Vrchol utečeneckej krízy je už síce minulosťou, no to ani zďaleka neznamená, že do Európy neprúdia ďalší migranti, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy. Svoje by o tom vedeli povedať aj Slováci Tomáš Horváth a Mária Dudová.
Obaja totiž boli súčasťou dobrovoľníckej misie v tábore Kara Tepe na ostrove Lesbos, kde sa momentálne nachádza približne 4-tisíc utečencov. Tomáš z komunity Sant'Egidio nám porozprával, ako to tam vyzerá a čo všetko stihli zažiť.
Ste súčasťou komunity Sant'Egidio, ktorá dobrovoľnícku misiu organizovala. Čím vás zaujala?
Naša Komunita Sant’Egidio sa od svojho založenia v roku 1968 venuje ľuďom na okraji spoločnosti, tým, ktorí nenachádzajú svoje miesto. V začiatkoch to boli prisťahovalci z juhu Talianska, ktorí sa presunuli na perifériu Ríma. Mladí z Ríma si k nim našli cestu a stali sa ich priateľmi. Pre nás sú ľudia, ktorí sú hladní, smädní, pocestní, či vo väzení, tí, ktorým chceme byť nablízku. Často stratili nádej, mnohí nimi pohŕdajú, cítia neprijatie.
My ich nevidíme ako problém, ale ako unikátne ľudské bytosti. S pokorou si uvedomujeme, že nikto z nás nie je neomylný a nemá zaručenú bezstarostnú budúcnosť. Vytvárať priateľstvá medzi rôznymi svetmi je cestou k pokoju. My chceme byť nositeľmi tohto pokoja všade tam, kde je potrebný. A v momentálnom stave, kedy je na úteku viac ako 80 miliónov ľudí na svete, je potrebné byť nablízku aj nim.
Pomáhali ste utečencom v tábore Kara Tepe na ostrove Lesbos. Čo vás motivovalo ísť pomôcť na toto neslávne známe miesto?
Utečenecký tábor Kara Tepe je nasledovníkom tábora Moria, ktorý v septembri 2020 úplne vyhorel. Tisíce ľudí, ktorí už utekali pred nepriaznivými podmienkami, sa museli opäť presunúť. Prebývajú v stanoch bez pevnej podlahy, čakajú, či sa o nich niekto bude zaujímať a umožní im žiť dôstojný život.
Títo ľudia sú mnohokrát v utečeneckom tábore dlhé mesiace a roky. Mladí ľudia strácajú nádej na budúcnosť, rodiny premýšľajú, ako zabezpečia živobytie pre všetkých členov, ako naplnia svoje dni zmysluplnou činnosťou. My cítime ich túžbu žiť a nie iba prežívať. Vidíme ich biedu, či už materiálnu alebo duchovnú, a nechceme si pred ňou zatvárať oči.
Chceli ste sa vždy venovať humanitárnej pomoci, alebo to prišlo postupne?
Humanitárna pomoc je vo svojej podstate ľudská pomoc. Je to pomoc človeka človeku. Od milého gesta na ulici po zachraňovanie životov spod zrútených budov. V každom z nás je ľudskosť a niektorí z nás jej dávajú väčší priestor a iní menší. To, čo v sebe živíme, nás posúva ďalej a pretvára nás. To, čomu dávame väčší priestor, sa v nás rozvíja. My sa chceme napĺňať ľudskosťou a pretavovať ju do všetkých činností nášho života. Humanitárna pomoc je jednoznačne niečo, čo nám pomáha, aby sme sa neutopili v našom egu a malosti nášho sveta.
Čo vás najviac zasiahlo, keď ste na miesto dorazili? Ako dlho ste boli súčasťou dobrovoľníckej misie?
Najviac nás zasiahli osobné príbehy a životné podmienky. Aktuálne podmienky v kempe nie sú zúfalé, avšak predstava žiť v nich dlhodobo zúfalá je. Nemáte víziu budúcnosti, strácate nádej. Zasiahli nás príbehy ľudí, ku ktorým sa vyspelý svet obrátil chrbtom. Pán Husain z Afganistanu, ktorého vyhostili z Európy a keď sa vrátil naspäť do Afganistanu, jeho telo spálili a on musel s ťažkými popáleninami opäť utekať a momentálne čaká so svojou rodinou, čo s nimi bude. V jeho očiach však nevidieť nenávisť, nevidieť hnev. Správa sa s láskou ku svojej dcére i žene, je vďačný za čokoľvek pre neho urobíme.
Takýto človek si nezaslúži byť odsúdený na spálenie, odsúdený na smrť. Prečo by sme mu nedovolili dôstojne žiť v krajine, kde neprebieha vojna? Videli sme tiež zúfalstvo chlapcov, ktorí ako tínedžeri nemajú víziu svojej budúcnosti. Nevedia kedy im dovolia opustiť kemp a čo z nich bude. Naša spoločnosť, náš svet, si nemôže dovoliť vytvárať viac zmätku a zúfalstva.
