Bola jedna hodina po polnoci. Naděžda Popelková zaspávala vedľa svojho manžela Petra, lekára kolínskej nemocnice, keď začula na chodbe pred spálňou zvuky.
„To si ty, Jirka?“ zavolala na syna. Nikto jej neodpovedal. Počula ďalší šramot, preto rozsvietila lampičku, vstala z postele a vyšla z izby.
Na chodbe zbadala postavu v čiernom športovom kimone s kapucňou na hlave. Dvomi otvormi v látke na ňu hľadeli chlapčenské oči. Syna, ktorý sa bojovým športom venoval niekoľko rokov, spoznala, aj keď mal zamaskovanú tvár.
Sedemnásťročný Jirka mieril na matku pištoľou. Nedal jej šancu zistiť, čo sa deje. Vystrelil. Pani Popelková zacítila bolesť a vykríkla. Začala so synom bojovať, chcela mu zbraň vziať.
V tej chvíli vybehol zo spálne chlapcov otec. Mladý Popelka naňho aj na matku opakovane vypálil. Jeho kamarát Zbyněk Škornička sa krčil s odistenou pištoľou pri záchode. Chcel Jirkovi pomôcť, tak začal strieľať na pani Popelkovú.
„Rodičia s ním zápasili a snažili sa mu zbraň zobrať. V tom čase som vystrieľal všetky náboje, ktoré som mal v zbrani. Išlo o tri alebo štyri rany. Či som niekoho zasiahol, neviem. Po mojich výstreloch strieľal Popelka zo svojej zbrane ďalej. Potom som videl jeho otca, ako prebehol do kuchyne, a počul som pád tela,“ opísal neskôr Škornička.
„Vyšiel som na chodbu, videl som na zemi ležať Popelkovu matku (v tele mala sedem rán, z toho najmenej dve smrteľné, pozn. red.) a jeho babičku, ako schádza zo schodov. Pýtala sa, čo sa deje a prečo je tu tá krv. Popelka práve dobíjal svoju zbraň. Potom prebehol hore okolo babičky a zrazil ju zo schodov. Myslím, že ju z nich skopol,“ vypovedal jeho kamarát.
„Pamätám si, že som na babičku vystrelil a tá bola na mieste mŕtva. Či na ňu strieľal aj Škornička, neviem, ja som okolie vôbec nevnímal,“ povedal mladý Popelka.
„Domnievam sa, že ešte zbehol dole a strelil do babičky druhýkrát. Potom šiel do kuchyne a dokončil otca,“ uviedol Škornička. Následná pitva ukázala, že lekára Popelka zasiahol štyrmi strelami, z ktorých dve prenikli jeho mozgom a mali bezprostredný smrtiaci účinok. Babička mala prestrelené čelo.
Škrtidlo a injekčná ihla
Ďalšia hrôza mala ešte len prísť. V detskej izbe hore na poschodí spala Popelkova štrnásťročná sestra Naděžda. Krik ani streľba ju neprebudili. „Popelka mi povedal, aby som ju uškrtil. Ja som mu odpovedal, aby si to urobil sám, že už toho mám dosť. Išli sme do jeho izby, kde zo zásuvky písacieho stola vybral silónovú strunu. Potom šiel k lôžku sestry, čiastočne si na ňu kľakol, čiastočne sadol a nasadil jej slučku na krk. Medzi škrtidlom a hrdlom sestry však bola perina. Presne som to nesledoval, chodil som po izbe a bol som nervózny,“ povedal policajtom Škornička.
Bolesť dievča prebudila. „Začala kričať: Jirka, ja viem, že si to ty! Nechaj ma byť! Zober ma so sebou!... Popelka sa na mňa oboril: Ty mi ani nepomôžeš!? Tak som šiel a stiahol som z jeho sestry perinu.“
Popelka uvádzal, že Naděžda nemala medzi škrtidlom a krkom perinu, ale svoju ruku. „Kto jej ruku vybral, neviem, asi som to bol ja. To škrtenie nejako nešlo, preto Zbyněk udrel sestru asi päťkrát hranou ruky do ohryzku,“ vypovedal jej brat. Škornička toto tvrdenie odmietol. Trval na tom, že ju udrel Jirka.
Následne chytil každý z mladíkov jeden koniec silónu omotaný okolo dievčenského krku a uťahovali ho spoločne. Popelka sa o strunu porezal, tak si šiel pre rukavice. Potom Škorničkovi povedal, nech mu prinesie z izby injekčnú ihlu. Ten ju našiel, ale Jirkovi ju doniesť nechcel. Až keď naňho kamarát kričal, nech ho ide pri škrtení sestry vystriedať, ihlu radšej priniesol.
