Hovoria jej ukrajinská Atlantída. Stalin uprednostnil ekonomiku pred ľudskými životmi

Zdroj: Flickr/kiritan flux

Hovoria jej ukrajinská Atlantída. Stalin uprednostnil ekonomiku pred ľudskými životmi

Eliška Trpíšková 25.11.2021, 17:00

Krutovládcov režim vysídlil ľudí, ktorí boli nútení začať nový život. Kvôli vodnej elektrárni Kremenčuk sa pod vodou ocitli tisíce domov

Lajkuj Brainee.sk na Facebooku

„Ak by mi dnes niekto povedal: Všetko zbúraj, presťahuj sa a začni bývať niekde inde, nebola by som toho schopná,“ hovorí Svitlana. „Vtedy si však ľudia zbúrať domy museli, nemali inú možnosť. Nikto sa ich nič nepýtal, bol to rozkaz, ktorý jednoducho museli splniť.“ Svitlana Sliusarenko je Ukrajinka, ktorej matka žila v Sovietskom zväze a neľútostivú Stalinovu vládu si prežila na vlastnej koži.

Sovietsky zväz bol známy svojou „gigantomániou,“ teda posadnutosťou nadbytočnými a veľkými stavbami. Tieto obrovské projekty zvykli dokazovať nadradenosť socializmu nad kapitalizmom. Vodná elektráreň Kremenčuk bola jednou z nich a presne ako aj iné projekty sovietskej gigantománie, aj ona mala katastrofálne dôsledky.

Andriy Maistrenko bol taktiež jednou z obetí tejto bezohľadnej stavby. „Postavíme vodnú elektráreň a vysťahujeme vás, pretože toto územie bude zaplavené,“ oznámili. „Taktiež nám povedali, že to tu máme opustiť a zanechať iba domové konštrukcie,“ dodáva Andriy. Viac ako 200 dedín a tisíce hektárov pôvodných lesov museli byť ponorené pod vodu, aby sa tu mohla postaviť elektráreň.

„Autority nám moc dobre nevysvetlili, prečo musia byť všetci ľudia presťahovaní. Povedali iba jedno – je to dôležité pre rozvoj ekonomiky. Rok pred ponorením začali do dedín prichádzať aktivisti, ktorí ľudí informovali o presídlení a zároveň si robili majetkové záznamy. Štát následne poškodeným obyvateľom poskytol určitú finančnú kompenzáciu – za staré domy zaplatili ľuďom viac peňazí, no naopak, za tie nové zasa menej, pretože podľa ich teórie materiál z nových domov si mohli ľudia zobrať so sebou a použiť ho na výstavbu nových domov,“ hovorí Svitlana pre BBC.

Zdroj:  Flickr/Ihor Hlukhoi

Každý dom autority označili konečným dátumom vysťahovania. Ak niekto odmietol odísť do stanoveného dátumu, prišli buldozéry a dom im zrovnali so zemou. Všetky konštrukcie domov, ktoré mali byť zničené, sa napokon ocitli pod vodou. „Miestnym obyvateľom dali možnosť vykopať cintoríny a zobrať si so sebou svojich pozostalých,“ pokračuje Svitlana. „Ak to neboli schopní urobiť, boli požiadaní, aby aspoň odstránili z hrobov kríže. Hroby taktiež museli byť zrovnané so zemou a chceli sa vyhnúť tomu, aby kríže nezostali plávať na hladine.“

Autority pridelili ľuďom nákladné autá, ktoré im mali pomôcť previesť si svoj majetok. Ak si však chceli zobrať aj svoj dobytok, museli s ním prejsť dlhých 120 kilometrov. Andriy vysvetľuje, že jeho žena vtedy pracovala ako dojička. „Ona a ďalšie štyri dojičky pomohli takýmto spôsobom premiestniť až 40 kôz.“

Dokopy bolo presídlených viac ako 130 000 ľudí. Dôkazy nasvedčujú, že desiatky z nich sa počas likvidácie utopili. Boli to tí obyvatelia, ktorí sa odmietli vysťahovať.

„Rieka Dneper je na jednej strane, rieka Sula na druhej. My sme boli presne na rohu. Boli tam močariská, ľudia tam zvykli často rybárčiť. Keď sme sa presťahovali, predovšetkým starším mužom naša stará dedina chýbala najviac. Veľmi si na tú oblasť zvykli,“ vysvetľuje Andriy. Dedina a jej okolie mali obrovskú historickú hodnotu. Ľudia na brehu rieky žili tisícky rokov. Vodná elektráreň Kremenčuk bola oficiálne otvorená v roku 1960. Územie, ktoré bolo trikrát väčšie ako americké Chicago, zostalo pod hladinou vody. Inauguráciu elektrárne sprevádzali oslavy plné natešených ľudí. Verejnosti bola táto stavba predstavená ako „úspech, ktorý pokoril prírodu.“

Pohľad na mesto Kremenčuk z helikoptéry
Zdroj:  Flickr/Ihor Hlukhoi

​Svitlana kráča po ulici a vysvetľuje, že to je ulica imigrantov. „Teraz tu žijú ich deti a vnúčatá.“ Presídlení obyvatelia si tu totiž vytvorili svoju vlastnú novú komunitu. „Moja mama mala 16 rokov, keď sa sem presťahovala s mojou starou mamou. Kým mama pracovala na farme, starý otec staval dom a pomáhal ostatným v susedstve.“

Andriy konštatuje, že v novej dedine si všetci pomáhali. „Volal som ľudí, aby mi prišli pomôcť so stavbou hlineného domu. Tí na pomoc s radosťou prichádzali, veď prečo nie? Potom ma na oplátku požiadali, aby som im so stavbou pomohol ja. Prišli pomôcť bež akýchkoľvek otázok. Za deň si takto stihlo postaviť dom 50 ľudí.“

Miestni obyvatelia majú výročie, na ktorom si každoročne pripomínajú, ako boli ich domy a bohatá história mihnutím okna zničené. Životy týchto ľudí dnes predstavujú príklady, vďaka ktorým môžeme vidieť, že ľudskosť a dobrota naozaj existujú. Mali by sme si z nich zobrať príklad a na túto udalosť, ktorá im zmenila životy, nikdy nezabudnúť.