Potrebujeme hľadať cesty, ako ľuďom ponúkať riešenia pre dôstojný život. Inak sa nemôžeme čudovať, keď hľadajú cesty, ako prežiť a v niektorých prípadoch nachádzajú pomocnú ruku iba od nesprávnych ľudí. Komunita Sant'Egidio je na ostrove Lesbos prítomná od roku 2019. V lete 2021 prišlo na ostrov viac ako 250 členov komunity, dobrovoľníkov, z rôznych európskych krajín od Portugalska, Španielska, Holandska, cez Belgicko, Taliansko, až po Česko a Slovensko. My sme boli súčasťou misie na týždeň.
Cez týždeň pozývajú členovia komunity jednotlivcov a rodiny z utečeneckého tábora na večeru. Snažíte sa zamerať na kuchyňu, ktorá je typická pre ich domovské krajiny, alebo na takúto kreatívu nie je priestor a varí sa z toho, čo je dostupné?
Jedlo bolo skôr lokálne, z dostupných surovín. Snažili sme sa tiež zabezpečiť jedlo pre čo najväčší počet ľudí. Bolo to ako vo vychytenej reštaurácii. Stále nám prichádzali ľudia a my sme prestierali, nosili chladenú vodu a tácky s jedlom, nadväzovali kontakt s ľuďmi, ktorí boli vďační už za náš úsmev a milé privítanie.
Boli to krásne večery, kedy mohli ľudia z kempu aspoň na chvíľu zabudnúť na realitu ich dní a jednoducho si vychutnať spoločný čas. Deti sa hrali v prednej časti, ich rodičia na ne pozerali a občas mali až slzy v očiach. Vidieť šťastnú rodinu je mimoriadne naplňujúci pocit.
Boli ste priamymi svedkami utečeneckej krízy, respektíve migrácie ľudí. Čo sú podľa vás hlavné dôvody, prečo sa ľudia snažia dostať na Starý kontinent či západ? Je jedným z tých dôvodov klimatická zmena?
My si to často ani neuvedomujeme, ale aktuálne prebieha vojnový či ozbrojený konflikt v šesťdesiatich krajinách sveta. Vojna neskončila ani na Ukrajine, v Afganistane, v Sýrii či v Jemene. K dlhotrvajúcim konfliktom sa pridávajú nové a nové. K tomu sa pridávajú stále častejšie sa opakujúce prírodné katastrofy v podobe hurikánov, zemetrasení, požiarov. Stále viac ľudí prichádza o svoje domovy a sú nútení hľadať si nový domov.
A to rozprávame iba o utečencoch, ktorých si nemôžeme zamieňať s ekonomickými migrantmi. Utečenec je človek, ktorý nemá na výber, ale uteká, pretože musí. Dotkli ste sa klimatickej zmeny, a tá je jednou zo stále častejších príčin migrácie. Spôsobuje rozširovanie púští, dvíhanie hladiny oceánov, stále častejšie suchá a prírodné katastrofy, ktoré za posledné roky mimoriadne narástli. Len za posledných 20 rokov sme celosvetovo zaznamenali cez 7-tisíc vážnych katastrof, zatiaľ čo v rokoch 1980 až 1999 ich bolo iba 4 tisíc.
Najviac sa zvýšili katastrofy súvisiace so zmenou klímy, ktoré spôsobili cez 6 600 katastrofických udalostí. Enormný nárast prírodných katastrof znamená aj enormný nárast klimatických migrantov. Vedci odhadujú, že do roku 2050 bude na svete až 250 miliónov klimatických migrantov. Sú preto potrebné opatrenia proti klimatickej zmene, naša adaptácia na jej dopady, avšak aj omnoho vyššia solidarita s ľuďmi, ktorých postihuje najviac.
Môže sa na takúto dobrovoľnícku misiu prihlásiť ktokoľvek, alebo si musí prejsť nejakou formou psychologického výcviku? Predsa len, človek musí pracovať s ľuďmi a deťmi, ktoré museli opustiť svoje domovy a niektorí z nich na vlastné oči videli hrôzy vojny.
Vždy je potrebné oboznámiť sa s kontextom a situáciou, do ktorej prichádzame. Bez toho môžeme často urobiť viac škody ako osohu. V našej Komunite Sant’Egidio je veľkou výhodou, že neprichádzame sami. Sme medzinárodná komunita, ktorá pracuje s utečencami a migrantmi desiatky rokov. Táto skúsenosť je veľmi cenná. Ani na ostrove Lesbos sme neboli sami. Boli sme z rôznych krajín, mladší i starší, niektorí členmi komunity dvadsať rokov, iní pár mesiacov. Vzájomne sme si dokázali podať informácie a skúsenosti, aby bola naša pomoc skutočne osožná pre tých, ktorým sme prišli slúžiť.
Predpokladám, či skôr dúfam, že celá atmosféra nebola len smutná. Máte z dobrovoľníckej misie aj nejaké úsmevné momenty?
