Migrácia je odjakživa súčasťou ľudstva. Aj Slovania prišli na územie Slovenska z medziriečia Odry a Visly, neskôr zase Slováci odchádzali do Ameriky za prácou. Podobne to vyzeralo aj v 40. rokoch 19. storočia v Spojených štátoch. Západ krajiny zaznamenal dramatický nárast osadníkov a bolo potrebné vymyslieť, ako tento nápor zvládnuť.
Mnohí z nich sa rozhodli, že opustia domovy a vydajú sa na západ krajiny, konkrétne na územie Oregonu a Kalifornie. Oblasť v tom čase videli ako miesto, kde budú môcť slobodne žiť v plne katolíckej kultúre. Iných priťahovali ekonomické príležitosti. Verili, že zem medzi Atlantickým a Tichým oceánom patrí európskym Američanom a mali by ju osídliť.
Náročná cesta
Najväčším problémom však bola samotná cesta. Ľudia si mohli vybrať medzi dlhou plavbou po mori, alebo skľučujúcou pozemnou cestou cez Ameriku. Väčšina ľudí si aj z finančných dôvodov volila cestu krajinou po takzvanej Oregon Trail. Tá začínala v Independence v Missouri a rátala s prejdením 24 kilometrov denne. Celá cesta zabrala štyri až šesť mesiacov.
Celá cesta mala svoje zásady. Tou hlavnou a najdôležitejšou bolo, aby osadníci vyrazili dostatočne skoro na jar, aby po ceste mali ich zvieratá dostatok trávy na spásanie a zároveň stihli prejsť cez zradné západné horské priesmyky ešte pred zimou. Aj preto bolo potrebné vyraziť v dňoch medzi polovicou a koncom apríla.
Neskorý štart a zlá trasa
Skupina, neskôr známa ako Donnerova výprava, však z neznámych dôvodov v roku 1846 vyrazila až 12. mája. To znamenalo, že mali nulový priestor na chyby. Urobili však asi všetky, ktoré sa urobiť dali.
Po príchode do Wyomingu sa totiž skupina rozhodla dať na radu podvodníka Lansforda Hastingsa, ktorý vo veľkom propagoval rovnejšiu a údajne rýchlejšiu cestu, ktorá pretínala pohorie Wasatch a púšť Salt Lake. Problémom však bolo, že nikto, dokonca ani Hastings, predtým nikdy touto trasou nešiel.
Napriek varovaniam skúsených cestovateľov sa dvadsať dostavníkov Donnerovej výpravy vybralo po tejto trase. Následky boli katastrofálne. Na niektorých miestach si museli cestovatelia sami vyrúbať stromy, aby vôbec prešli, nehovoriac o tom, že takmer zomreli od smädu počas päťdňového presunu cez púšť. Namiesto ušetrenia času im trasa pridala mesačný sklz.
Stačil deň navyše
Aj keď to vyzeralo tragicky, skupine sa podarilo dostať na svahy pohoria Sierra Nevada ešte začiatkom novembra. Do cieľa im zostávalo necelých sto míľ (160 kilometrov), no počasie hralo proti nim. Pohorie zahalila skorá snehová búrka do niekoľkých metrov snehu. Ak by prišli o deň skôr, oblasťou by pravdepodobne prešli.
Dovtedy panovala v skupine, ktorá sa počas cesty zväčšovala (v istom momente mala dokonca 60 až 80 dostavníkov) a zmenšovala, zlá nálada. Konflikty sa vyostrovali, pôvodní obyvatelia ich počas cesty obrali o dobytok i kone, časť zase zahynula pri prechode púšťou. Skupina zišla k neďalekému jazeru a musela v rozpadnutých príbytkoch prečkať zimu. To bol posledný klinec do rakvy. Netrvalo dlho a prví osadníci začali postupne hynúť od hladu.
Nepríjemné v tomto bode bolo, že väčšina výpravy pozostávala z rodinných dostavníkov plných malých detí a tínedžerov. Z 81 ľudí, ktorí uviazli pri jazere, bola viac ako polovica mladšia ako 18 rokov. Medzi nimi aj šesť dojčiat. Deti nakoniec tvorili veľkú časť tých, ktorí nakoniec aj prežili. Ročná Isabella Breen napríklad žila až do roku 1935.
Kanibalizmus
Uprostred decembra sa skupina pätnástich najsilnejších členov výpravy vybrala hľadať pomoc. Po dňoch blúdenia boli ďaleko za hranicou zrútenia. Rezignovali a uchýlili sa ku kanibalizmu. Uvažovali o žrebovaní obete či boji mužov na život a na smrť. Niektorí z nich však čoskoro zamrzli, takže dilema bola vyriešená. Telá opiekli a zjedli.
Na ranč v Kalifornii sa po mesiaci cesty dostala iba polovica z nich. Pomoc tak bola na ceste, no za príliš vysokú cenu. Smutný osud stretol napríklad aj dvojicu Indiánov, ktorí sa ku skupine pridali ešte pred snehovou kalamitou. Keďže sa báli, že ich zabijú a zjedia, rozhodli sa ujsť. Šťastie však nemali - keď ich o pár dní našli vyčerpaných v snehu, zastrelili ich a zjedli.
Tí, ktorí kanibalizmus odmietali, museli vyžiť z kôre stromov, obhrýzania kostí a vyvárania kože zvierat. Dá sa povedať, že zhruba polovica tých, ktorí prežili Donnerovu výpravu, sa nakoniec uchýlila k jedeniu ľudského mäsa.
Pridlhá záchrana
Pomoc a záchranná akcia trvala extrémne dlho. V zlom počasí za nimi nemohli prísť so zvieratami, a tak doniesli len zásoby, ktoré uniesli a na etapy brali preživších do Kalifornie. Nakoniec boli potrebné až štyri záchranné tímy a viac ako dva a pol mesiaca, aby dopravili všetkých preživších späť do civilizácie.
Pne zrezané na demonštráciu, do akej výšky pokrýval oblasť sneh počas Donnerovej výpravy:
Posledným zachráneným bol Lewis Keseberg, pruský priekopník, ktorého našli v apríli 1847, údajne pološialeného a obklopeného kanibalizovanými telami svojich bývalých spoločníkov. Obete však boli celkovo privysoké. Do civilizácie sa dostalo iba 45 osôb.
George a Jacob Donnerovci, obe ich manželky a štyri deti zahynuli. Priekopník William Eddy medzitým prišiel o manželku a dve deti. Donnerovu výpravu tvoril tucet rodín, no iba dvom, Reedovcom a Breenovcom, sa podarilo doraziť do Kalifornie bez jediného úmrtia.
