Podľa Juraja Benka, historika z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, sa v tom čase boľševická strana rozrástla z dôvodu masového, ale zároveň aj nekoordinovaného a nepreverovaného prílevu nových členov. Strana sa stala rozhodujúcou silou a prerástla so štátnou administratívou, čím v jej štruktúrach vznikla masa aparátnikov z povolania.
„Hoci vrcholným orgánom moci bolo tzv. Politbyro, k riadeniu stále rozľahlejšieho straníckeho aparátu bol potrebný aj zvláštny a stály orgán, ktorý by stranícky moloch organizačne spravoval,” uviedol Juraj Benko pre TASR.
Nová funkcia
Ústredný výbor Ruskej komunistickej strany (boľševikov) sa preto 3. apríla 1922 rozhodol vytvoriť novú funkciu generálneho tajomníka strany. Na návrh vodcu Vladimira Lenina zvolil výbor na tento post ľudového komisára pre národnostné otázky Josifa Stalina.
„Síce už v roku 1919 vznikla v rámci boľševickej strany kancelária zodpovedného tajomníka s administratívnou agendou, ale až v roku 1922 vznikol mocný a značnými právomocami obdarený generálny sekretariát strany. Vznikol na Leninov popud, ktorý na jeho čelo dosadil Stalina,” skonštatoval Juraj Benko.
Lenin očakával od generálneho tajomníka upevnenie disciplíny a jednoty v strane. Stalinov sekretariát mal na starosti previerky členstva v mene očistenia strany od „kariéristov” a „triednych nepriateľov”. Pokračoval s odstraňovaním pozostatkov vnútrostraníckej demokracie a účinne zakročil aj proti predstaviteľom opozície.
Vplyvná pozícia
Podľa Juraja Benka spolu s týmito procesmi vzrástol význam funkcie generálneho tajomníka strany. Stalin postupne premenil svoj úrad na ústredný mocenský orgán strany. „Počínal si cieľavedome, nekompromisne a vynaliezavo. Na čele tohto v podstate stále všemocnejšieho aparátu si začal budovať mimoriadne vplyvnú pozíciu vo vnútri strany. Pomocou systému administratívnych pák efektívne ovládol stranícku mašinériu,” uviedol historik Benko.
Na rozdiel od iných predstaviteľov strany, ktorí museli riešiť problémy vzhľadom k zahraničiu či vnútroštátne otázky, sa Stalin zaoberal primárne stranou. „Získal, jednoducho povedané, moc aj nad tými, ktorí mali moc. Namiesto toho, aby sa primárne zaoberal ideológiou a vysokou politikou, sústredil sa na technológiu moci s využitím všetkých nástrojov, ktoré mal k dispozícii,” dodal Juraj Benko.
Stalinova moc rástla aj s postupujúcimi zdravotnými problémami Lenina. Ten na Stalinove metódy reagoval čoraz negatívnejšie a názor na Stalina vyslovil aj v poznámkach nadiktovaných na prelome rokov 1922 a 1923, známych ako List zjazdu.
Leninova kritika
„Lenin vo svojom ´politickom závete´ napísanom pre 12. zjazd strany naozaj varoval pred bezškrupulóznym Stalinom. Text však po jeho ďalšej mŕtvici a paralýze zostal pre širšie stranícke kádre utajený. Hoci v ňom Lenin kritizoval väčšinu popredných boľševických lídrov, najviac kritiky si odniesol Stalin ako generálny tajomník. Aj z toho dôvodu sa neskôr akékoľvek zmienky o tomto politickom závete považovali za antisovietsku propagandu, za ktorú hrozili tvrdé postihy” uviedol pre TASR historik Benko.
V „závete” Lenin konštatoval, že už po necelom roku pôsobenia vo funkcii generálneho tajomníka sústredil Stalin vo svojich rukách neprimeranú moc. Vyjadril obavy, že ju bude zneužívať, považoval za nebezpečné, ak sa stane novým vodcom strany.
Naznačil, že Stalin je príliš hrubý, bezohľadný, netolerantný a podlieha rozmarom. V dodatku svojho listu žiadal, aby bol Stalin zbavený svojej funkcie. Stalin vo funkcii ostal a po Leninovej smrti úplne ovládol Komunistickú stranu Sovietskeho zväzu. Ovládol aj štát so všetkými jeho mocenskými zložkami – políciou, armádou či byrokraciou.
Cesta k diktátorstvu
„V strane a štáte začal uplatňovať vodcovský princíp vedenia. Počínajúc monumentálnou oslavou svojej päťdesiatky v roku 1928 začal masívne budovať kult svojej osobnosti. Oslavná propaganda sovietskych úspechov i Stalinových rozhodnutí sa stala rovnako účinným nástrojom budovania neobmedzenej kontroly spoločnosti, ako organizované násilie a represie,” skonštatoval historik Benko.
Svoju moc si definitívne upevnil v 30. rokoch minulého storočia veľkými čistkami v strane a armáde. Podľa Juraja Benka zneškodnil pôvodnú stranícku garnitúru a tzv. revolucionárov prvej hodiny. Eliminoval akékoľvek čo i len nevypovedané pochybnosti o tom, či vykonáva svoju moc v súlade s pôvodnými revolučnými princípmi a cieľmi.
„Víťazstvo v druhej svetovej vojne jeho pozíciu len upevnilo a ešte viac rozžiarilo aureolu ´geniálneho´ sovietskeho vodcu aj za hranicami Sovietskeho zväzu,” dodal pre TASR Juraj Benko z Historického ústavu SAV.