Smutná bola najmä vtedy, keď sme sa zahĺbili do rozhovorov a spoznávali kruté skúsenosti, ktorými si mnohí utečenci museli prejsť, alebo, keď sme navštívili takzvaný cintorín záchranných viest, kde na jednej kope vidíte vesty, vraky lodí i hračky. Na tomto mieste beznádeje naša komunita zasadila olivový strom. Pretože našim cieľom je prinášať do tmy svetlo. Tam, kde panuje beznádej, ponúkať riešenia.
V rámci našej služby a rôznych aktivít ako škola mieru či reštaurácia priateľstva sme však zažívali viac radosti ako smútku. Boli sme jedna komunita spolu s ľuďmi z tábora a tešili sme sa zo života hrou, posedením, vytváraním priateľstiev. Vždy nám dokázali vyčariť úsmev na tvári spokojné a šťastné deti, ktoré sa hrali a ich rodičia na ne s láskou pozerali a tešili sa, že sa do ich života vrátil kúsok detstva.
Zostávate s niektorými utečencami aj naďalej v kontakte? Viete, či sa im podarilo získať azyl a aklimatizovať sa v novej krajine?
Ako Komunita Sant’Egidio zostávame v kontakte s mnohými ľuďmi v táboroch, nielen na ostrove Lesbos, ale aj na iných miestach sveta. Snažíme sa nezabúdať na ich situáciu a hľadať skutočné riešenia, ako im pomôcť. V našej komunite už päť rokov realizujeme projekt humanitárnych koridorov. Je to legálna a bezpečná cesta presunu ľudí na úteku do krajín Európskej únie. Komunita Sant’Egidio je v utečeneckých táboroch prítomná dlhodobo a selektuje ľudí, ktorí sú najviac zraniteľní a potrebujú nový domov.
Všetci ľudia, ktorí prejdú cez humanitárne koridory, prechádzajú prísnym bezpečnostným skríningom a náležitosťami krajiny, do ktorej prichádzajú. Sú oboznámení s prostredím, do ktorého prichádzajú a tak isto je tomu na druhej strane u ľudí, ktorí ich prijímajú. Takouto formou sa podarilo vytvoriť dôstojné podmienky pre život v Európe už pre 4-tisíc ľudí, ktorí prišli do Talianska, Francúzska, Belgicka, Andory a San Marína. K humanitárnym koridorom vyzýva aj Pápež František a žiada vlády, aby hľadali riešenia pre ľudí v núdzi.
Komunita realizuje školu anglického jazyka, stretáva sa aj s utečencami mimo tábora, ktorým vydáva potravinové balíčky. Zaujala ma ale školu mieru pre deti. Ako to v nej vyzerá?
Školu mieru navštevujú napríklad deti, ktoré nič okrem vojny nezažili. Zrazu majú možnosť držať pastelky a kresliť si. Tieto farebné zázraky držia v rukách niektoré prvý krát v živote. Vytvorenie mieru začína v každom z nás a deti potrebujú detstvo. My im ho ponúkame a chceme v nich rozvíjať tvorivosť. Do školy mieru prichádzajú deti z rôznych krajín, no aj naši členovia komunity z rôznych krajín. A tak môžete zažiť medzinárodný festival pod červenými stanmi, pod ktorými sme sa s deťmi pravidelne stretávali. Je to skutočná radosť.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí majú ešte stále z utečencov strach?
Odhadom žije mimo našej krajiny okolo dvoch miliónov Slovákov. Tí dnes žijú vo viac ako 30 štátoch sveta. Po udalostiach v roku 1968 emigrovalo zo Slovenska až 200-tisíc ľudí. Máme strach z ľudí, ktorí vtedy opustili našu krajinu? Alebo chápeme, prečo sa rozhodli emigrovať? Vo svete sa dejú dnes ešte väčšie hrôzy. Utečenci nie sú ľudia, ktorí hľadajú lepšiu ekonomickú situáciu či vyšší štandard. Utečenec je človek, ktorému ide o život, a preto musel opustiť svoj domov. Jemu samotnému je nesmierne ľúto, že musí opustiť svoj domov.
Skúsme sa vcítiť do životov týchto ľudí, predstaviť si, že nám zbombardovali domov, my sme v strachu ušli do neznáma a hľadáme pomoc. Máme zo seba strach? Alebo skôr cítime empatiu a potrebu podeliť sa s nadbytkom, ktorý máme? Žijeme nad svoje potreby, plytváme potravinami a hľadáme, čo by sme ešte potrebovali ku šťastiu. Nie sú to práve ľudia, ktorí potrebujú našu pomoc?
Ak nerátam samotné dobrovoľnícke misie, vieme aj my, obyčajní ľudia, nejakým spôsobom pomôcť týmto utečencom?
Samozrejme. Môžeme im byť nablízku osobne. Aj v dnešné dni máme na Slovensku niekoľko utečencov. Nie je ich veľa, ale sú medzi nami. Môžeme sa teda zapojiť do aktivít, ktoré sa snažia rozvíjať ich životy. Môžeme tiež podporiť aktivity, ktoré sa pre nich realizujú. Informácie k podpore nájdete aj na našej stránke.
