádejou uzatvára svoje rozprávanie o zážitkoch, ktorými sa môže popýšiť len nepatrný zlomok ľudí na svete.
