Pokiaľ nás história niečo naučila, tak je to fakt, že ľudia odjakživa milujú megalomanské nápady a projekty, ktoré sa však len málokedy odlepia z papiera do reality. Vidieť to napríklad aj na Adriaporte - zamýšľanom ostrove na Jadrane, ktorý mal patriť Československu a viesť k nemu mala železničná trať, ktorej viac ako 350 kilometrov malo ísť po zemou.
Z rovnakého súdka je aj šialený plán z prvej polovice 20. storočia s názvom Atlantropa. Ten zahŕňal čiastočné odvodnenie Stredozemného mora a vytvorenie euroafrického superkontinentu. Nie, že by si v minulosti nikto nemyslel, že je to bizarný nápad, no aj napriek tomu o ňom uvažovali niektoré hlavy štátov a istom momente aj OSN, píše web The Conversation.
Budúcnosť v rukách technológií
„Atlantropa bola duchovným dieťaťom nemeckého architekta Hermana Sörgela, ktorý neúnavne presadzoval svoj projekt od roku 1928 až do svojej smrti v roku 1952,” hovorí Ricarda Vidal, lektorka vizuálnej kultúry a kultúrnych dejín na King's College v Londýne.
Mali to byť práve jeho skúsenosti z prvej svetovej vojny, ekonomické a politické otrasy v 20. rokoch a vzostup nacizmu v Nemecku, ktoré Sörgela presvedčili, že novej svetovej vojne by sa dalo predísť iba vtedy, ak by sa našli radikálne riešenia.
Podľa jeho predstáv by Atlantropa dokázala vyriešiť európske problémy nezamestnanosti, preľudnenia a aj hroziacej energetickej krízy (ropa zo Saudskej Arábie vtedy do Európy ešte netiekla). Keďže teda Sörgel neveril v politiku, rozhodol sa budúcnosť sveta zveriť technológii.
Prehradenie Stredozemného mora
A ako mal projekt v praxi vyzerať? Vzniknúť mali priehrady cez Gibraltársky prieliv, Dardanely a nakoniec ešte aj medzi Sicíliou a Tuniskom. Každá z nich mala slúžiť aj ako gigantická vodná elektráreň, ktoré by tvorili základ pred nový superkontinent.
„Vo svojom konečnom stave by sa Stredozemné more premenilo na dve panvy, pričom západná časť by sa znížila o 100 metrov a východná časť o 200 metrov a celkovo by sa z mora získalo 660 200 kilometrov štvorcových novej pôdy,” hovorí Vidal. Pre lepšiu predstavu, ide o 13,5-násobok rozlohy Slovenska.
Neskoršie plány pre Atlantropu dokonca zahŕňali aj dve priehrady cez rieku Kongo a vytvorenie Čadského a Kongského mora, o ktorom Sörgel dúfal, že bude mať zmierňujúci vplyv na africkú klímu, čím sa stane príjemnejším pre európskych osadníkov.
Rasistická stopa projektu
Je nutné dodať, že Herman Sörgel nebol len vizionárom, ale aj šialeným rasistom. Na rozdiel od nacistov ale nevidel najväčšieho nepriateľa v Židoch, ale v Aziatoch. Konflikt s Áziou bol podľa neho nevyhnutný a odvrátiť ho chcel práve vznikom superkontinentu.
S Afrikou sa ale tiež nechcel spojiť v pravom slova zmysle. Chcel ju skôr podrobiť a plánoval, že Európania budú striktne segregovaných černochov používať na podradnú prácu. Európa sa mala smerom k Afrike len rozrásť, aby mohla ďalej prosperovať.
Aj keď tento návrh vyznieva minimálne bizarne, svojho času ho architekti, inžinieri, politici a novinári ho vtedy brali vážne. „Rozsiahly archív Atlantropy v Deutsche Museum v Mníchove je plný architektonických nákresov nových miest, priehrad a mostov budúceho kontinentu, ako aj podporných listov a stoviek článkov o projekte, ktoré sa objavili v nemeckej a medzinárodnej populárnej tlači ako ako aj v špecializovaných strojárskych a geografických časopisoch,” pripomína Vidal.
Projekt tak nákladný, že na vojny by už neboli peniaze
To, čo robilo Atlantropu takou príťažlivou, bola jej vízia svetového mieru dosiahnutého nie politikou a diplomaciou, ale jednoduchým technologickým riešením. Atlantropa by bola držaná pohromade rozsiahlou energetickou sieťou, ktorá by siahala od gigantickej vodnej elektrárne v priehrade Gibraltár a poskytovala by elektrinu celej Európe a Afrike.
„Na elektráreň by dohliadal nezávislý orgán, ktorý by mal právomoc vypnúť dodávky energie do každej jednotlivej krajiny, ktorá by predstavovala hrozbu pre mier. Sörgel navyše vypočítal, že výstavba superkontinentu by vyžadovala, aby každá krajina investovala toľko peňazí a sily ľudí, že žiadna by nemala dostatok zdrojov na financovanie vojny,” dodáva Vidal.
Atlantropa zomrela s jej autorom
Odkedy Sörgel položil základy tohto projektu, celú svoju pozornosť zameral na jeho propagáciu a šírenie prostredníctvom populárnej tlače, rozhlasových programov, filmov, rozhovorov, výstav a dokonca aj poézie a symfónie Atlantropa. Dúfal, že podpora verejnosti mu pomôže získať podporu politikov.
Časopis OSN World v New Yorku v roku 1948 poznamenal: „Využiť Gibraltár pre dobro ľudstva znie ako sen, ale v tomto 20. storočí nie je žiadny sen – dokonca ani sen o spolupráci medzi národmi – celkom nemožný.”
Celá idea realizácie tohto diela, ktorého vznik mal zabrať približne 100 rokov, ale nakoniec zomrela s jeho autorom. 4. decembra 1952 ho zrazil z bicykla neznámy vodič a Herman Sörgel zomrel. Atlantropa Institute, združenie sponzorov a podporovateľov projektu, sa rozpadlo v roku 1960. Atlantropa sa tak stala minulosťou.
