Tí, ktorí sa nedostanú do utečeneckého tábora, žijú na ulici, v zrúcaninách domov či starých vagónoch. Stávajú sa z nich bezdomovci, ktorí žijú v neustálom strachu a strese, hovorí dermatovenerologička Petra Kňažeková.
Niekoľkokrát sa hlásila na humanitárnu misiu do Afriky, no nevyšlo to. Sen sa jej splnil minulý rok, keď vycestovala ako lekárka – dobrovoľníčka do utečeneckého tábora v Grécku. Kožnú lekárku Petru Kňažekovú, ktorú mnohí poznajú pod pseudonymom Doktorkou z lásky, šokovalo, s akou neľudskosťou a brutalitou od verejných činiteľov sa stretávajú utečenci.
V akých podmienkach žijú ľudia v utečeneckom tábore v gréckom meste Thessaloniki?
V prvom rade – v nehygienických. Okrem toho nie všetci, ktorí prídu do Thessaloník, majú možnosť zostať v tábore, kde je aspoň raz za čas možnosť osprchovať sa. Len rodiny s bábätkami, ktoré plánujú ostať v tábore dlhší čas, dostanú niečo v štýle malej maringotky. Ostatní žijú v rámci tábora v stanoch, príbytkoch z kartónu či pod plachtami pod holým nebom. Mnohí, ktorí sa do tábora nedostanú, žijú na ulici, v zrúcaninách domov či starých vagónoch bez základnej hygieny, v podstate ako bezdomovci, len s tým rozdielom, že žijú v neustálom strachu a strese.
Akú kapacitu majú tábory a približne koľko ľudí v nich reálne žije?
Každý inak. Napríklad tábor na Lesbose má, pokiaľ viem, kapacitu 3000 ľudí, ale reálne ich tam je 15 až 20-tisíc. V Thessalonikách je situácia o čosi lepšia, no stále reálny počet utečencov prevyšuje kapacity tábora.
Čo bolo pre vás najväčším šokom, keď ste prišli ako lekárka na humanitárnu misiu?
Čo ma nepríjemne prekvapilo, boli situácie, ktoré títo ľudia zažívali počas svojej cesty. Napríklad nehumánnosť a brutalita od verejných činiteľov. Nemožnosť vyšetrenia či akútneho ošetrenia v nemocnici a podobne. Naopak, príjemne ma šokovalo, že dvaja utečenci žili s nami, dobrovoľníkmi, a pracovali pre neziskovú organizáciu ako tlmočníci.
S akými ochoreniami ste sa najčastejšie stretávali?
Stretávali sme sa s celou škálou zdravotných problémov. Keďže utečenci dlho putujú, každý z nich má chronické rany na nohách a po tele. Nechýbajú ani bolesti kĺbov, svalov či šliach. Sú podvyživení, unavení a slabí. Tiež sa medzi nimi ľahko šíri svrab. Majú plesňové ochorenia, zapálené rozškriabané štípance od hmyzu, vírusové ochorenia dýchacieho a tráviaceho traktu. Okrem toho hnačky, zápchy, neurologické problémy, bolesti hlavy, zubov či brucha. Taktiež bodné a tržné rany, psychické problémy, najmä úzkosti a depresie. A mnohé ďalšie.
Stretli ste sa tam aj s chorobami, ktoré napríklad na Slovensku alebo v Česku nie je potrebné liečiť?
Najmä so štípancami od hmyzu, pretože kvôli nulovej hygiene aj z malého štípanca často vznikali infikované veľké rany. Preventívne sme teda ošetrovali všetky naoko nedôležité kožné prejavy.
Nemali ste pri ošetrovaní niektorých pacientov pocit beznádeje?
Boli to pocity beznádeje, frustrácie a nespravodlivosti.
Mali ste k dispozícii všetky potrebné prostriedky na ošetrenie alebo ste v niektorých situáciách museli aj improvizovať?
Improvizovali sme neustále. Ordinácie boli síce vybavené základnými liekmi a materiálom, chýbali však diagnostické prístroje, možnosť odoslať vážnejší prípad do nemocnice či šicí materiál. Museli sme, ako sa hovorí, variť z vody. Aj to málo, čo sme boli schopní ponúknuť, však mnohým uľahčilo cestu či zachránilo život.