Popelka ju skúšal vbodnúť sestre zozadu do krku. Predpokladal, že keď zasiahne miechu, obeť okamžite zomrie. Nešlo to však podľa jeho predstáv, ihla bola zrejme krátka. Umierajúce dievča so sebou šklbalo a chrčalo, preto vzal pištoľ a strelil ju do hlavy. „Počul som výstrel. Už som sa na to nepozeral,“ uviedol Škornička.
„Bol som z toho celý preč, ale Jirka to bral ako samozrejmosť. Chodil medzi telami a hovoril mi: Tu vidíš, ako vyzerajú mŕtvoly.“ Znalci konštatovali, že príčinou smrti všetkých poškodených bolo pomliaždenie mozgu v dôsledku strelných rán hlavy. U Naděždy Popelkovej staršej sa k tomu ešte pridalo krvácanie do hrudnej dutiny.
Nápad z cvičenia a videokaziet
Jiří Popelka a Zbyněk Škornička pripravovali svoj plán asi tri mesiace. Nakoniec sa rozhodli, že ho zrealizujú v noci z piatku na poslednú aprílovú sobotu. V pondelok bol štátny sviatok - 1. máj. Tri voľné dni im mali dať pri úteku dostatočný náskok.
Obaja mladí vyznávači juda, karate, kung-fu aj ninjutsu (Popelka junior aj kulturistiky) sa dohodli, že sa ukryjú v šumavských lesoch a o niekoľko mesiacov sa pokúsia dostať cez hranice do západného Nemecka.
„Podľa môjho názoru vznikol podnet na celé jednanie z nášho spoločného cvičenia a z videokaziet. S nápadom, že by sme mohli prekročiť hranice do Spolkovej republiky Nemecko, prišiel Popelka asi pred rokom. Mne sa to spočiatku zdalo také divné, ale na druhej strane ma to fascinovalo,“ priznal Škornička.
Popelka tvrdil, že nevie, čí nápad to bol. „Chceli sme sa odlúčiť od tejto spoločnosti a venovať sa výhradne karate a podobným športom. V našom štáte nie sú na ich prevádzkovanie dobré podmienky. Tiež som počul, že inde je lepšie a je lepšie odtiaľto vypadnúť,“ vysvetľoval policajtom.
Rozhodli sa, že budú žiť nejaký čas ďaleko od ľudí. Na Šumave sa cez leto fyzicky zdokonalia, otuží, budú posilňovať, trénovať tichú chôdzu, streľbu a živiť sa napríklad lovom zvierat. Potom sa, pokiaľ to bude potrebné, prebojujú na Západ.
„Na odchod na Šumavu a ďalej do SRN sme sa pripravovali tým spôsobom, že sme nakupovali povrazy, ovsené vločky, zafarbili sme si kimoná načierno, vyrábali sme si zbrane - meče, kosáky aj nabrúsené kovové vrhacie hviezdice," vypovedal Popelka.
Bol žiakom kolínskeho gymnázia a vedel, že sú v škole v súvislosti s výučbou civilnej obrany uložené dva samopaly (či presnejšie útočné pušky) vzor 58. V polovici apríla cez jarné prázdniny sa preto večer so Škorničkom vkradli do školskej budovy. Mali na sebe čierne kimono – rovnako ako o dva týždne neskôr pri vraždení.
„Vyliezli sme po odkvape na druhé poschodie, preliezli po parapete asi dvadsať metrov k otvorenému oknu a potom sme sa dostali k dverám, ktoré vedú na pôdu. Vypáčili sme ich páčidlom.“
Zo skrine zobrali veľké množstvo maloražkových nábojov a oba samopaly. „Podľa môjho názoru boli funkčné a schopné streľby (expertiza neskôr ukázala, že to tak nebolo, pozn. Red.). V prípade, že by sme do nich nezohnali náboje, chceli sme ich použiť na zastrašenie,“ vysvetlil gymnazista.
Jeho otec, MUDr. Popelka, bol vášnivým zberateľom strelných zbraní. Chlapci si chceli vziať na svoju výpravu aj niektoré kúsky z jeho zbierky. Škornička najprv navrhoval, že nafingujú vlámanie.
„Popelka uvádzal, že sa nikdy nestáva, aby boli všetci z domu preč. Odo dňa 27. 4. 1989 sme boli oboznámení s tým, že vyvraždíme celú rodinu,“ vyhlásil mladší z oboch kamarátov.
