Dejiny ľudstva si pamätajú mnohých podivínov, ktorí ovládli svoju dobu. A stredovek nebol výnimkou. V 12. storočí, za čias kráľa Henricha II., žil na kráľovskom dvore muž menom Roland. Ten mal pravdepodobne množstvo talentov, no do histórie sa zapísal iba jediný - prdenie.
Nájdeš ho pod rôznymi menami - Rowland le Sarcere, Roland le Fartere, Roland le Petour či Roland the Farter (Roland Prdič. Jeho jedinou prácou na kráľovskom dvore bolo počas vianočnej súťaže predviesť unikátny tanec „Unum saltum et siffletum et unum bumbulum”.
Ten spočíval v jednom skoku, jednom hvizde a jednom prde, pričom všetko bolo potrebné urobiť v jeden moment.
Kráľ Henrich II. bol z tohto vystúpenia taký fascinovaný, že Rolandovi ako prejav uznania daroval svoj kaštieľ v Hemingstone v Suffolku a viac ako 100 akrov pôdy.
Prd ako predzvesť smrti
Je potrebné si uvedomiť, že najhlbší stredovek bol temným obdobím, kde sa bežní ľudia nemohli zabávať pri telke alebo na Instagrame. Dnes by si našiel človeka, ktorý baví ľudí svojimi prdmi za niekoľko sekúnd, zasmial by si sa a pokračoval na niečo zábavnejšie.
V stredoveku však ľudia mali len šašov ako Roland. Tí často vystupovali na uliciach alebo na šľachtických či kráľovských dvoroch výmenou za peniaze, v ojedinelých prípadoch aj za majetok. Okrem toho bolo prdenie v tom čase vnímané inak, ako dnes.
Valerie Allen, profesorka literatúry na John Jay College of Criminal Justice, skúmala Rolandov príbeh vo svojej knihe z roku 2007 On Farting: Language and Laughter in the Middle Ages. Ako povedala pre Atlas Obscura, humor v prdoch bol nielen veselou pripomienkou, že im nemôže nikto uniknúť, dokonca ani ten najvznešenejší človek vo feudálnej spoločnosti.
„(Plyn) je produktom rozkladu, takže morálne a teologicky ho mnohí spisovatelia v stredoveku považovali za znamenie smrti,“ hovorí, „o prdoch a výkaloch sa veľa moralizovalo, že sú každodennou živou pripomienkou toho, že zomrieme a že sme smrteľní a tiež hriešni.“
Profesionálne živobytie
Roland bol však pripomienkou toho, že naozaj nie všetko v stredoveku bolo iba temné. O jeho živote pritom preukázateľne vieme iba z jediného dokumentu z 13. storočia, ktorý sa používal na vyúčtovanie mnohých poplatkov dlžných korune a voči nej.
Medzi zoznamom veľmi vážnych a životne dôležitých byrokratických obchodov patrí stručný popis Rolandovho výkonu a platby, ktorú dostal od koruny. Nebol však jediný. V tom istom storočí sa v Írsku preslávili dvanásti prdiči, respektíve flatulisti, ktorí robili to isté, čo Roland. To len dokazuje, že plynatosť bola viac než len vtip - pre niektorých to bolo živobytie.
Flatulisti, zabávači, ktorých vystúpenie pozostáva výlučne alebo prevažne z vypúšťania vetrov predvádzaného tvorivým, hudobným alebo zábavným spôsobom, však dodnes nevymreli. Napríklad v Japonsku, počas obdobia Edo, boli flatulisti známi ako „heppiri otoko“.
Zadkom dokázal fajčiť cigarety
Medzi najznámejších flatulistov patrí Francúz Joseph Pujol. Ten objavil svoj talent pri kúpaní v blízkosti svojho domu na Azúrovom pobreží. Podľa magazínu Retro sa práve zhlboka nadýchol, aby sa ponoril pod vlny, keď pocítil chlad, ktorý sa mu vkrádal „zadnou chodbou“. Vtedy si uvedomil, že morskú vodu „vdýchol“ zvieračom.
Keď sa v roku 1892 dostal do Paríža, bol už natoľko slávny, že si mohol dovoliť zarezervovať 90-minútovú show v neslávne známom Moulin Rouge. Okrem prdenia dokázal fajčiť cigaretu zadkom či dokonca sfúknuť sviečky.
V súčasnosti patrí k najznámejším flatulistom Brit Paul Oldfield, známy pod umeleckým menom Mr. Methane. Ten začal vystupovať v roku 1991 a sám sa označuje za jediného súčasného vystupujúceho flatulistu na svete. Nahral dokonca aj hudobný album a svoj talent predviedol vo viacerých talentových šou.