Kde všade ste mohli ošetrovať pacientov?
S tímom sme ordinovali na „klinike“, kde za nami prichádzali utečenci, najmä muži. Išlo o dve malé provizórne ambulancie v starej budove v susedstve nevestincov. Niektorí z nás chodili po službe priamo do tábora, kde sa primárne ošetrovali ženy a deti. Mimo covid obdobia existovala ešte pojazdná ambulancia v priestoroch sanitky.
V streame ste spomenuli, že priamo v kempe ste zväčša nemohli ošetrovať mužov. Prečo?
V tábore bolo veľmi veľa detí. Pre nich bolo bezpečnejšie neodchádzať z tábora. Mali sme pokyn od správcu ošetrovať najmä ženy a deti. Muži väčšinou prichádzali za nami na kliniku. Pri akútnych prípadoch sme ich však vždy ošetrili aj v tábore.
Pamätáte si svojho prvého pacienta, ktorého ste ošetrovali?
Úplne prvého si nepamätám, ale na niektorých z nich a ich príbehy nezabudnem do konca života.
S akým najsilnejším príbehom ste sa stretli?
Tých bolo viac. Napadá mi príbeh mladomanželov zo Sýrie a Maroka, ktorým nebolo umožnené žiť spolu. V jeho krajine vládla vojna. Chceli viesť lepší život v bezpečí a slobode, túžili si založiť rodinu. Nikdy nezabudnem, ako si tá mladá žena sadla predo mňa, triasla sa ako osika, mala strach a úzkosť. Ospravedlňovala sa, že je špinavá a páchne, potichu ma poprosila, či nemáme hygienické vložky, pretože po ceste dostala menštruáciu a nemala nič. Pri ošetrovaní jej rán plných drobných kamienkov intenzívne vykríkla, pribehol jej muž a obaja sa úpenlivo rozplakali. My s nimi. Nezabudnem na jeho slová, ktoré jej stále opakoval. Hovoril, že bude to dobré, bude to dobré, sľubujem.
Spomínali ste, že muži prichádzajú do tábora neraz dobití či zranení. Boli situácie, keď ste sa báli o svoj život?
Nie, nikdy. Naša koordinátorka Rose a ďalší dobrovoľníci mapovali situáciu a môžem povedať, že strach o život som nikdy nemala, aj keď niektoré situácie boli vyhrotenejšie.
Ako sa líši váš bežný pracovný deň s tým, ktorý ste mali na misii?
To sa nedá porovnať. Doma som dermatológ, tam som bola lekár na všetko. Na misii je časový harmonogram prispôsobený podmienkam na mieste. Odpadá zdĺhavá byrokracia a riešenie poisťovne. Tiež sú obmedzené diagnostické a terapeutické možnosti, pričom spektrum pacientov je diametrálne odlišné.
Zmenila misia váš pohľad na medicínu?
Inšpirovali ma najmä dobrovoľníci a lekári z celého sveta, ktorí prišli na vlastné náklady pomáhať v čase svojho voľna a dovolenky do rizikovej oblasti. To sa ma naozaj dotklo a znovu som si pripomenula, aká je v medicíne dôležitá ľudskosť, empatia a láska. A tiež, ako veľmi je dôležitá humanitárna pomoc ľuďom, ktorí sú odsúvaní na okraj spoločnosti. Máme privilégium žiť v Európe, veľa možností a málo si ich vážime. Ďalšej misii som určite otvorená.
Dermatovenerologička Petra Kňažeková vystupuje na sociálnych sieťach pod pseudonymom Doktorkou z lásky. Ľudskou rečou približuje kožné či pohlavné ochorenia, inšpiruje a podporuje mladých ľudí v ich ceste stať sa lekármi. Na blogu s nadšením šíri dôležité informácie o živote, prevencii a starostlivosti o zdravie. V roku 2020 vycestovala na humanitárnu misiu ako lekárka pre Medical volunteers international do utečeneckého tábora v Grécku.