Pre vraždu sa rozhodli aj preto, lebo si na cestu chceli vziať auto Popelkových rodičov. Na Šumave by sa vozidla zbavili, možno by ho niekde potopili. Popelka tiež dodal, že mal na otca zlosť. „Stále sa so mnou hádal, vyhrážal sa, že mi všetko zakáže, že mi rozbije hubu. Asi mesiac vopred som bol rozhodnutý, že ho zabijem,“ povedal syn. Pri krviprelievaní použili so Škorničkom dve otcove pištole.
Naháňačka s políciou ako z akčného filmu
Potom začali rýchlo baliť. Povrazy, vločky, zubná pasta, mydlo, topánky. Z otcovej zbierky si zobrali dve brokovnice a guľovnice, potrebnú muníciu a ďalšie zbrane. Popelka sa prezliekol do maskáčov. Škornička si na kimono obliekol bundu, náboje nastrkal do vreciek.
Zbalené mali o pol tretej v noci. V dome starostlivo zhasli svetlá a vyrazili na cestu. „Všetko sme nahádzali do tašky a odniesli to do auta. Asi desaťkrát som sa pokúsil o naštartovanie, až potom sa mi to podarilo. Zaradil som spiatočku, snažil sa vycúvať a pritom som nabúral do brány,“ priznal Popelka.
Nasledujúcu situáciu, ktorá predznamenala krach ich plánu, zhŕňa záverečná správa vyšetrovateľa.
„Už pri vychádzaní z domu upútali na seba pozornosť okoloidúcej autohliadky Verejnej bezpečnosti. Tá podozrivý neosvetlený automobil sledovala a jej veliteľ sa rozhodol ho skontrolovať. Vodič však nereagoval na svetelné znamenia, ani na zvukovú výzvu na zastavenie, zvyšoval rýchlosť a snažil sa hliadke ujsť.“
Slovný obrat „naháňačka ako z akčného filmu“ dobre vystihuje to, čo sa potom na trase z Kolína do Kutnej Hory odohralo.
Keď policajti skúsili vozidlo na úteku Lada 1600 predbehnúť, Popelka začal nabiehať doľava, aby im manéver znemožnil. Narazil do nich a snažil sa ich vytlačiť z cesty.
Príslušníci VB sa vo svojej Škode 120 pokúsili o predbehnutie ešte niekoľkokrát, avšak neúspešne. V jednej chvíli sa objavil v protismere tirák a hliadka mala čo robiť, aby sa vyhla kolízii.
„Jirka riadil a keď sme boli prenasledovaní, vyzval ma, aby som nabil brokovnicu. Urobil som to a on mi povedal, aby som strieľal. Otvoril okienko, že spomalí. Ja som strieľať odmietol. Hovoril som mu, aby rýchlo ušiel,“ povedal pri výsluchu Škornička.
V Kutnej Hore v Kouřimskej ulici dostalo vozidlo so stredoškolákmi šmyk a narazilo do steny Okresnej správy ciest. Mladí vrahovia sa hliadke odmietli vzdať. Chceli utiecť. Dvadsaťročný strážmajster Václav Suchý sa rozbehol za Popelkom. Už ho skoro mal, ale mladík sa zrazu otočil a hodil mu celou silou do tváre plný zásobník od pištole. Rozbil mu nos. Zranený policajt, ktorý tú noc slúžil prvýkrát v uniforme, prenasledovanie vzdal.
Veliteľ hliadky podpraporčík Miloš Hájek vytiahol zbraň a začal kričať na Škorničku, aby zostal stáť, inak bude strieľať. Na dôkaz, že to myslí vážne, chcel vypáliť do vzduchu, na jeho prekvapenie však rana z pištole nevyšla. Náboj sa vzpriečil.
„Na mňa nemôžete strieľať, mám šestnásť!“ skríkol naňho chlapec. Hájek naňho mieril a približoval sa. Chytil Škorničku za bundu, ale ten sa s ním začal biť. Niekoľkokrát policajta kopol a udrel do tváre.
„Vyhodnotil som situáciu tak, že nemám proti útočníkovi šancu. Z posledných síl som sa na neho vrhol a podarilo sa mi ho udrieť pištoľou do hlavy. Tým som ho omráčil,“ spomínal pred rokmi v okresných novinách Hájek.
Tretí člen hliadky, poručík Taichman, mal rok do dôchodku. „Vyčkával, až bude po všetkom a nebude hroziť žiadne nebezpečenstvo,“ rýpol si do kolegu bývalý veliteľ.
