Násilie a ubližovanie
Pomôcť sa im snažia dobrovoľníci, ich možnosti sú však obmedzené. „Povedali nám - Nemáte právo ísť do našej krajiny. Zašpiníte ju,“ rozpráva tridsaťsedemročný iracký Kurd Hadžár. Kým ho bieloruskí pohraničníci strčili na litovskú stranu hranice, udreli ho do hlavy. Bitie pokračovalo aj v susednej krajine.
Litovské ozbrojené komando Hadžára a jeho priateľov odtiahlo bokom a začalo ich mlátiť polenami a káblami. Utečenci dostali aj niekoľko rán paralyzérom. Modriny a rany utečencov ukazuje cez videohovor redaktorom denníka The New York Times.
Hovorí, že sa zúfalo snaží dostať do Európskej únie, zatiaľ však trčí v minskom hosteli, kam utiekol po tom, čo sa prechod do Litvy nepodaril. Za izbu každú noc platí sto dolárov (87,26 eur) výmenou za to, že majiteľ zariadenia nenahlási úradom, že už Hadžárovi prepadlo vízum.
Za cestu do Európy cez Turecko už dal muž celkom šesťtisíc dolárov a nevie, či to nakoniec k niečomu bude. Do Iraku sa však vrátiť nemôže. Podľa svojich slov utiekol pred klanovým násilím a keby sa znova objavil doma, najskôr by prišiel o život.
Na hraniciach Litovci migrantom podľa neho hrozili, že si ich natočili na video a že dostanú ešte väčšiu nakladačku, ak znova prídu. „Chcem prejsť hranicu, aj keby som mal pri tom prísť o život,“ opisuje Hadžár. Jeho snom je dostať sa do Veľkej Británie a zarobené peniaze posielať domov synovi a chorej matke. Netuší, či sa mu to podarí.
Na Blízky východ sa z Bieloruska nakoniec vrátil napríklad dvadsaťdeväťročný novinár Reben Sirwan. Úrady ho minulý týždeň deportovali, avšak nie späť do Iraku, ale do Sýrie. Odtiaľ ho odprevadila sýrska polícia. Po štyroch dňoch výsluchu.
Doma kvôli svojej práci dostával vyhrážky a z obavy o svoj život chcel v Bielorusku požiadať o azyl. Brutalita tamojších policajtov ho však šokovala. „Bielorusko, Poľsko a Litva sa s ľuďmi len hrajú. Presúvajú ich tam a späť, doprava a doľava. Ubližujú im, bijú ich, berú im telefóny a kradnú peniaze,“ uzatvára.
Bielorusi rozdávajú štiepacie kliešte
V ťažkej životnej situácii sú na bielorusko-litovských a bielorusko-poľských hraniciach tisíce ľudí. Bieloruský diktátor Alexander Lukašenko im začal vydávať víza a pomáhať s cestou do Minsku po tom, ako naň Západ uvalil sankcie za brutálne potlačenie demokratických protestov po zmanipulovaných prezidentských voľbách.
Teraz jeho ľudia asistujú aj pri nelegálnom prechádzaní hraníc do Európskej únie. Litovská pohraničná stráž vo štvrtok oznámila, že v noci prechodu hraníc zabránila skupine asi tridsaťpäť migrantov.
Náčelník stráže Rustamas Liubajevas povedal, že v blízkosti hranice zaznamenali dve skupiny migrantov s niekoľkými desiatkami ľudí a že prinajmenšom jednu z týchto skupín sprevádzali bieloruskí pohraničníci.
„Prezrú si hranicu, a pokiaľ tam nikto nie je, dajú im štiepacie kliešte a nútia ich prestrihnúť plot zo žiletkového drôtu,“ popisuje anonymne aj Afganec, ktorému sa podarilo dostať do bezpečia v EÚ. Podľa Saira Razka zo sýrskeho Homsu bieloruská stráž niekedy sama prestriháva diery do hraničného oplotenia.
Litovský minister obrany Arvydas Anušauskas odhadol, že pri bielorusko-litovskej hranici je teraz sústredených okolo tisícky migrantov. Celkom tento rok litovské hranice prekročilo viac ako 4 200 migrantov, ďalších asi šesť tisíc utečencov litovskí pohraničníci do krajiny nepustili. Pobaltská krajina kvôli migračnej kríze vyhlásila tento týždeň v päťkilometrovom pásme pri hraniciach s Bieloruskom výnimočný stav, rovnako ako predtým Poľsko.
Obmedzené možnosti dobrovoľníkov
Utečenci, ktorí vidine lepšieho života podľahli, však teraz na území nikoho mrznú v chladnom novembrovom počasí bez zodpovedajúceho oblečenia a mnohokrát aj bez topánok. V provizórnych stanoch s minimom jedla živoria muži, ženy aj deti. Pomôcť sa im snažia aspoň dobrovoľníci.
Organizácia Grupa Granica vyráža za Iračanmi, ktorí po prekonaní hraníc blúdia poľským lesom, a snažia sa ich nájsť skôr ako polícia. Tá by ich totiž bez milosti vrátila späť. „Migranti si často pýtajú jedlo, vodu, lekára alebo pár topánok. Stretla som tú sýrsku rodinu, ktorá bola úplne bosá,“ opisuje dobrovoľníčka Anna Albothová pre denník The Guardian.
Priamo na mieste však aktivisti pomáhať nemôžu. „Nesmieme vstúpiť do bezpečnej zóny,“ potvrdzuje Anna Chmielewská z varšavského Centra pomoci cudzincom. Odkazuje tak na oblasť okolo hraníc stráženú poľskými vojakmi. Z tej napokon pochádzajú videá, ktoré sa teraz šíria na sociálnych sieťach, mimo dobrovoľníkov sa tam však nedostanú ani takmer žiadni novinári.
„Tam môžu pomáhať len miestni. My sa môžeme zapojiť až vo chvíli, keď sa ľuďom podarí dostať von zo zóny a stretnúť sa s nami. Niektorým sa to nepodarí. Zima sa blíži a ľudia nie sú vybavení na to, aby trávili deň za dňom v chlade. Bojíme sa, že zlé počasie prinesie ešte viac úmrtí,“ varuje.
Doteraz na hraniciach zomrelo najmenej osem ľudí. „Pohraničná stráž vie byť veľmi agresívna. Nerobíme nič nezákonné, ale oni v nás vyvolávajú dojem, že robíme. Pomáhať ľuďom by malo byť úplne normálne. Ale v tejto situácii sa to stáva nejakou tajnou aktivitou. Mám pocit, že to, čo je legálne, je tu na tomto kúsku hranice strašne ďaleko od toho, čo je morálne,“ dodáva Chmielewská.
Brainee patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj iDnes.cz.
