Od roku 1996, keď sa začali organizovať majstrovstvá sveta v hokejbale, získala naša mužská reprezentácia päť zlatých medailí, dve druhé miesta a šesťkrát obsadila tretiu priečku. Posledné štyri šampionáty však boli obzvlášť úspešné, z každého z nich si hokejbalisti odniesli titul majstra sveta.
Aj vďaka týmto úspechom je podpora zo strany štátu a sponzorov väčšia ako kedysi. Hokejbal je však stále amatérsky šport, ktorý nie je docenený tak, ako iné športy, ale už začína mať svoju vážnosť, hovorí v otvorenom rozhovore policajt a štvornásobný majster sveta v hokejbale Jaroslav Martinusík.
Hokejbalu sa venuješ popri práci v policajnom zbore. Vychádza ti zamestnávateľ v ústrety, keď máš turnaj alebo šampionát?
Práca ma živí, musím jej dávať prednosť pred športom. Zamestnávateľ sa mi snaží vyjsť v ústrety, keď potrebujem voľno alebo ma čakajú napríklad majstrovstvá.
Vieš využiť hokejbalové zručnosti v policajnom zbore?
Jediná vec, ktorú dokážem preniesť zo športu do práce, je beh, keď napríklad musím bežať za páchateľom.
Naopak, prichytíš sa niekedy pri profesionálnej deformácii, keď sa niekto pobije na ihrisku počas zápasu a ty, ako policajt, máš potrebu zasiahnuť?
Som hráč, ktorý sa zväčša nepúšťa do bitiek, na to máme iných chalanov. Určite sú však chvíle, keď by som sa rád zapojil, ale radšej stojím mimo.
Už sa ti stalo, že ste počas zápasu či už vy, alebo fanúšikovia boli hluční, a niekto na vás zavolal policajtov?
Stáva sa to pomerne často, no chalanov sa vždy snažím upokojiť, pretože sa viem vcítiť aj do druhej strany. Keď prídem ako policajt na takéto podujatie, nie je mi príjemné naťahovať sa s opitými ľuďmi.
Darí sa ti upokojiť spoluhráčov, keď nimi lomcujú emócie počas zápasov?
Závisí to od situácie, pretože keď napríklad oslavujeme titul, je to omnoho ťažšie ako za bežných okolností. Sme však dospelí ľudia, ten, kto chce, si to vezme k srdcu.
Oslavovali ste pravdepodobne aj po majstrovstvách sveta v hokejbale v rokoch 2013, 2015, 2017 a 2019, keď ste sa stali majstrami sveta. Ako to vyzeralo u vás v šatni po zisku titulu?
Predchádzajúce tituly sme ani neoslavovali, lebo sme hneď po šampionáte cestovali domov autobusom. V roku 2019 však boli majstrovstvá v Košiciach. Oslavy tam boli veľkolepé a povedal by som, že nám v daný deň patrilo celé mesto.
Je pravda, že pred plnými tribúnami a domácim publikom sa hrá lepšie alebo pociťuješ väčšiu zodpovednosť?
Je to dvojsečná zbraň. Určite sa cítime lepšie, keď na tribúne máme svojich ľudí. Ženú nás vpred a možno sa chceme pred nimi aj ukázať.
Na druhej strane, určite je v domácom prostredí väčší tlak, musíme viac ukázať a dokázať, pretože fanúšikovia to od nás očakávajú.
Čo hovoríš na tých, ktorí fandia len v čase, keď mužstvo vyhráva?
Škoda ich komentovať. Nám sa, našťastie, posledné roky darilo, no v čase, keď sme prehrávali zápas za zápasom, sa v médiách objavili rôzne články, že nič nehráme či remizujeme s Indiou. Ja sa však snažím nevnímať tieto negatívne veci, pretože viem, že chalani, ktorí sú na ihrisku, majú svoje kvality.
Hokejbal je najúspešnejším kolektívnym športom na Slovensku, je podľa teba podpora zo strany štátu a sponzorov dostatočná?
Musím priznať, že aj vďaka úspechom, ktoré máme, je podpora vyššia ako kedysi. Hokejbal je však stále amatérsky šport, ktorý nie je docenený tak, ako iné športy, ale už začína mať svoju vážnosť.
Je pravda, že hokejbalisti hrajú zadarmo, ale s veľkým srdcom?
My nerobíme šport pre peniaze, venujeme sa mu preto, že chceme. Ak by každý hráč bral peniaze za svoj výkon, možno by to už stratilo svoje čaro. Mohlo by sa stať, že peniaze by pokazili hokejbal a už by nemusel byť takým úspešným športom, akým je.
Dostáva slovenská reprezentácia v hokejbale nejakú odmenu, keď sa stane svetovým šampiónom?
Ak sa nemýlim, dvakrát sme dostali finančnú odmenu od štátu, keď sme sa stali majstrom sveta.
Kde vidíš možnosti zlepšenia podmienok a podpory zo strany štátu a samospráv?
Bol by som rád, ak by sa podpora preniesla do ihrísk. Ak sa napríklad pozrieme do Čiech, každé malé mesto má svoj plastový povrch, ktorý je dnes už bežný. Keď ho chceme mať na Slovensku, musíme si ho hradiť z vlastných zdrojov. Každý, kto hrá alebo hral hokejbal, mi dá za pravdu, že takýto povrch je neporovnateľný s klasickým betónovým.
Myslíš si, že hokejbal by mohol byť v budúcnosti profesionálnym športom?
Úspechy tomu trochu pomáhajú, hokejbal sa posúva vpred, ale nemyslím si, že niekedy bude na úrovni hokeja alebo futbalu. Minimálne, ak sa pozrieme na ihriská, nemyslím si, že dosiahneme to, čo iné športy.