Omráčeného Škorničku potom odviezli do nemocnice. „Všetci sú mŕtvi,“ povedal po tom, čo sa prebral. Policajt Petr Koubský, ktorý bol tú noc v službe a nad ránom medzi prvými vstupoval do vily, v ktorej sa štvornásobná vražda odohrala, sa potom Škorničku pýtal: „Čo ste to, preboha, urobili?“ Namiesto odpovede mu chlapec položil otázku: „Čo za to môžeme dostať?“
Popelka sa ukryl v kutnohorskej záhradkárskej kolónii, v domčeku číslo 332. Na chvíľu si tam ľahol, aby sa prespal. Počas dopoludnia úkryt opustil.
„Mal som pocit, že je všetko stratené. Váhal som, či mám ísť na políciu. Chodil som bez cieľa, nevedel som, čo robiť.“ Ešte v ten deň ho zadržala policajná hliadka.
Ani slza pre rodičov
Zbyněk Škornička sa snažil vyšetrovateľa presvedčiť, že mal z Jiřího Popelku strach a preto poslušne vykonával všetky jeho príkazy. Pokiaľ ide o fyzickú kondíciu, boli na tom zhruba rovnako. Obaja obvinení boli umiestnení na pozorovanie do Psychiatrickej liečebne v pražských Bohniciach. Lekári mali vyšetriť ich duševný stav.
Dvaja psychiatri a psychologička označili sedemnásťročného Popelku za nadpriemerne inteligentného psychopata (IQ 119) s výraznými útočnými, bezcitnými a nepriateľskými rysmi, ktoré dokázal navonok potláčať a odreagovávať v bojových športoch a agresívnych fantáziách.
Zručný, pohotový a výkonný študent gymnázia mal veľmi nízku schopnosť sociálneho porozumenia. Uviedol, že nikdy nebol ľútostivý. Niekedy mu bolo ľúto zvierat, nie však ľudí. „Väčšinou ich nemám rád, sú zlí a sebeckí.“
„Pri jeho hovorení o rodinných príslušníkoch a ich vyvraždení až udivuje úplná absenciu emocionálnych prejavov," poznamenali znalci.
„Ku svojim zámerom nebol primárne vedený náhodným sledovaním videofilmov o starojaponských samurajoch a vraždiacich jednotkách nindžov. Vyberal si ich práve preto, že vyhovovali jeho sklonom a že z nich získaval poučenie a inšpiráciu,“ uvádzal posudok.
„Aj keď jeho predstavy o pokračovaní výcviku na Šumave pred prekročením hraníc a o životnej kariére žoldniera špeciálnych jednotiek v západných krajinách niesli pečať mladistvej naivity a dobrodružnosti, je na druhej strane zrejmá cieľavedomosť a plánovitosť jeho jednania," napísali odborníci. Možnosť jeho nápravy označili za veľmi nepriaznivú.
Druhý obvinený, Zbyněk Škornička, mal podľa expertov ľahko podpriemerný intelekt, išlo o jednoduchšiu osobnosť.
„Aj keď sa ochotne podieľal na spoločnom výcviku a prípravách na opustenie republiky, je pravdepodobné, že najnebezpečnejšie časti trestnej činnosti – vyvraždenie príslušníkov rodiny Popelku (ktorý v ich vzťahu zastával dominantnejšiu úlohu) – sa zúčastnil s menšou ochotou a skôr preto, aby vyhovel jeho želania a dokázal svoju rozhodnosť,“ konštatovali s tým, že jeho resocializáciu považujú za skôr priaznivú.
Prípad štvornásobnej vraždy riešil na jeseň roku 1989 Krajský súd v Prahe, konkrétne senát Stanislava Černeckého, ktorý pri tejto inštancii stále súdi.
Rozsudok zaznel 27. októbra 1989. Popelka dostal maximálny možný trest pre mladistvého - desať rokov v nápravno-výchovnom ústave. Škornička tam mal stráviť o dva roky menej.
Amnestia prezidenta Václava Havla z januára 1990 vymazala obom vrahom z trestu jeden rok. Škornička bol za dobré správanie podmienečne prepustený z opavskej väznice 18. augusta 1993, vykonal zhruba polovicu pôvodného trestu. Súd mu stanovil šesťročnú skúšobnú dobu, počas ktorej sa osvedčil.
Jiří Popelka si podľa dostupných informácií odsedel celých deväť rokov. Na slobodu sa vrátil v roku 1998. Obaja muži, ktorí chceli pred 30 rokmi utiecť na Západ, zostali v Českej republike. Zbyněk Škornička žije v rodinnom domčeku necelých desať kilometrov od kolínskej vily, v ktorej sa tragédia odohrala. Štvornásobný vrah Jiří Popelka sa zdržiaval nejaký čas v Tepliciach, potom sa presťahoval do pražskej Hostivaře a odtiaľ mal po čase odísť do Ústí nad Labem.
Portál iDnes.cz patrí pod vydavateľstvo Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.sk.
